SLOVNÍK POP POJMOV

Cieľom tohto slovníka je postupne, voľne /až ledabolo/ prejsť základnou POP terminológiou, pripomenúť si korene a súvislosti vzniku a rozvoja procesovej práce (ekvivalentne POP, Procesorientovaná psychoterapia, PW). Niektoré termíny ostali v angličtine aj keď existuje slovenský preklad, tento však často nie celkom jednoznačne vystihuje pôvodný termín /pre mňa napr. "belief", alebo poslovenčený /i počeštený/ fíling.../ Prejdime však k činu a čítajme, čo čítame.

- Autor: Anty H. Heretik

A:

Amplifikácia /zosilňovanie/: Termín do psychoterapie prinesený /či prenesený/ C.G.Jungom, ktorého práca je základným inšpiratívnym zdrojom POP. Jung využíval metódu amplifikácie v terapeutickej práci so snovými časťami - snažil sa o zosilňovanie -zväčšeniesnového obrazu /procesorientovane by sme hovorili o práci vo vizuálnom kanáli/ s cieľom priniesť pacientovi uvedomenie do jeho snovej symboliky. Jacobi definuje "jungovskú" amplifikáciu ako "určitý druh ohraničenej, viazanej, asociačnej činnosti, ktorá sa stále okruhom vracia k významnovému jadru sna a takto sa snaží prispieť k jeho odhaleniu" /Jacobi, 1992/. Jung /in Jacobi 1992/ hovorí, že "...sen je pre rozum príliš slabým náznakom, ktorý je treba obohatiť asociatívnym a analogickým materiálom a tak ho zosilniť až k zrozumiteľnosti". Terapeut je v tomto procese aktívnym účastníkom, sám prináša svoje asociácie, uplatňuje analógie z mýtov, rozprávok a pod.

V procesorientovanej terapii sa využíva amplifikácia nielen pri práci so snami ale aj v práci s telesnými symptómami a signálmi /proprioceptívnom kanáli/. Jednou zo základných paradigiem v POP je koncepcia snového tela /Dreambody/. Táto údajne vzišla z Mindellových pozorovaní klientov a ich zážitkov v terapeutickom procese /i bežnom živote/, kde telesné symptómy a snové zážitky vykazovali podobnú kvalitu. To čo sa objavovalo v klientových snoch, dialo sa i v tele. Mindell, inšpirovaný Gestalt psychológiou, NLP vytvoril metódy na amplifikáciu telesných symptómov. Idea v pozadí je podobná idei práci so snami -aj naše telo je pre nás často záhadné, so svojimi pochodmi, potrebami, prihovárajúc sa nám vlastnou rečou -telesnými symptómami. To, čo sa v tele deje je významné /a správne/, je dôležité tomu porozumieť. Základom amplifikácie je už samo sústredenie sa klienta a terapeuta na prebiehajúci telesný symptóm, pričom obaja si všímajú rôzne kvality symptómu. Signály sú popisované fenomenologicky -"rečou tela" /teda nie "bolest" ale tlak, ťah, teplo, chlad, svrbenie a pod/. Následne terapeut pomáha symptóm rozvinúť - zosilniť ho s cieľom urobiť jeho význam pre klienta viacej zrejmým a zrozumiteľným. K jednotlivým amplifikačným technikám v práci s telom patrí podporovanie symptómu, bránenie symptómu v prejavení, snaha terapeuta a klienta byť symptómom i jeho "obeťou, rozvíjanie symptómu z jeho pôvodnej modality na iné /prenášanie proprioceptívneho /pocitového/ vnemu do pohybu a pod/.

Arnie: - teda "Ten, ktorý to všetko spískal" /...žeby auditórny kanál?/"- prezývka zakladateľa POP Arnolda Mindella. Tento "termín" som sa rozhodol zaradiť pre to, že je podľa mňa pevnou súčasťou POP terminológie. Arnie je terapeut, guru, učiteľ. Ten s ktorým mnohí učitelia a žiaci POP popisujú svoje iniciálne skúsenosti, ktoré často považujú za "turning point" vo svojom živote, či terapeutickom prístupe /Pozri napr. Menken, 19, s. 19.. /. O Arniem sa tradujú mnohé historky, často až mýty /podané s obdivom, humorom pohoršením či dešpektom/- čo /ako, kde/ povedal, urobil. Tu je synonymom, stelesnením samotnej POP metódy - podporujúci, netradičný, prekvapivý, schopný pravého súcitného odstupu, zároveň veľmi ľudský - ješitný, vášnivý, zvedavý, povznesený, experimentujúci. Sám je predstaviteľom role, ktorú presadzuje v práci so skupinami - starešina /angl. elder/, niekto kto má prirodzenú autoritu skúseného, zároveň neortodoxného, snažiaceho sa "vytvárať priestor" pre všetkých okolo.

B:

Belief system: - Mindell sa pri zavádzaní toho pojmu väčšinou odvoláva na C. Castanedu a jeho učiteľa indiánskeho šamana Don Juana. Presvedčenia, ktoré získavame cez iných ľudí, rodinu, kultúru, náboženstvo, spoločnosť, formujú naše ponímanie sveta /ako ukazujú aj niektoré "akademické" výskumy/ už od základných vnemov až po zložité "vnímanie" a hodnotenie udalostí okolo nás. Tieto hodnoty, a spôsoby "vnímania" sú väčšinou pre nás samozrejmé /sú pevnou súčasťou nášho primárneho procesu, Mindell, 1992. s.106/ a mnohokrát aj neuvedomené. K zamysleniu nad nimi nás často vedie až konfrontácia s niekým, kto má odlišný systém presvedčení - "iný svet". Hoci tieto základné "beliefs" bývajú neuvedomované obsahujú veľkú dávku moci /presvedčenia za ktorými stojí náboženstvo, tradícia, kultúra/. Konfrontácia s odlišným "videním sveta" býva preto často spojená s nepríjemnými citmi, odporom, odmietaním "iného". POP prístup rešpektuje existenciu týchto presvedčení, ich potrebu a zároveň podporuje rozširovanie hraníc takýchto systémov.

C:

City Shadows: /Tiene mesta/: Termín odkazuje na knihu A. Mindella City Shadows /slovensky 1998, samizdat/: K jej napísaniu bezprostredne podnietila A. Mindella jeho supervízna práca v sociálnom centre vo Švajčiarsku, kde pracoval s tímom sociálnych pracovníkov, psychológov a pod. Supervízia bola zameraná na prácu s prípadmi, ktoré ľudia so sociálnych služieb považovali za ťažké, cieľom bola i podpora celého tímu, facilitovanie zručností v práci.

Samotný termín City Shadows je inšpirovaný Jungovskou terminológiou. V nej je Tieň jednou z častí kompletného Self /celistvej osobnosti/. Tieň predstavuje "odvrátenú" časť ega, vlastnosti, ktoré odmietame a tendencie, ktoré sú inkompatibilné s našim charakterom a zameraním. Podľa Junga /in Mindell, 1998/ tieň "personifikuje všetko, čo si osoba odmieta o sebe pripustiť". V slovníku procesorientovanej psychológie predstavuje akúsi snovú figúru, charakteristickú prevažne atribútmi sekundárneho procesu /tá časť, ktorú si neuvedomujeme, nekonáme ani nemáme zámer konať daným spôsobom, neidentifikujeme sa s ňou/. Tieň predstavuje časť našej individuálnej psychológie, i keď vplyv tieňa môžeme projikovať o ľudí a sveta okolo.

City shadows predstavuje rozšírenie pôvodnej predstavy "osobného" tieňa. Tieňmi mesta myslí Mindell všetky procesy, ktoré odporujú primárnym zámerom spoločnosti a kultúry, všetky aspekty proti ktorým sa primárny proces ohraničuje či proti nim bojuje. Primárny systém /kultúra, kolektívne "my"/ tieto procesy označuje napr. ako "kriminalitu", "morálny úpadok", "šialenstvo", "drogové závislosti" a pod. Nositeľmi "tieňových" procesov sú ľudia, ktorých správanie /či už primárne alebo sekundárne/ nepodporuje proces a systém presvedčení /belief system/ väčšiny a kultúry alebo dokonca je k primárnemu procesu v priamej kontradikcii. Takýchto ľudí nazývame "nenormálni", "nemorálni", "šialení", "psychopatickí", "kriminálni", "podivní" a sú pre kolektívnu väčšinu "ohrozujúci", "nebezpeční", "nepochopiteľní", "neprispôsobiví". "City Shadows" sú projekciami sekundárnych procesov spoločnosti a ľudí, ktorí sa s ňou identifikujú. Čím je táto primárna identifikácia rigidnejšia tým je výraznejší tlak na osoby /a javy/, ktoré sa odlišujú.

Procesovým presvedčením je, že primárna kultúra a spoločnosť musí tieto javy integrovať, potrebuje ich pre svoj ďalší rozvoj a existenciu. Potláčanie sekundárnych javov vedie k ich posilneniu a eskalovaniu konfliktov. Vo svojej podstate je idea "City shadows" vlastne rozvinutím starších koncepcií o "identifikovanom pacientovi", v POP prístupe však nejde o vzťah "dobrá obeť" /alebo "nepochopený jednotlivec"/ vs "zlá spoločnost". Mindell uznáva medicínsky model, snaží sa však o jeho rozšírenie, poruchy a odchýlky od normy nie sú len medicínskou ale i sociálnou a politickou záležitosťou a ako také majú byť oslovené. Mindell verí, že: "žiadna z vyššie spomenutých porúch /schizofrénia, mánia, depresia, suicidalita, závislosti, sociopatia, mentálna retardácia, pozn. red./ nie je čisto náhodná ani nie je nezmyselným patologickým správaním, každá má, za každej situácie vysoko usporiadanú, takmer matematickú predpovedateľnosť" /s.78/. Uvedomelým prístupom, ocenením všetkých procesov predstáv a rôl /mestské zastupiteľstvo, polícia, psychiatri, sociálni pracovníci, klienti a pacienti/ v konflikte, môže dôjsť k transformácii sekundárnych javov /z pohľadu primárnej kultúry/ a zblíženiu oddelených procesov.

Mindellovou víziou je "aplikácia nových /procesových / ideí do psychológie a psychiatrie, kde... klienti majú význam pre mesto a život v ňom" /s.3/". Základnou paradigmou v POP je presve-dčenie že, to čo sa deje nie je náhodné ani zlé /zlé znamená často, že tomu čo sa deje nerozumieme/, a je to treba uvedomelo podporiť a oceniť. V spomenutej knihe podáva Mindell množstvo zaujímavých prác a kazuistík, ktoré sú vyzývajúcim uplatňovaním vyššiespomenutých pre-svedčení v praxi.

Obmedzením procesového prístupu v tejto oblasti je podľa Mindella zložitosť, netradičnosť procesových prístupov. Práca s ľuďmi v alterovaných a extrémnych stavoch vyžaduje od procesového terapeuta skúsenosť, otvorenosť k rôznym spoločenským procesom a javom /princíp tzv. deep democracy viď nižšie/, flexibilitu, uvedomenie, schopnosť oceniť aj "neštandardné" procesy, otvorenosť "iným" realitám a zážitkom aj samotného terapeuta.

D:

Deep democracy: Pojem, ktorý vzišiel zo skupinovej procesovej práce zameranej na riešenie globálnych a spoločenských problémov ako sú rasizmus, vzťahy väčšiny a menšiny, rasové a etnické konflikty a pod. Demokraciu považuje Mindell /1992/ za základnú ale nedostačujúcu podmienku zdieľania a narábania z mocou. Väčšinová demokracia, má tendenciu potláčať menšinové videnie veci a nenapĺňať potreby menšín. V demokracii: "potrebujeme viac než len verejné voľby a pokusy New Age o skupiny bez vodcovstva" /Mindell, 1992, s.154/. Označením "Deep democracy" myslí Mindell základný postoj a presvedčenie, že všetky procesy /časti systému, spoločnosti/ potrebujú byť podporované a reprezentované. Deep democracy je účastný a neutrálny prístup k riešeniu konfliktov. Tento princíp spolu s ďalšími predstavami o práci v skupinách Mindell popisuje v svoje knihe "Leader as Martial Artist" /1992/ nasledovne:

Deep democracy: "v osobnom živote znamená otvorenosť všetkým vnútorným hlasom, pocitom a hnutiam, nielen tým, ktoré poznáme a podporujeme ale i tým, ktorých sa obávame a poznáme ich málo. Vo vzťahoch znamená hlboká demokracia neustále uvedomovanie si našich najvyšších ideálov a najhorších nálad. V skupine ochotu počúvať a experimentovať s čímkoľvek." /s.154/.

Predpokladmi hlbokej demokracie sú uvedomenie, služba zemi a reprezentácia.

• Uvedomenie: "Záujem o seba, nás, iných a adresovanie udalostí okolo nás múdrosti globálneho poľa".
• Služba zemi: inšpirácia starobylou predstavou o zemi ako živom organizme a z toho vyplývajúcom vzťahu k nej.
• Reprezentácia: Hlboká demokracia je založená na uvedomení si, že na plné vyjadrenie reality je potrebný každý z nás.

Tento prístup sa snaží POP uplatniť v tzv. globálnej práci - worldwork - ale o tom neskôr.

Dreambody: Dnes sa budeme venovať teórii Snového tela /Dreambody/, ktorého koncepcia viedla k vytvoreniu POP ako samostatnej psychoterapeutickej školy. Aj keď tu už existuje etablovaný a funkčný preklad, ktorý budeme v ďalšom texte používať, slovo sen, snový, snová práca /dream-like, dreambody, dream-work/ je akousi poznávacou značkou prístupu.

O koncepcii Snového tela sa v POP hovorí, že predstavuje akési prepojenie snových /psychických/ procesov s telesnými procesmi /resp. telesnými symptómami/. Pochádza z Mindellovho psychoterapeutického pozorovania, že snové procesy zrkadlia telesné symptómy a telesné symptómy sú "snením" tela. Mindell, pôvodom teoretický fyzik a neskôr jungiánsky terapeut, sa snažil aplikovať princípy jungovskej práce so snami /amplifikácia snových obsahov/ na telesné symptómy /amplifikácia telesných signálov/. Sny /i "snenie" v širšom slova zmysle/ a telesné symptómy sú kanálmi, ktorými prijímame /i vysielame/ informácie o sebe a svojom okolí. "Snové telo je akýsi mnohokanálový vysielač informácií, ktorý nás vyzýva prijať posolstvo rôznymi spôsobmi a zaznamenať, ako sa táto informácia objavuje znovu a znovu v snoch a telesných symptómoch" /Mindell, 1992, str.6/. "Sen i telesné symptómy sú jednoducho časti informácie, ktoré prichádzajú zo snového tela vizuálnymi a proprioceptívnymi kanálmi" /Mindell, 1992, str.6/. Neskôr Mindell svoj prístup ďalej prepracoval a rozšíril na ďalšie oblasti práce: psychiatriu, medziľudské vzťahy, rodinné, skupinové a svetové procesy, a prácu so závažnými ochoreniami /Goodbread, 1987/.

V zhode so starobylými /domorodí Austrálčania, filozofia Tao/ i súčasnými predpokladmi modernej psychológie /teória poľa a rolí v psychológii, humanistická psychológia, psychoterapia/ a fyziky /viz nižšie/ predstavuje snenie akýsi univerzálny proces /pole/ stále sa meniaci i opakujúci a vyvíjajúci, ktorý sa deje a napĺňa skrz nás a naše okolie. Existuje akýsi "implicitný poriadok", pozadie organizujúce vzorce či tendencie, ktoré sa môžu prejaviť v rôznych módoch /kanáloch/. Môžeme to ilustrovať na POP prístupe v práci s rolami: rola je viac ako indivíduum - role sa opakujú, často sú nadčasové, môžu ich napĺňať rôzni ľudia. Indivíduum je taktiež viac ako len jedna rola - v priebehu života sa ocitáme v rôznych rolách často protikladných, nezámerných a pod. Snový proces sa so svojimi rôznorodými charakteristikami manifestuje cez rôzne role - keď nie je nikto ochotný vziať na seba určitú rolu, snový proces vysníva niekoho, aby rolu naplnil, či už v osobnom, vzťahovom alebo svetovom poli.

F:

Fyzika: Keď som svojho času vytváral štruktúru slovníka, fyziku som tam zaradil bez váhania /a nielen preto, že f sa ako začiatočné písmeno v slovenčine vyskytuje zriedka/. Zakladateľ POP Mindell vyštudoval teoretickú fyziku a uvažovanie modernej fyziky ovplyvnilo i jeho psychoterapeutické a teoretické procesové nahliadanie. Keď som však mal napísať o fyzike a POP, dlho som to odkladal kvôli svojmu vzťahu k fyzike /mám "odpor k odporu" - fyzický i psychický/. Pri písaní som si uvedomil, že nejde o čistý odpor k niečomu čomu nerozumiem, ale o istú ambivalenciu. Existuje presvedčenie /aspoň u mňa/, že práve fyzika, matematika /a logika/ sú tými exaktnými vedami, ktoré sú objektívne pravdivé a "všetko nám to vysvetlia". V psychológii som zvyknutý na hyper-relativizmus nielen zo strany spolu-študentov, spolupracovníkov, učiteľov ale i bežných ľudí ne-psychológov. S poznatkami teoretickej /teda ne-praktickej/ fyziky som sa stretol až cez POP a zaujali ma, /"...len keby som tej fyzike rozumel!"/. Mám tendenciu chápať Mindellove prepojenie /či aplikovanie/ poznatkov modernej fyziky do psychoterapeutickej praxe ako určitý súbor pomocných metafor, pripodobnení. Rád by som takto upozornil na svoj postoj, ktorý sa možno premietne v nasledujúcich riadkoch.

Pokúsim sa urobiť stručný súhrn teórií a prístupov, ktoré sa v Pop-ovej literatúre opakujú. Predpokladá existenciu psychickej energie /viz Jung/ ako paralele tzv. fyzikálnej energie. Táto energia sa môže správať ako častica /viac menej statická štruktúra/ i ako vlna /tendencia, pohyb, proces/. Môže sa riadiť bežnými zákonmi lokálnej príčiny a účinku, takisto ako princípom non-lokality a ne-časovosti /Eistein, Bell/, ktorý nazerá na energiu ako na informatický proces, ktorý sa nemusí riadiť vlastnosťami hmoty, času a priestoru. Aj jednotlivé časti väčšej štruktúry môžu byť pozorované vysvetľované len cez ich prepojenie a vzťahy k druhým časticiam. Tieto sú prepojené /vzorcami v pozadí/ a vzájomne závislé /interdependent/.

Podľa Bohmovej teórie holo-pohybu svet funguje ako hologram, časť odráža celok a naopak, spája ich spoločný "implicitný poriadok" - určujúci vzorec v pozadí. Vo svojom diele River´s Way /1985/ Mindell cituje Dosseyho, ktorý uplatňujúc Bohmovu teóriu na koncepciu tela , zdravia a choroby hovorí: "Telo sa správa skôr ako vzorec a proces než ako izolovaný a neinteragujúci objekt." /str.38/.

Dôležitou súčasťou "novej" paradigmy je i nová úloha či ponímanie procesu pozorovateľa. Poznatky modernej fyziky podľa Mindella nabúrali koncepciu "objektívneho pozorovateľa" /Descartes/, už samotná účasť pozorovateľa a jeho postoj mení pozorované udalosti /a naopak/. Kladie to nový dôraz nielen na vedca-výskumníka ale i na terapeuta jeho fluiditu, otvorenosť, "snívanie". Iný predpoklad fyziky o nezničiteľnosti energie, ktorý do svoje psychologickej teórie zapracoval už Jung predpokladá, že i "psychická" energia podobne ako "fyzikálna" sa nemôže zo systému stratiť, len transformovať a objavovať v inej podobe/v psychoterapii napríklad: "somatizovanie", "konverzia", komplexovo nabité emócie", "sen", "telesný symptóm", "vonkajšia udalosť" či "synchronicita"/. Keďže ide o tú istú energiu /transformovanú, vzorec v pozadí je však rovnaký/ môžeme na probléme pracovať v rôznych módoch a tak ho činiť vedomejším a prístupnejším. Odtiaľ napríklad plynie /nielen/ Popové presvedčenie, že prácou na vlastnom /individuálnom/ probléme pracujeme i na svetovom. Mindell často cituje i Capru /Tao fyziky, Bod Obratu/, keďže tieto knihy sú prístupné /v slovenčine, češtine/, nebudem sa nimi podrobnejšie zaoberať. Mindell nedávno napísal celú knihu venovanú vzťahu fyziky k procesovej práci, ku ktorej však momentálne nemám prístup.

Feedback: Princíp spätnej väzby a jej dôležitosť v procese psychoterapie nie je objavom Procesorientovanej psychológie, zastáva tu však dôležité miesto. Schopnosť podávať a prijímať spätnú väzbu je nevyhnutná na prežitie a aktualizovanie organizmov a iných systémov /vzťahy, organizácie, polia/. Medzi psychológmi a psychoterapeutmi už takmer zľudovelo ono: "Dať spätnú väzbu". Spätná väzba /ako už viacerí upozorňovali/ sa však nedá dať, či nedať prebieha vždy. Otázkou však často je ako spätnú väzbu hodnotiť. Zvykne sa hovoriť: "pozitívny feedback, či "negatívny feedback". Rôznia sa však názory na to, čo znamená negatívny a čo pozitívny feedback.

V POP výcviku nás učitelia učili, že neexistuje zlá intervencia, len je treba sledovať spätnú väzbu klienta. Keď tá nie je povzbudivá, musíme na intervenciu "zabudnúť" /nech už ju považujeme za akokoľvek užitočnú, či dobrú/, alebo odložiť /nevhodné načasovanie/. Na odčítanie obsahu spätnej väzby je potrebné sledovať primárne i sekundárne signály. Uvedieme dve delenia, s ktorými sme sa v POP stretli. Delenie na pozitívny a negatívny feedback: Pozitívny znamená /v špecifickej psychoterapeutickej situácii/, že informácia, ktorú sme klientovi o ňom dali bola pozitívne /kladne/ prijatá. Ak navrhujeme intervenciu, znamená to, že máme zelenú a intervenciu môžeme vykonať. Negatívna spätná väzba znamená, že osoba /či už primárna alebo sekundárna časť/ nesúhlasí s informáciou, či intervenciou.

Druhý, diferencovanejší, spôsob je uvažovať o spätnej väzbe ako o pozitívnej, negatívnej a "žiadnej" /no-feedback/. Pozitívna znamená, že informácia bola prijatá s dostatočnou odozvou a súhlasom primárneho procesu. Negatívny znamená, že naša informácia či navrhovaná intervencia je pre klienta príliš sekundárna, aby ju mohol prijať, či aby sme daným spôsobom mohli intervenovať, /nemáme súhlas primárneho procesu/, ale systém v zásade oslovila /často sa tu vyskytujú dvojité signály -inkongruencie, ambivalencie, niekedy sa hovorí o "zmiešanej" spätnej väzbe/. No-feedback tu znamená, že naša informácia či navrhovaná intervencia je mimo rámca momentálneho /primárneho a sekundárneho/ procesu, /napr. klient nereaguje, naša informácia sa ho nedotýka, "ide mimo neho", nenachádzame ani signály primárneho ani sekundárneho procesu, či dvojité signály/.

G:

Gestalt terapia - humanistický smer v psychoterapii ako ju rozvíjal F. Perls a nasledovníci - patrí k inšpiratívnym zdrojom procesovej práce. Spoločnými oblasťami záujmu a terapeutického fokusu sú orientácia na aktuálne prežívanie /v Gestalt bytie "tu a teraz"/, kreatívna práca so snami ako aspektami vlastnej životnej situácie, práca s telom, terapeutické zameranie na rôzne modality prežívania a uvedomovania /práca so snami, s pohybom, telesným prežívaním/.

Gestalt terapia voľne vychádza z gestalt teórie, ktorá sa ako jedna z prvých základno-psychologických disciplín pokúšala o celistvý teoretický popis psychického prežívania a organizácie psychického života. Základnou paradigmou je, že psychické dianie nemožno deliť na jednotlivé elementy bez toho, aby sme nestratili podstatu: celistvé, integratívne existovanie psychiky. Celok, organizácia, systém nemôže byť chápaný ako suma jednotlivých prvkov. Gestaltisti postulovali viacero zákonov fungovania duševného života /napr. zákon figúry a pozadia, pravidlo "dobrého" tvaru a iné/.

Polsterovci /19??/, zaraďujú k základným moderným Gestaltterapeutickým paradigmám nasledujúce:

• sila je v prítomnosti, 
• zážitok má najväčšiu cenu, 
• terapeut je svojim vlastným nástrojom, 
• terapia je príliš dobrá na to, aby sa obmedzovala len na to, čo je dobré. /str.11/

Perls ako zakladateľ Gestalt terapie sa nechal voľne inšpirovať princípmi Gestalt teórie. Skôr ako na analýzu minulých zážitkov a ich význam, kládol dôraz na aktuálne prežívanie prítomnosti /ktoré je významom samým o sebe/ a živú skutočnú interakciu terapeuta a klienta ako dvoch reálnych ľudských bytostí. Minulé skúsenosti a zážitky majú význam pre súčasné prežívanie ovplyvňujú a často blokujú prirodzený tok psychických procesov. Plynutie a rozvoj psychického života nemôže pokračovať, kým nie sú ukončené minulé procesy a iné nedokončené záležitosti /unfinised businesses/. V popredí psychického diania /v centre vedomia a pozornosti/ nie sú všetky psychické procesy ale iba /ten/, ktorý je prítomný /a tým významný/. V danej situácii predstavuje figúru v popredí ostatného psychického diania. Ostatné časti tvoria figúre pozadie, svojou protikladnosťou jej umožňujú vyniknúť, pričom sa neskôr môžu dostať do popredia a sami tvoriť figúru. Naplnením tohto procesu sa tento stáva dokončeným a môže ustúpiť novým celkom, procesom, či gestaltom. Každý systém "geštalt" má svoje vnútorné i vonkajšie hranice /napr, hranica vyhradzujúca figúru proti pozadiu/. Hranica má takto významnú funkciu izolátora i sprostredkovateľa kontaktu medzi dvoma a viac časťami, v osobnosti pomáha odlišovať ja od non-ja /Perls in Polster, 19??: "Hranice, miesta kontaktu konštituujú ego. Iba tam a vtedy, keď sa self stretáva s niečím cudzím, začína svoje fungovanie ego, začína existovať a určuje hranice medzi osobným a neosobným poľom", /str.80/.

Teoretickým paradigmám sú prispôsobené i terapeutické techniky, ktoré však nie sú "predpísané", ich používanie je menej dôležité a dôraz je kladený na terapeutovu kreativitu a potreby klienta. K najznámejším gestalt - terapeutickým technikám patria práca na "horúcej stoličke" /hot seat/, kedy je jeden klient v centre skupinovej a terapeutovej pozornosti. Používa sa i prázdna stolička, ktorá je miestom, ktorú môžu obsadiť rôzne časti systému /role, názory, osoby v skupine/, prehrávanie /acting-out/ jednotlivých častí aktuálneho gestaltu, snová a pohybová práca.

Prehrávanie slúži tomu, aby si klient viac uvedomoval jednotlivé súčasti geštaltu, či už ide o prehrávanie minulej nedokončenej situácie, súčasnej nedokončenej situácie, povahových charakteristík, prehrávanie polarít.

V pohybovej práci existujú podľa Polsterovcov dva hlavné kroky: "Prvým je upriamenie pozornosti na pozoruhodné aspekty daného pohybu, aby sa dostali do popredia. Druhým je vymyslieť taký experiment, ktorý poskytuje príležitosť k pokračovaniu v tom smere, ktorým bol daným pohybom naznačený." /str. 118/

Gestalt teória práce so snami predpokladá, že sen je posolstvom o aktuálnej životnej situácii človeka. Perls tvrdil, že všetky časti sna sú projekciami častí psychiky a prežívania snívajúceho. Na začiatku snovej práce terapeut spravidla nechá klienta prerozprávať sen, tak akoby sa dial v prítomnosti a následne ho nechá rozprávať a konať za jednotlivé časti sna, prípadne napomáha ich interakcii. Ako však uvádzajú Polsterovci, snové časti nie sú nevyhnutne len projekciou, takisto ako aj život sám nie je len projekciou a zdôrazňujú význam interakcie jednotlivých snových figúr.

Môžeme zhrnúť, že gestalt terapia sa snaží facilitovať aktuálne klientovo prežívanie, kladie dôraz na prítomnosť a živú interakciu a kontakt medzi klientom a terapeutom. Cieľom nie je ani tak naprávať "nevhodné" správanie ako skôr mu napomôcť a urobiť ho úplným a vedomým. Rôzne techniky nemajú preskripčný, skôr experimentálny ráz a slúžia na podporu aktuálneho procesu. Dôraz je kladený skôr na prežívanie a jednanie ako na analyzovanie. Nedokončené minulé a súčasné často "geštalty" bránia plynulému prežívaniu a vynáraniu nových geštaltov, býva sprevádzaná mnohými obrannými mechanizmami.

H:

Hranice: O hraniciach sa mi tiež nepísalo celkom ľahko, tentoraz hlavne preto, že som nevedel odkiaľ začať. Myslím si, že o hraniciach a práci s nimi by sa dala napísať celá kniha.

Pojem hranica hrá v teórii i praxi procesovej práce veľmi dôležitú úlohu. Procesy, udalosti a javy majú svoju štruktúru a zakotvenie v priestore i čase. Priestor a čas vytvárajú ich hranice /ohraničujú ich/ voči iným udalostiam, procesom a javom.

V užšom slova zmysle sa pojem hranica používa na popis identity klienta v psychoterapii i bežnom živote. Ohradzujeme sa voči udalostiam, činom a prežitkom, ktoré nepovažujeme za vlastné a narúšajú nám koncepciu samých seba. Hranice sú tak tvorené našimi fyzickými a psychickými limitmi, kultúrou, v ktorej žijeme, a našimi presvedčeniami. V reči sa prejavujú odmietavými, modálnymi a podmieňujúcimi spôsobmi vyjadrovania /napr. "neviem, nechcem, nemôžem, nedá sa to"/, v prípade, že sme tlačení správať sa mimo našich hraníc i nepríjemnými telesnými pocitmi, v správaní určitou "zaseknutosťou sa", odporom a pod. Niektoré hranice sú v priebehu procesu náhle, jasné a zrejmé, iné nám často zostávajú skryté aj keď vstupujú do našich procesov.

V POP teórii by sme takýto typ hraníc nazvali hranicami k sekundárnemu procesu /sek.proces.- niečo s čím sa neidentifikujeme, nekonáme to a ani nezamýšľame/. Typické sú napríklad hranice k agresívnemu, sexuálnemu, spoločensky netolerovanému prežívaniu a správaniu, hranice konať v rozpore so svojimi názormi, k zážitkom mimo našej seba-identity, hranice k prežívaniu telesných symptómov.

Takto vyjadrenú hranicu pozná každý z nás nie je ťažké takýto koncept vysvetliť i laikovi. Treba však povedať, že existujú významné hranice aj k primárnym procesom. Tieto sú však ťažšie pozorovateľné, nebývajú také zrejmé. /napr. pretože sa týkajú presvedčení či spôsobov správania, ktoré máme veľmi zažité a považujeme ich za "normálne" a "samozrejmé"/.

V prípade hraníc k sekundárnym procesom ak napríklad vyzveme osobu, ktorá sa považuje za mierumilovnú, aby sa správala agresívne a nepriateľsky, bude mať k takémuto správaniu hranicu, /teda hranicu byť agresívnejším a nepriateľským/. Avšak u tej istej osoby sa môže stať, že ak ju vyzveme aby sa stala ešte priateľskejšou a mierumilovnejšou narazíme /či osoba sama u seba/ na odpor, ktorý je prejavom hranice k primárnemu procesu.

V praxi je niekedy užitočné rozlišovať "horúce" a "studené" hranice /angl. hot and cold edges/. Horúcou hranicou je hranica, ktorá momentálne /"tu a teraz"/ bráni v prirodzenom plynutí procesu. Vyznačuje sa často dvojitými signálmi, akútnym objavením sa telesných symptómov, pocitov nepohodlia u terapeuta, klienta či skupiny. Ich prehliadanie vedie ku kumulácii napätia či naopak pocitu straty energie, zaseknutím. Studené hranice sú hranice, ktoré existujú dlhodobejšie, ale momentálne nie sú v popredí, a/alebo nie je energia pre prácu s nimi /napr. viem o svojej dlhodobej hranici vstupovať do vzťahových konfliktov, ale táto hranica nemusí stáť v popredí môjho momentálneho prežívania, aj keď je to "moja" hranica a súvisí s mojou osobou/.

V POP terminológii sa často hovorí aj o hraničných figúrach. Myslia sa tým personifikované hranice. /napríklad hranica k pohybu môže byť vyjadrená hraničnou figúrou, ktorá akoby bránila klientovi sa hýbať, napríklad stuhnutie v ruke, pocit slabosti. Na verbálnej úrovni môže táto figúra niesť nejaké presvedčenie: "Si príliš silný, mohol by si seba alebo niekoho zraniť...", alebo: "Takýto pohyb je prejav agresie!!!"/. Hraničná figúra nech už sa prejavuje v akejkoľvek zážitkovej modalite zvykne niesť nejaké posolstvo či presvedčenie.

Cieľom práce nie je lámať či násilne prekračovať hranice, čo by mohlo viesť k zraneniu klienta či okolia, ale skôr skúmať dozvedieť sa o nich viac, skúsiť sa "jednať" s hraničnými figúrami, vypočuť si ich posolstvo, odporúčanie či varovanie. Pri práci s hranicou či "na hranici" je dôležité /aj keď to môže vyzerať banálne/ uvedomiť si, že tu hranica je. Ďalším postupom je dozvedieť sa o nej viac: či už prácou v rôznych kanáloch podľa povahy hranice, či dozvedieť sa viac o klientovej osobnej či kultúrnej histórii. Môžeme pracovať s hraničnou figúrou, nechať klienta ňou byť a pod. Mnohé hranice sú užitočné a stačí o nich vedieť prípadne ich oceniť, niektoré vyplývajú s minulých zážitkov a je možné skúsiť nájsť adaptívnejšiu formu prežívania či správania. Ideálnym sa javí postupné zblíženie primárneho a sekundárneho procesu, ktoré vedie k výslednej integrácii prežívania a klientovej schopnosti fluidnému pohybu medzi časťami procesov.

V párovej práci je dôležité si uvedomiť, že pár často zdieľa spoločné /či naopak komplementárne/ hranice. Keď pomôžeme jednému z dvojice spracovať či prejsť hranicu, často narazíme na odpor či potiaže u druhého partnera. Tento jav sa nazýva dvojitá hranica /angl. double edge/. Napr. spoločnou hranicou páru môže byť prejaviť si navzájom výhrady. Obaja partneri môžu mať pocit, že keby to urobili, budú vyzerať agresívne, požadovačne a necitlivo /systém presvedčení v pozadí/. Keď pomôžeme s hranicou len jednému partnerovi /ako sa to často stáva v bežnej "single" terapii/, druhý sa stiahne /môže mať napr. depresívne pocity, pocit ohrozenia/. Následne sa môže uňho objaviť tendencie či fantázie o pomste a pod. Jeho hranica ostane nezmenená a v konečnom dôsledku to nevedie u oboch partnerov k posunu, naopak potvrdí presvedčenia a obavy z následkov "hraničného" správania.

J:

Jung, C.G.- vplyv na POP: Čo napísať o Jungovi, ak vôbec niečo? Kto má záujem určite prečíta/l/ Junga samotného /napr Výbor z díla, I-III, Nakladatelství Tomáše Janečka, Brno, 1998/ či knihy ňom /Jung od Stevensa, Argo, 1997, J. Jacobi Analytická psychologie...a ďalšie; aby som spomenul pár u nás dostupných zdrojov/. Zameriam sa skôr na vplyv Junga a jeho Analytickej terapie na POP. Budem počítať s čitateľovou znalosťou základných "jungovských" faktov a "pojmov". Tiež predpokladám, že čitateľ je oboznámený s touto literatúrou a aspoň zo základmi Procesovej práce /POP/.

Takže vplyvy a súvislosti:

Všeobecné:

1/ Analytická psychológia nie je len "jungovská" a Procesová práca je nie len "mindelovská" /v oboch oblastiach pôsobili, pôsobia viacerí nadaní teoretici a množstvo praktikov učenia/. Ale predsa....a už tu máme prvú podobnosť. Jung i Mindell boli a sú pre svoje okolie akýmisi modernými "Guru", "surfujúcimi na archetype" múdreho muža, kúzelníka a pod. /výraz v úvodzovkách som si požičal od Mudr. Zdeny Filovej/. Aspoň u Mindella som to zažil osobne. Svojim osobným pôsobením vytvorili a nezameniteľne ovplyvnili dané terapeutické školy.

2/ A predovšetkým: procesová práca ako ju rozvinul Mindell a spolupracovníci je výrazne ovplyvnená Analytickou psychológiou C.G.Junga. Mindell sám tvrdí, že v niektorých oblastiach pokračuje v tradícii, alebo v tom, čo rozpracoval Jung. /napr POP od A do Z, Kanál 1 /amplifikácia//

Miestne: /Genius Loci?/

3/ Mindell, okrem teoretickej fyziky, študoval terapiu na Zurišskom Inštitúte C.G.Junga.

4/ Mindell začal svoju psychoterapeutickú kariéru ako jungovský analytik v Zurichu. V Zurichu vznikol i prvý POP inštitút - Forschunggesselschaft fur Processorientierte Psychologie. Mindell sa neskôr presťahoval do USA /Portland, OR/, ktoré sú svojou "atmosférou" /melting pot/ viac otvorené a provokujúce k tomu, čo Mindell rozvíja, než tradičné až konzervatívne Švajčiarsko.

Zdroje teórií:

Mindellova práca podobne ako Jungova vzišla pôvodne z individuálne zameranej psychoterapie a neskôr dostala širší rozmer, so zameraním na skupiny, svet, "transcendentno". Jungovou hlavnou inšpiráciou bola svetová mytológia, náboženské obrazy a príbehy. Mindell okrem týchto zdrojov využíva aj svoje znalosti teoretickej fyziky. Lepšie povedané u oboch predstavovala fyzika oporný bod, na ktorom stavali niektoré predpoklady svojej teórie. U Junga sa tento vplyv prejavil v jeho postuláte o existencii "psychickej energie", u Mindella komplexnejšími inšpiráciami z modernej teórie fyziky /pozri POP od A do Z, Kanál č.3/. Kým u Junga ešte existovala aká taká opora /psychická "energia" a zákony obdobné "fyzikálnej" energii/ relativizmus a paradoxy v modernej fyzike sa pretavili do princípov POP /abstraktnejšie termíny ako proces, globálnejšie pojmy ako pole, hologram a podobne/.

Koncepcia:

Hoci pôvodná koncepcia o rôznych častiach psyché pochádza od Freuda /Id, Ego, Superego, vedomie, nevedomie/ Jung tieto koncepcie výrazne rozviedol a rozšíril. V oblasti nevedomia popísal tzv. "kolektívne nevedomie", zložené z archetypov - akýchsi pre-prazážitkov /pardon/ či vzorcov, tendencií. Konkrétny jedinec má počas svojho života veľkú šancu takúto skúsenosť zažiť, aj keď tieto vzorce nie sú jeho/jej osobné, prináležia ľudstvu ako druhu. K takýmto patrí napr. archetyp matky, hrdinu, múdreho muža, a predovšetkým Animy a Animusa, takisto mnohé prechodové a iniciačné skúsenosti.

Klasická psychoanalýza, či psychodynamické smery sú zovšeobecnene povedané zamerané na podporu a rozvoj ego inštancie, ktorá musí čeliť vonkajším aj vnútorným tlakom /Id, Superego okolie/. Jung sa snažil zaobchádzať s jednotlivými psychickými inštanciami neutrálne - "nedržať stranu" nejakej z častí osobnosti /napr. egu/. Cieľom individuácie bolo preň dosiahnuť Self, bytostné centrum kde by stretávajúce protiklady /napr. vedomie x nevedomie/ prestávali byť protikladmi. Samotné ego ako i archetypálne komplexy /Anima, Animus, Tieň/ síce v Jungovom ponímaní tvoria samostatné "existencie", nad-individuálne ale osobné v zmysle, že sa "premietajú" zakúšajú v skúsenostiach, prežitkoch a často v utrpení konkrétneho indivídua, v istom ohľade však nie sú jeho, nepatria mu. Dá sa teda povedať trpiacemu /či ho nazveme pacient, klient, či osoba/, že nech teda svoje utrpenie neberie osobne, že je to "len" akýsi "tanec archetypov", ktorý tu bol a bude? Nie! Alebo áno? ...a bude to mať "terapeutický efekt"?. Tu nachádzam ďalšiu podobnosť medzi Mindelom a Jungom - *. Jung i Mindell dávajú utrpeniu jednotlivca podobný zmysel. Obaja sa snažia ukázať, že pacientovo individuálne utrpenie nie je len osobné, že v istom zmysle trpí za celé ľudstvo. Povedané inak, jeho konflikty sú súčasťou konfliktov sveta v ktorom žije. Utrpenie je sčasti vytvárané a hlavne udržované mýtom oddelenosti /a. myth of isolation, Goodbread, 1999/ napr. jedinca od spoločnosti, oddelenosti vo vzťahoch, primárneho od sekundárneho procesu. Mindell podobne vo svojej práci ruší oddelenosť jednotlivých procesov a zážitkov, vonkajšie a vnútorné. Príklad: V priebehu terapeutickej práce sa môže ukázať, že telesný symptóm má priamy súvis s tým, čo sa deje vo svete /ostaňme na zemi: tlak, zvieranie v žalúdku a celkový stres a nároky na prispôsobenie v tomto svete, napríklad/. Žalúdok Jožka Púčika nie je teda len jeho osobným problémom, ale má súvislosť s inými ľudmi a svetom /viz kanály nižšie/. Alebo: Vyššia suicidalita u gayov a lesieb /Sears, Walter, 1997/ súvisí nie s ich inou orientáciou ale skôr atmosférou a správaním sa okolia /homofóbne a heterosexistické postoje/.

Jung vo svojej práci predpokladal, že vedomie a nevedomie sa navzájom kompenzujú. Keď človek vo svojom živote výrazne pretláča vedomé tendencie a snahy, nevedomie sa aktivuje /napr. cez pôsobenie archetypov, v snoch a synchronicitách/ kompenzuje vedomý postoj. /To platí i naopak/. Mindellov koncept primárneho a sekundárneho procesu nemôžeme jednoducho stotožniť s vedomím x nevedomím, ale v ich vzájomnej existencii a pôsobení je opäť princíp rovnováhy. U Junga sa takto zachováva celkové množstvo psychickej energie. U Mindella je tento predpoklad vyjadrený v princípe "hlbokej demokracie", kedy všetky časti poľa potrebujú byť vyjadrené a ocenené, aby systém mohol správne fungovať, či priamo prežiť.

Jung uviedol pojem Synchronicita, ktorá predstavuje nenáhodnú, a nekauzálnu koincidenciu dvoch udalostí vonkajšej a vnútornej /psychickej/. Táto na svoje časy výstredná teória je samozrejmou súčasťou Mindelových pracovných predpokladov.

Jung pracoval so snami pacientov, ktoré tiež zrkadlili snahu psyché o rovnováhu /napríklad sen sporiadaného Jožka P., v ktorom robí rôzne vylomeniny môže byť takýmto príkladom/. Na to aby sa zmysel sna ozrejmil používal Jung amplifikáciu /viz. POP od A do Z , Kanál č. 1/.

Jeden z "trademarks" a odlišností Mindelovej POP od iných psychoterapeutických škôl bol pôvodne koncept snového tela /alebo SenTelo, angl. Dreambody/: Sen a telesné symptómy zrkadlia tie isté procesy. Telesné symptómy sú snením tela. V terapeutickej práci môžeme alternatívne pracovať so snovým i telesným materiálom. Preto Mindell aplikoval metódy amplifikácie aj na prácu s telesnými symptómami. V tomto sa Mindell sám popisuje ako pokračovateľ a rozvíjateľ Junga.

Alchýmia:

Jung, aj keď údajne nie prvý, tvrdil a dokazoval, že tzv. alchymické procesy zamerané na premenu olova na zlato a hľadanie kameňa mudrcov, ktoré znejú nášmu modernému uchu tak absurdne, neboli predpotopnými chemickými pokusmi, ale spirituálnym učením zameraným na duchovný rast a purifikáciu samotného alchymistu. Jednotlivé fázy alchymického procesu prirovnal Jung k jednotlivým psychoterapeutickým fázam. Tento konštrukt Mindell najmä vo svojich skorších knihách dosť citoval. Priamy vplyv Jungovho myslenia a učenia je snáď najviac pozorovateľný v Mindelovej knihe Snové Telo (1983).

Našli by sa i rozdiely: Mindell je skôr pozorovateľ, facilitátor /novšie hovorí nie o procesovej terapii ale procesovej práci/, Jung klasický psychoterapeut. Toto tiež reflektuje zmenu humanistickej paradigmy (viz. článok: B.Sopko, Worldwork a Postmoderna, Kanál č.2, 1999).

Tých porovnaní by mohlo byť omnoho viac. Nakoniec sa mi zdá, že by sa o tom dala napísať /aspoň pre mňa/ zaujímavá práca. Ale budem veľmi rád aj keď niekto k tejto komparácii, ktorá je navýsosť subjektívna, "len" niečo pridá, doplní, opraví alebo skritizuje. Naozaj.

* "utrpenie" a "podobnosť", aby som použil láskavej "nápovedy", ktorej sa mi /d/ostalo.

K:

Kanály: Dostávame sa k téme kanálov, ktoré dali názov tomuto časopisu. Idea kanálov, cez ktoré získavame informácie o svete ako téma v psychoterapii nie je nová. Komunikácia, komunikačné kanály sa dostali do centra pozornosti psychológov v 50. a 60. rokoch. Do pozornosti psychoterapeutov priniesli komunikáciu, komunikačné kanály a podobne systemické a komunikačné psychoterapeutické školy v súvislosti s rozvojom kognitívnych vied. To prinieslo zameranie na to, ako vlastne získavame a vysielame informácie o sebe a svete ako ich komunikujeme sebe i ostatným. Je zrejmé, že aj keď jazyk a reč sú do značnej miery tvorcami našej životnej skúsenosti /a prostriedkom komunikácie/, nie je to jediný spôsob akým komunikujeme a akým získavame informácie. Dnes už je bežným pojem neverbálna komunikácia, ktorá predstavuje rôzne neverbálne informácie, ktoré vysielame, prijímame a spracovávame. Telesné postoje výraz tváre, tón hlasu aby sme spomenuli najzrejmejšie. Neverbálne signály sú aj dôležitou súčasťou reči /paralinguistika/ a umožňujú nám napríklad rozoznať postoj komunikujúceho k obsahu vety /hnev, radosť, metafora/. Ich vnímanie a vysielanie je aj silne kulturálne podmienené a často automatické /=neuvedomené/ a následne často chybne interpretované.

Kanály v POP predstavujú spôsoby /modality/ akými získavame a vysielame informácie. POP rozoznáva 6 komunikačných kanálov. Delí ich na jednoduché: vizuálny, auditívny, proprioceptívny /telesné pocity/ a pohybový, a zložené, ktoré sú gestaltami jednoduchých kanálov: tzv. vzťahový kanál a kanál sveta. Toto sú kanály, ktorými sme aspoň potenciálne schopní zachytávať a vysielať informácie. Vidíme, sme videní, počujeme a sme počutí, cítime pocity, vnímame pohyb, dobrovoľne a nedobrovoľne sa nachádzame v najrôznejších vzťahoch a získavame a vysielame informácie do sveta /momentálne obľúbená fráza niektorých našich politikov/.

Nie všetky kanály a modality však využívame rovnako. Ich preferencia a familiarita súvisí s osobnosťou, kultúrou snáď i konkrétnou situáciou. Predsa len však väčšinou majorita ľudí výrazne preferuje komunikovanie cez vizuálny kanál. Keď je tento z nejakého dôvodu nedostupný, cítime sa nesvoji a prichádzame o množstvo informácií. Aj auditívny kanál patrí k preferovaným a nemyslíme tým len reč ale rôzne zvuky ale i paraverbálne prejavy. O popularite tohto kanála svedčí aj fráza "informačný šum". Oveľa menej využívame a dokážeme využívať informácie z proprioceptívneho kanála. Na rôzne telesné pocity a pochody reagujeme s nedôverou a schematicky ich interpretujeme /napr. vyššie spomenuté pocity v žalúdku ako strach, hnev, radosť/. Táto nefamiliarita sa odráža aj v chudobnosti jazyka na tému proprioceptívnych zážitkov a označení týchto kvalít aj v POP ako symptómov /čo evokuje medicínsky problém/. Podľa Vernyho /1996, osobné zdelenie/ dokážeme v reči pomenovať len asi 20 skutočne propriocpetívnych kvalít /napr. svrbenie, tlak, napätie/. Pohybový kanál často spájame s proprioceptívnym napr. búšenie srdca má kvality oboch. Vo všetkých spomenutých kanáloch prúdia informácie neustále, naša bežná pozornosť je však zameraná len na niektoré. Napríklad momentálne sedím pred obrazovkou a sústredím sa na to, čo píšem /vizuálny kanál/ a "zrazu" si uvedomím ako stuhnutý mám chrbát. Zrazu neznamená, že mi chrbát stuhol v tomto momente, ale skôr že už cítim /rastúci???/ tlak a protiťah v chrbte, ktorý privolal moju pozornosť a mením polohu /informácia v proprioceptívnom kanáli prebiehala už dlhšie/.

Kanály, ktoré preferujeme, bývajú najčastejšie nositeľmi primárnych informácií. Cez tieto kanály máme zámer komunikovať, sme si výmeny informácií v tomto kanály vedomí /a niekedy vôbec nie ako to vyjadruje príslovie: "pod sviečkou najväčšia tma"/, sme s tým identifikovaní /ja počujem, počúvam/ a všetky náležitosti primárneho procesu. Menej využívané modality sa stávajú kanálmi pre sekundárne informácie /to, čo nerobím, nie som si toho vedomí, nemám intenciu to robiť, deje sa mi to/ ako napríklad práve tlak v chrbte. Preferovaná modalita získavania a vysielania informácií sa nazýva okupovaný kanál /je okupovaný našou pozornosťou a primárnym procesom/. Nepreferované modality nazývame neokupovanými kanálmi. Problém práce s jednotlivými modalitami v psychoterapii začína práve tu. Keďže sme zruční v používaní preferovaných kanálov, sekundárne informácie v týchto kanáloch dokážeme dobre "blokovať". Objavujú sa teda v neokupovaných kanáloch, kde nás často zaskočia, nevieme s nimi pracovať. Rozhodneme sa ich buď ignorovať vyhýbať sa im, alebo ich prevádzame do okupovaných kanálov s vyššie uvedeným rizikom. Často náhla zmena pozornosti na iný kanál je prejavom hranice /pozri Kanál č.5, "Hranice"/. V mojom prípade s chrbtom by to mohla byť napríklad aj momentálna nechuť písať túto stať, ktorú som si neskôr uvedomil.

Dva rozličné kanály, ktorými vysielame či prijímame správy môžu niesť kongruentnú správu, ale často sa stáva, že jedna informácia je prejavom primárneho procesu. Napríklad chceme niečo povedať, ale zovretie v hrdle nám bráni. Auditívny kanál je v tomto momente naším primárnym a zovretie ako proprioceptívny kanál je prejavom sekundárneho procesu. V psychoterapii sa terapeut i klient môžu chcieť dozvedieť o sekundárnom procese viac. Zamerajú sa teda na informáciu v danom kanále. POPovými metódami budú pracovať na zovretom hrdle.

Jedným z postulátov procesovej teórie je, že informácia o procese sa bez výraznej straty môže objavovať v rôznych kanáloch. Preto v snahe urobiť informáciu zrejmejšou môžeme zmeniť kanál, skúsiť preniesť informáciu do viacerých kanálov a podobne. Takáto práca je však len zjednodušením zložitého vzájomného vplyvu informácií, ktoré vysielame a dostávame. V terapii to kladie vysoké nároky na terapeuta, ktorý musí na také náhle zmeny a sekundárne informácie "poľovať" /Mindell hovorí o "fishing"/, zároveň venovať pozornosť aj svojim pocitom, myšlienkám, náladám a považovať ich za užitočné a potenciálne majúce niečo dočinenia s klientovými procesom /možný je samozrejme i opak/. Ale to už je zas iná téma.

M:

Metaskills: Teóriu metaskills /opäť jeden do slovenčiny ťažko preložiteľný termín/ rozvinula vo svojej rovnomennej knihe Amy Mindell, manželka a spolupracovníčka A. Mindella. Termín metaskills označuje naše základné postoje, nastavenia, presvedčenia a zručnosti, ktoré uplatňujeme v terapii i v živote. Meta preto, že stoja "za" zručnosťami a technikami, ktoré získava terapeut v tej ktorej /psycho/terapeutickej škole. Dvaja terapeuti tej istej školy, či tých istých učiteľov pracovať radikálne iným spôsobom, hoci používajú rovnaké techniky. To čo rozhoduje o celom vzťahu a štýle vedenia sú práve metaskills, terapeutov postoj k terapii, pacientovým ťažkostiam a predovšetkým postoj či životný pocit. Aj v "najhumanistickejšej" "najotvorenejšej" terapii sa prejavujú terapeutove želania a predstavy o tom ako by mala vyzerať dobrá terapia, či k čomu by sa mal klient dopracovať, ak už nie vo sfére konkrétnych rozhodnutí a zmien v správaní, tak práve v metaskills. Tieto základné "tóny" ktorými terapeut rezonuje si však na rozdiel od techník, ktoré sa učí neuvedomuje. Mindellová cituje Blocha, "Zvyčajne si je terapeut viac vedomý svojej teroretickej pozícii ako svojho aktuálneho správania s pacientom Amy Mindell v spomenutej knihe zdôvodňuje súčasné snahy o eklektizmus v terapii tým, že tento sa deje práve na úrovni metaskills. Terapeuti rôznych škôl si tak môžu byť blízki, a naopak. Ako píšem Mindell (s.29) Gestalt terapeut môže byť práve cez metaskills viac behavioristom ako geštaltistom.

Mindellová rozoberá podrobnejšie niektoré z ľahšie popísateľných metaskills.

Compassion alebo súcit, či pochopenie v POP znamená chápavosť a venovanie pozornosti všetkým častiam v poli, všetkým častiam procesu, či už sú primárnejšie alebo sekundárnejšie. Ako píše Mindellová znamená to i ocenenie vzťahu k častiam, ktoré nemáme radi, obávame sa ich či sú vzdialené našej identite. Zahŕňa vieru v dôležitosť aj týchto častí v rámci systému či procesu. V práci so skupinami sa táto metazručnosť môže prejavovať v princípe tzv. hlbokej demokracie (deep democracy) otvorenosti a dávania priestoru všetkým častiam skupiny či už sú časťou väčšiny či menšiny.

Ďalšou meta-zručnosťou (alebo ako to preložiť) je recyklovanie - predovšetkým vo vzťahu k informáciám v procese, a to i k informáciám, ktoré sa javia ako nehodnotné, nadbytočné či nepoužiteľné. Znamená to nielen si takéto informácie všímať, ale i ďalej ich spracúvať napríklad metódou amplifikácie (pozri Kanál č.1). Takisto terapeutove pocity, nálady a myšlienky či telesné symptómy, ktoré sa zvyknú v priebehu terapie opakovať, aj keď sa javia ako nedôležité, sú možným zdrojom cenného materiálu a informácie.

Inou metaskill, ktorú Mindellová opisuje vo svojej knihe je hravosť a odstup (playfulness and detachment). Psychoterapia je väčšinou práca na klientových závažných ťažkostiach a tak sa nejaký hravý či "detský" prístup javí ako nevhodný. Hravý postoj a sloboda pozrieť sa na vec inak ("kráľ je nahý!") však niekedy umožní pohnúť s inak nepohnuteľným ťažkým a chmúrnym problémom. Táto metaskill je bezprostredne spojená s humorom, a jej dôležitou súčasťou je schopnosť nebrať sa príliš vážne a omnipotentne. Postoj odstupu je zase charakterizovateľný schopnosťou "vystúpiť" zo situácie vnímať ju z "meta" pohľadu, napríklad schopnosť sledovať nielen klientov ale aj svoj proces z prehľadového odstupu. Táto meta-zručnosť je zvlášť dôležitá v komplikovaných situáciách, v konfrontácii s alterovanými a tranzovými stavmi.

Metaskill ktorá sa mne osobne dosť páči je rybárčenie. V procese psychoterapie znamená schopnosť čakať a zároveň byť bdelým a pripraveným zachytiť dôležitý signál držať sa ho a okamžite s ním pracovať. Takýto postoj predpokladá v procese rybárčenia rozličné schopnosti a prístupy. Pri čakaní na správny signál alebo informáciu pokoj, a "neurčitú, neuponáhľanú pozornosť" (Mindell, 1995, s 112), pri skúmaní signálu (po rybársky "pri čakaní na záber") mininálne zasahovanie a nenásilnú, nenamáhavú cestu, prácu so spätnou väzbou. V momente záberu podchytenie a pri výlove precíznosť. Inou rybárskou analógiou je práca s "omrvinkami" -ponúkanie návnad, na ktoré sa ryba môže ľahšie chytiť.

Fluidita a stálosť (fluidity and stillness) sú ďalšou dvojicou metaskills, ktoré uvádza vo svojej knihe Mindellová. Fluidita je sýtená centrálnou myšlienkou v POP procesom - všetko sa mení, hýbe, posúva, niekam smeruje, prípadne i cykluje a vracia. V praxi je fluidita schopnosť sledovať klientov proces v jeho smerovaní. V POP zvlášť sa prejavuje v schopnosti sledovať tento proces v rôznych kanáloch a modalitách, schopnosť neupínať sa na svoju (alebo klientovu) predstavu o tom ako by mala psychoterapia vyzerať a kam by mala smerovať. "Stálosť" je zase postoj centrovaného vedomia a pozornosti uprostred prúdu všetkých signálov procesu.

Je možné sa naučiť tomu, čo Mindellová nazýva "metazručnosti"? Odpoveď je "taoistická" - aj áno aj nie. Akákoľvek snaha nejako vyzerať a pôsobiť nie je prirodzená, avšak príklad a pôsobenie učiteľa (-ov) a rozvíjanie metaskills, ktoré máme dané v "surovom" stave je možná. Mindellová tieto štádiá popisuje podľa Zenovej analógie. Na začiatku je pre študenta hora horou všetko je na svojom mieste, ľudia buď majú problémy, alebo nie, sú vinní či nevinní. V podobnom stave sú i ich metazručnosti: sú v "surovom" základnom stave, používané bezprostredne a bez uvedomenia, čo môže byť veľmi podmaňujúce a účinné, avšak máme tendenciu správať sa tak stereotypne bez ohľadu na situáciu a prebiehajúci proces. V ďalšej fáze už hora nie je viac horou, sme zmätení novým poznaním a uvedomením problémy i ľudia sa zdajú iní, uvedomujeme si mnohé stránky nás i nášho okolia , ktoré sme si predtým sladko neuvedomovali a niekedy sme protikladnými informáciami zahltení. Napodobujeme našich učiteľov, hlavne ich prejavy bez toho, aby sme mali ich metaskills. Nakoniec v ideálnom prípade po všetkých zážitkoch a skúsenostiach, sa hora znova stane horou. Nezaoberáme sa viac príliš technikami, ľuďmi a ich názormi na nás: "jednoducho žijeme v plynúcom prúde života". (Mindell, 1995, s. 176).

Pekné, nie? Jedine snáď by bolo treba dodať, že to trvá celý život (a možno aj dlhšie). Ale to už je iná téma.

K metaskills, v Mindellovej knihe zaujímavo pekne popísaných, mám jednu výhradu. Táto je však adresovaná POP ako takému. Je to tvorba nových termínov, ktoré sú však v podstate nahraditeľné a už v psychológii existujú. Pri popise metazručností (o ktorých samotných je ťažko hovoriť) uvádza Mindellová skôr zručnosti samotné, ktoré môžu (ale nemusia) prameniť z tých ktorých metazručností. Avšak s názorom, že techniky akokoľvek dobre a správne používané nerobia psychoterapiu psychoterapiou veľmi súhlasím. Verím takisto, že je ľahšie hovoriť o zručnostiach ako o tom čo Mindellová nazýva metaskills.

Mindell: O Arniem ako guru som už písal pod písmenom "A", "M" ako Mindella som si šetril na nejaký seriózny životopis a rozbor. Mindellovo stručné kurikulum možno nájsť vo viacerých knihách, ktoré napísal, aj v diplomových či knižných prácach jeho žiakov. Zaujímavý je však "vývoj", ktorý s rokmi jeho história vlastnými slovami naberá. Vyberám teda na porovnanie dva životopisy. Jeden "faktický", tak ako je prezentovaný v jednej z jeho skorších kníh (Telo a sny, slov. preklad, 1992), a druhý Mindellovský tak ako o sebe a svojej osobnej histórii písal v ostatnej knihe Quantum Mind (2000).

Prvý životopis z doslovu Mindelovej knihy Telo a sny (doslov napísal A.Heretik, 1992).

A. Mindel (1940 - ) je "rodený Newyorčan. V USA študoval napred teoretickú fyziku, potom psychológiu. Od roku 1963 žil vo Švajčiarsku, kde bol napred študentom, potom učiteľom a cvičným analytikom v C.G.Jung-Institute v Zurichu. Asi od roku 1969 začal pracovať na vlastnom modeli, ktorý nazval proces-orientovaná psychoterapia. Svojou charizmatickou osobnosťou získaval čoraz viac spolupracovníkov a študentov... V roku 1982 založil Forschunggesselschaft fur procezorientierte psychologie v Zurichu a v roku 1989 Proces-work center v Portlande (Oregon, USA)..." (s.100-101).

Druhý pohľad na svoju vlastnú históriu ponúka Mindell v knihe Quantum Mind (2000).

Hovorí: "Môj osobný vzťah k vedomiu začal po príchode do Zurichu, 13.6.1961, týždeň po tom ako zomrel C.G.Jung...Nikdy som o Jungovi nepočul. Vedel som len, že chcem nasledovať cestu A.Einsteina, ktorý žil v Zurichu a študoval na Eidgenosische Technische Hochschule, známej vedeckej univerzite, Švajčiarskému ekvivalentu MIT (táto poznámka asi bola určená pre americkú populáciu, pozn.red.)

Stretol som mnoho študentov psychológie, fyziky a inžinierstva. Stretol som aj novú časť seba samého, noci plné divokých snov. Jeden z mojich priateľov študentov...ma presvedčil, aby som sa zapísal do Jungiánskej analýzy.

Môj prvý sen po začatí analýzy bol o Jungovi a fyzike. V sne mi Jung povedal, "Arny vieš čo chceš robiť vo svojom živote?" Ja: "Nie, neviem!". Jung mi povedal: "Tvoja úloha v živote bude nájsť spojenia medzi fyzikou a psychológiou". (Vidíte aké jednoduché! pozn. red.)

Vtedy som o psychológii veľa nevedel.... Ani som si nemyslel, že by sny boli nejako dôležité, a to som aj povedal mojej analytičke: "Sen o Jungovi je len sen. Načo sa tým zaoberať. Mám kopec reálnych problémov, verte mi!" Ona mi odpovedala: "Sny môžu byť dôležité, ten sen môže byť Váš osobný mýtus"... Ja na to: "Ten sen a osobný mýtus? Nechápem. A nakoniec prečo študovať sny aby som sa o sebe niečo dozvedel? Prečo nepozerať na môj život a fyzickú realitu?" Bol som silne veriaci v konsenzuálnu realitu. Moja analytička bola veľmi rýchla a povedala mi, že nevidí sny v hmote, ale že môj sen hovorí, že mám spojiť psychológiu s fyzikou. "To je vaša práca", povedala. Bol som ohromený jej interpretáciou, aj keď spätne vidím, že mala pravdu...

Dokončil som svoje štúdiá na MIT, ETH aj diplomový program na Jungovom inštitúte v Zurichu, neskôr som absolvoval doktorát z psychológie v Ohio. Po tom ako som sa stal tréningovým analytikom na Jungovom inštitúte som založil POP a spoluzakladal centrá POP v mnohých krajinách sveta." (s.28-29).

Mindell ďalej pokračuje: "....Skoro po začiatku štúdia psychológie som začal byť sklamaný: Psychológia-štúdium psyché- nebola ukotvená v tele, v hmote. Uvažoval som ako sú moje sny spojené s mojimi telesnými zážitkami. Snová práca, podľa mňa, potrebovala nové impulzy! Od Freudovho podvedomia, Jungovho kolektívneho nevedomia, Morenovej psychodrámy, a Perlsovej Geštalt psychológie, výskum v tejto oblasti dosiahol plató. Moja vlastná práca sa rozvinula do sledovania ako sa sny stávajú evidentnými v tele ako nekontrolovateľné telesné pocity a jemné komunikačné signály. Rozšíril som túto prácu na prácu na vzťahoch a prácu s psychotickými stavmi. Potom som začal pracovať na konfliktoch vo veľkých skupinách. Dnes chápem, že individuálne uvedomenie a individuáciu nie je možné oddeliť od od uvedomenia spoločenstva a riešenia sociálnych problémov. Pre mňa vedomie znamená byť si vedomý seba ako interagujúcej časti komunity." (s.29)

Takýto životopis je už "legendotvorný" a povedzme si pravdu aj vzrušujúcejší, a nepravdepodobnejší. Tu máte Mindella jeho vlastnými slovami a je vidieť, že jeho vlastný život, história, jeho práca a jej zmysel, sa Mindelovými očami tiež vyvíjajú. Vlastne akoby ani neexistovala, iba sa reflektovala v prítomnosti. Ale aj tak to asi má byť.

Zaujímavé nie? Máte aj vy také sny? A čo vaša osobná história, tak ako ste ju videli pred piatimi rokmi a ako ju vidíte teraz? Asi je to trocha iné. Ale aj tak to asi má byť.

N:

NLP: Dostali sme sa za polovicu nášho POP slovníčka od A do Z. Na rade je N. Teda NLP ako Neurolinguistické programovanie. Ďalej zase len NLP. Učitelia POP zvykli NLP uviesť ako jeden z inšpiratívnych zdrojov Procesovej práce. Nikdy som sa ďalej príliš nepátral. Moja predstava o NLP bola, že je to niečo s komunikáciou a kanálmi a mentálne som to priraďoval ku komunikačným a systémovým teóriám, a tiež som si predstavoval, že ten vysoko vedecký názov implikuje, podobne ako niekedy v POP, povrchné využitie vedeckých či qausivedeckých poznatkov na zdôvodnenie svojich psychoterapeutických záverov. A k tomu samozrejme ono dráždivé, že keď komunikuješ a pozeráš doľava či doprava a dole či hore tak si spomínaš, alebo naopak elaboruješ /"vymýšľaš si"/.

Pre potreby tohto čísla som si naštudoval nejaké materiály o NLP a teraz sa mi zdá, že som mal pravdu aj nie.

Čo je to NLP? Tu sú odpovede od autorov metód Johna Grindera a Richarda Bandlera: "NLP je modelovaním výnimočností" - J.G. "NLP je vychovávaním mozgu" R.B. To mne veľa nehovorí, aj keď je to pôsobivé.

Keď si rozoberiem názov je to neuro - teda bude to niečo s "hardwarom" duše, linguistické - teda rečou a komunikáciou a programovanie, software a to naznačuje, že sa niečo bude programovať.

A naozaj Grinder je pôvodom jazykovedec a Bandler psychológ. "Neuro" je zase trendom súvisiacim s nárastom techník pre skúmanie základných neurologických procesov /aj ich psychických korelátov/ v posledných 20 rokoch. Toľko k backroundu.

Čím je NLP zaujímavé a iné? Ako iné smery je tiež využitím a zároveň preskupením (nové paradigma) známych poznatkov s následnými hypotézami a implikáciami pre prax.

Svet, ktorý vnímame nie je objektívny a už vôbec nie úplný. Už v prvých vnemoch filtrujeme a pozornosť smeruje a filtruje, to čo sa k nám dostáva ďalej. Naša osobnosť a motivácia, tiež výrazne menia naše vnímanie sveta a to ako sa v ňom máme. Naša pravá a ľavá hemisféra spracovávajú poznatky odlišne.

Zlé aj dobré /príjemné a nepríjemné/ zážitky majú svoje ukotvenie v zmyslových zážitkoch. Na vyvolanie nejakého psychického stavu /príjemného či nepríjemného, relaxovaného či pripraveného k akcii a pod/ používame /viac nevedome ako vedome/ rôzne modality napr. pocity predstavy, vnútornú reč. Tento vzťah je vzájomný. Svoje stavy komunikujeme cez zmyslové modality sebe i ostatným. Týchto procesov u seba i druhých si často nie sme príliš vedomí. NLP hovorí v tejto súvislosti o kalibrácii: teda spoznávaniu toho, v akých sa ľudia nachádzajú stavoch.

Kotvy a kotvenie. Kotva je v NLP: "spúšťač, ktorý sa spája s určitým fyziologickým stavom, a aj ho vyvoláva" /???, s. 42/. Kotvou je napríklad fotografia, návšteva určitého miesta viazaná s citovým stavom, červené svetlo na semafore a pod. Kotvy a kotvenie sa dejú počas ceelého života samostatne, ale kotvenie môžeme tvoriť a využívať aj cielene na tvorbu a ovplyvnenie určitých psychických stavov.

Model v práci s NLP technikami od Diltsa predpokladá, že učenie sa môže prebiehať na rôznych úrovniach: 1.spirituálnej - najhlbšia, metafyzická úroveň, pričom jej zmena má vplyv na všetky ostatné. 2.identita: základný sebeobraz o sebe. 3. presvedčenia: myšlienky a idey, ktoré tvoria základ nášho každodenného snaženia a prežívania. 4.schopnosť. stratégie a spôsoby prežívania v živote. 5. správanie: konkrétne spôsoby a činy, ktoré robíme, 6. okolie: ľudia, veci a udalosti, ktoré nás obklopujú. Čím hlbšia úroveň tým sú zmeny všeoecnejšie a ťažšie postihnuteľné, aj keď z dopadom na ostatné úrovne. Vyššie úrovne, napríklad správanie, je možné ľahšie pomenovať a niekedy i zmeniť. Väčšina ľudí sa podriaďuje tlaku, aby boli jednotlivé úrovne v harmónii a bez konfliktov.

Mnohé postrehy úvahy a termíny sa mi nezdajú nové, respektívne je možné, že ich NLP zaviedlo a už sú súčasťou bežného psychologického a komunikačného uvažovania, alebo boli odjakživa prítomné. Napríklad systémové poňatie, princíp negatívnej spätnej väzby (učenie sa na vlastných chybách) a pod.

Čím NLP ovplyvnilo POP? Najzrejmejší je vplyv teórie modalít a submodalít a názor NLP na uvedomenie a pôsobenie týchto procesov. NLP hovorí, že komunikujeme s okolím /i so sebou samými/ prostredníctvom zmyslových modalít: zraku, sluchu, pohybu, pocitov, chuťových a čuchových vnemov. (napr. zdá sa mi, že..., poukázať na niečo -vizuálna, som naladená, v akom tóne sa viedol rozhovor - auditívna, ťažko to z neho ide, zachytil som myšlienku - pocity a pohyb/. Táto senzoricky podložená komunikácia je často neuvedomená, ale nenáhodná. Podľa NLP i POP významne ovplyvňuje komunikáciu, hlavne ne-/porozumenie dvoch ľudí vyjadrujúcich sa cez odlišné/rovnaké modality. Submodality zase znamenajú čiastkové údaje, či prvky ktoré tvoria informáciu v danej modalite /napr. tón, výška hlasu, rýchlosť ako submodality auditívne/.

NLP si všíma komunikačné posolstvá a ich podstatu napríklad používanie aktívneho a pasívneho /trpného člena/, ktoré v NLP znamenajú, že "sme bezmocní pozorovatelia, vecí, ktoré sa jednoducho dejú". V Pop sú takéto pasíva známkou sekundárneho procesu, t. j. podobne ako v NLP k ním nemáme priamy prístup. Názory a predsudky, ktorých autorom nie je nikto respektíve v slovenčine "sa" sú často spojené s neuvedomenými, ale vplyvnými presvedčeniami : "Toto je pre teba najlepšie", "zdá sa, že si sebecká". Pre oba smery je podobná snaha, nájsť autora týmto presvedčeniam a tak ich vplyv dostať pod kontrolu, aj keď inými intervenciami.

Tieto presvedčenia sa odohrávajú nielen pri komunikácii, ale aj pri modelovaní správania. NLP hovorí o modáloperátoroch. NLP popisuje dva najvplyvnejšie skupiny modáloperátorov v oblasti správania a komunikácie: modáloperátory vyjadrujúce možnosť (napríklad možné nemožné, smie nesmie, schopný neschopný, neviem) a nutnosť: "musí, nesmie, patrí sa, povinné". NLP rozoznáva aj množstvo ďalších linguistických prvkov v komunikácii s modulačným účinkom (komplexná ekvivalencia, úsudky a priori, čítanie myšlienok). Liekom je opäť hľadanie pôvodcu informácie či preformulovanie posolstva.

Ďalší so spôsobov práce je prerámcovanie (reframing) a preformovanie (reshaping) významnu.

Jedným z najsilnejších ľudských túžob a snažení je, aby ich život malo význam a zmysel. Udalosti, ktoré sa okolo nás dejú nemajú zmysel (užitočný) a význam sám o sebe, ale len ten ktorý im prikladáme. Zmenou (prerámcovaním, či preformovaním) meníme i zmysel a význam udalostí okolo nás. Môžeme meniť kontext. Dané prežívanie či správanie môže byť užitočné v inom kontexte (to mi veľmi pripomína POP, ktorý prisudzuje a hľadá význam a hodnotu aj rôznym "nepekným" stavom a správaniam). Môžeme meniť obsah. Čo iné by ešte udalosť mohla znamenať?

K rozdielom:

Myslím, že rozdiel (v tom čo môžeme porovnávať) je v "behaviorálnosti" oboch smerov. NLP je viac otvorené a zamerané na aktívnu zmenu a dosahovanie optimálnych výkonov a výsledkov /ako byť úspešnejší a spokojnejší a výkonnejší a tvorivejší/. Tieto ciele iste sledujú aj klienti a terapeuti v POP, ale nie je to tak zdôrazňované, moja skúsenosť je taká, že POP je zvedavý k tomu procesu, ktorý sa práve deje (niekedy až moc na úkor intervencie), skôr ako k nejakej výhodnosti či priamo nácviku správania či prežívania.

O:

Opresia: Tento pojem nie je v žiadnom prípade POP novotvarom, a je súčasťou bežného jazyka, aj keď preklad do slovenčiny typu utláčanie mi zase celkom nesedí (a okrem toho ma na o nič nenapadlo). O opresii v rámci procesového prístupu hovoril Mindell a ostatní najmä v období rozvoja procesovej práce vo veľkých skupinách ako Worldwork a podobne. Rozvoj procesových názorov, intervencií a skúseností z práce prebieha od začiatku 90-rokov minulého storočia (to si neodpustím) a najintenzívnejšie snáď v druhej polovice 90 rokov. Mindell o skúsenostiach, ktoré nazbierali napísal niekoľko kníh , počnúc Year I () cez Leader as Martial Artist (1993) až po Sitting In The Fire (1995). V knihách je badať nárast skúseností s tématikou, rozvíjanie nových tém i (nevyhnutné) prelínanie pôvodne psychoterapeutického prístupu do širšej "sociálnej" práce.

Ale k samotnej opresii.

Opresia je utláčanie. To je priamy preklad. Život ľudí (a nielen ich) je plný protichodných udalostí, a ich reakcií, pocitov a správania, ktoré produkujú ďalšie (pozri proces nižšie). Je zrejmé, že svojím žitím (a rozhodovaním) o niečom, musíme niečo iné (aspoň v danej chvíli) odmietnuť a... teda to aj potlačiť. Rôzne iné pocity, často aj iných ľudí v našom živote potláčame. Opresia sa deje na všetkých úrovniach osobnej až spoločenskej. Potiaľto by to bolo (aspoň pre mňa) v poriadku. Problém s utláčaním nastáva v momente, kedy sa osoba či skupina osôb nemôže primerane brániť, či už z dôvodov nedostatočnej moci, strachu z odplaty, nízkeho uvedomenia o situácii.

Najľahšie to vidíme vo svete "u tých druhých", napríklad útlak menšinových národov a národností v rôznych častiach sveta (samozrejme u nás sa nič také nedeje...). Spoločensky existuje väčšina, ľudia patriaci svojimi charakteristikami (farba pleti, národnosť, postavenie, sexuálna orientácia, náboženské presvedčenie, zdravie, vek) k väčšine podobných ľudí. Títo držia moc a tvoria a udržujú normy a vplývajú na ich dodržiavanie. Druhá vec, že väčšina ľudí z mainstreamu si takúto moc neuvedomuje a často popiera, že by akúkoľvek mala (o ranku viac v POP od A do Z). Väčšina však nebdie len nad dodržiavaním svojich noriem (ktoré často sama nedodržiava), diskrepancie obrazu o sebe a reality svojho správania často premieta na menšiny ("rómsky" a "maďarský" problém na Slovensku, je príkladom a samotné označenie za "rómsky" a "maďarský" je väčšinovou nálepkou).

Menšinové skupiny sú často tlačené (a mnohokrát aj keď je to v rozpore s oficiálnymi zákonmi danej krajiny či štátu) dodržiavať tieto často nevyjadrené normy a správať sa podľa nich. Aj keď sú normy a tlak väčšiny spoločnosti nepríjemné pre ich cítenie, musia to znášať. Často dochádza buď k zvnútorneniu týchto noriem a/alebo radikalizácii voči väčšine.

Aké sú najčastejšie konkrétne reakcie (nielen menšiny) na opresiu? Častou je stiahnutie sa, mlčanie a strach, internalizácia opresie (pozri nižšie) ale aj hnev, násilie, terorizmus.

Aby sme neboli anonymní ohľadne toho kto je väčšina u nás, prosím odpovedzte si na nasledujúce otázky:

• Som bielej pleti?
• Som muž?
• Som zdravý /-á/?
• Som vzdelaný /-á/?
• Som heterosexuálne orientovaný /-á/?
• Som kresťan /-ka/?
• Dobre zarábam?
• Som skôr mladší /-ia/?

Ak ste odpovedali väčšinou áno a predsa necítite, že by ste mali nejakú moc a nedajbože niekoho utláčali vedzte, že neuvedomenie si týchto javov neznamená, že neexistujú. Naopak moc, ktorú nám tieto privilégiá dávajú je, nám tak samozrejmá a bežná, že je ju ťažké vnímať. Nahliadneme väčšinou až keď sa dostaneme do situácie menšiny (napríklad ochorieme, ideme do cudziny na západ, kde nás preverujú ostodušu, staneme sa nezamestnanými...). Vtedy sa rozčuľujeme nad nemorálnosťou a nenormálnosťou tých, ktorí majú v danej situácii moc. Keď situácia pominie väčšinou rýchlo zabudneme (tak je to normálne, že?).

Menšiny si často (aj keď nie vždy) uvedomujú, že sú objektmi utláčania, často sa však nebránia, či bránia spôsobom, ktorý väčšina odsudzuje. Je za tým strach, iná kultúra (prejavu).

Môžeme teda zovšeobecniť, že súčasťou sekundárneho procesu väčšiny je menšinové správanie, prežívanie a normy a naopak u menšín, je sekundárnym procesom často mainstream. (proces, primárny a sekundárny, pozri nižšie). Keďže sekundárny proces je charakterizovaný neuvedomením, dojmom , že my nie sme jeho aktérom, nezámerom a neidentifikáciou s ním, väčšina sa často bráni priznať si, že "menšinové" otázky sú jej súčasťou, záležitosťou a problémom (sme predsa slušní ľudia - neklameme, nekradneme, nie sme násilníci a sexuálni obťažovatelia ani "nenormálni"). U menšín nás v rámci ich sekundárneho procesu niekedy prekvapí netolerantný "väčšinový" utláčajúci postoj nad inou menšinou nad ktorou majú moc.

Zmena k lepšiemu neznamená prestať s predsudkami a opresiou ale priniesť väčšie uvedomenie a citlivosť k týmto problémom, spolu s odvahou jednať a použiť svoj (mainstreamový) vplyv v prospech utláčaného.

Internalizovaná opresia

Celkom zaujímavý je konštrukt "internalizovanej opresie", čo zjednodušene znamená, zvnútornenie utláčateľských skupinových noriem do systému osobných presvedčení, a tiež do cítenia a správania. Najlepšie to možno pozorovať u menšín. Mnohí príslušníci menšín trpia pochybnosťami až sebenenávisťou svojich údajne typických vlastností a vzorcov správania. Tieto sú niekedy spracované a prevedené na výrazné vyzdvihovanie a zdôrazňovanie atribútov menšiny (či už národnostnej alebo sexuálnej či náboženskej. (ale toto už patrí inde). Avšak ako hovorí Mindell (1995) aj príslušníci väčšiny často trpia rôznymi formami internalizovanej opresie, najčastejšie následkom internalizácie väčšinových a stereotyopných pohľadov na seba samého. Príklad: "správať sa racionálne a rozumne, vystupovať pokojne, hovoriť ticho a pokojne" (veľmi všeobecný príklad).

Ako hovorí Mindell, opresia je tak bežná - vo vašom tele, u vašich priateľov aj v prostredí v ktorom žijtete- že považujete tento stav mysle..." a svoju situáciu za normálnu (Mindel, 1995, s.39). "Možno sa vám zdá normálnejšie riešiť túto tenziu alkoholom, liekmi či drogami. Avšak takéto správanie skôr udržuje svetový status quo opresie" (s.39, voľný preklad).

P:

Proces: Konečne (a možno na konci) sme sa dostali k pojmu, ktorý tvorí jadro a dal názov psychoterapeutickej školy POP - pojmu proces.

Prečo je "proces" taký fundamentálny pre túto školu?

V starších Mindellových knihách a do zblbnutia v diplomových prácach jeho žiakov je uvádzané že proces je termín protikladný k termínu "stav". Kým stav znamená niečo dané a nemenné, proces zdôrazňuje zmenu, pohyb a nestálosť. Stav je akousi fotografiou, odtlačkom nejakého deja. Proces naznačuje smerovanie, pohyb. Napríklad keď niekoho označíme, že je "nervák". Nervák je označenie stavu. Je to tiež názov pre istú skupinu očakávaní. Napríklad ak vieme, že A je nervák, tak čakáme napríklad, že:

• bude nervák v každej, či vo väčšine situácii
• bude typický nervák (tak ako si "typického nerváka" predstavujeme)
• a iné.

Ako hovorí Mindell, stav je veľmi dôležitý, veľakrát sa bez popisu stavov nezaobídeme a zastavený výsek procesu nám môže dať veľa úvah, podnetov a signálov, ktoré niekedy nemusíme v procese postrehnúť.

Aj jazyk (štrukturálne aj obsahovo) väčšiny národov je orientovaný "staticky". Omnoho ľahšie sa vyjadrujeme v stavoch: "Je to dobré". "Som smutná", "Bolo to zbytočné" a pod.

Proces je prezentovaný súborom signálov, akýsi film, kde signály sú komunikáciami, ktoré vznikajú ako následok predošlých signálov a situácií (kauzálne hľadisko), a tiež často majú nejaký presah nad prítomnosťou, odkazujú k budúcemu (finálne hľadisko).

V POP sa procesy označujú ako primárne či sekundárne. Aby sme si to ozrejmili, zoberme seba samého. Kedy to čo sa u nás deje je primárne a kedy sekundárne.

Primárnym sa myslí proces, ktorého sme si vedomí, sami ho vykonávame, identifikujeme sa s ním a patrí k nášmu zámeru a (anglická pomôcka znie AAII -Awareness, Agent, Identification, Intention). Príklad: Výrok "Som študent POP", je primárny (či primárnejší), lebo si uvedomujem svoju situáciu, jednám podľa toho, stotožňujem sa s týmto popisom, a vynakladám (pravdepodobne aj nejaké úsilie a zámer aby to tak bolo).

Sekundárny proces je ten, ktorému chýbajú charakteristiky primárneho. Sekundárnych procesov si často nie sme vedomí, nepovažujeme ich za svoje, neidentifikujeme sa s nimi, ani ich nezamýšľame vykonávať. Sekundárny proces sú udalosti, ktoré sa nám stávajú a narušujú našu primárnu identitu. V reči sekundárne procesy charakterizujú trpné a neurčité členy, minulý čas. Napr. "Zrazilo ma auto.", "Ty si ma nahneval" a podobne.

Takéto delenie procesov je však skôr didaktické ako reálne. Je to opäť len pomenovanie stavov. Máloktorý proces je 100% primárny a máloktorý 100% sekundárny.

Medzi procesmi leží hranica (pozri niektorý z minulých Kanálov, POP od A do Z). Je miestom stretu vedomého a neuvedomeného, zámerného a nezámerného atď. Osoba, ktorá je tzv. na hranici často vyzerá vyrušene, reč nemusí súhlasiť z obsahom, vznikajú "náhody" a podobne. V celkovom správaní sa hraničné procesy často prejavujú vznikom symptómov, neplánovaných, "ja" neidentifikovaných dejov, situáciami, ktoré sme nezamýšľali (aj keď v nich môžeme konať aktívne a s vedomím, že to "robíme my"). Hraničný proces môže charakterizovať situácia: "Nechtiac som ho polial". Takéhoto procesu sme si vedomí, ale neidentifikujeme sa s ním, nechceli sme a ani nezamýšľali ho urobiť, aj keď sa s činom identifikujeme - "Ja som ho polial". (Tento príklad by bol asi viac sekundárnym procesom). V reči sa hraničné procesy prejavujú: "zmätenou" rečou, nedorozumeniami, používaním podmieňovacieho času: "Aj by som súhlasil...."

Dianie na hranici je to, čo často zaujíma procesového terapeuta. Je to miesto kde často klienta zastaví vracia naspäť a skúša intervencie. Prečo? Lebo výrazne primárny proces (spĺňajúci AAII) často neprináša nič nové, čo by klient a terapeutovi nebolo "jasné" (aj keď to môže byť pasca). Udržiavať klienta len v čisto primárnom procese nás dotlačí na hranicu, (klient aj terapeut sa napríklad začnú nudiť, nebude na čom "pracovať").

Výrazne sekundárny proces je zase pre klienta ohrozujúci v zmysle, že narúša jeho primárnu identitu. Klient má často negatívne pocity, zdá sa mu, že situáciu nezvláda. Preto tlačiť klienta priamo do sekundárneho procesu prináša možné zranenie na strane klienta, terapeuta či okolia (a my ak sa chceme nazývať terapeutmi máme "liečiť" nie zraňovať).

Okrem spomenutých ďalším dôvodom pre prácu na hranici je, tenzia medzi primárnym a sekundárnym dodáva veľa energie v práci. Terapeut nemusí vynakladať veľa energie (napríklad "páčiť" z klienta informácie, či ho "krotiť"), skôr sleduje a facilituje, skúma čo sa deje u neho aj klienta. Skúmať vlastné pocity a fantázie je pre terapeuta v prúde komunikácie dôležité, lebo mu pomáha zachytiť hraničné pocity (ktoré napríklad nemusí pozorovať u klienta), a taktiež pre možnosť upadnúť do "vysnívania" (anglicky dreaming-up, fenomén vysnívania bude bližšie rozobraný v niektorom z budúcich Kanálov).

Len pre pripomenutie: primárnejšie aj sekundárnejšie procesy sa dejú ustavične a často aj naraz.

A ešte jedna poznámka na záver: Veľmi často sa možno stretnúť s názorom že primárne = vedomé, je to omyl, ktorý sám seba spôsobuje. Existuje množstvo primárnych procesov, ktorých si nie sme bežne vedomí, a neidentifikujeme sa s nimi. Množstvo "očividných" a samozrejmých vecí nám nie je bežne prístupných.