SMRŤ, UMIERANIE A PRÁCA S KÓMOU


Rozhovor s Gary Reissom

Mark O'Connell, Jún, 2000. Preklad: Andrej Jeleník 

Tento rozhovor sa konal v mojom sade v Essexe, Anglicku. Sediac pod slivkami a v spoločnosti troch sliepok som robil rozhovor s Gary Reissom (LCSW), ktorý je licencovaný klinický sociálny pracovník s diplomom v Proces orientovanej psychológii, žijúci v Eugene, štáte Oregon. Rozhovor je o procesovom prístupe v práci s kómou a okolo otázok umierania a smrti. Gary učí aspekty procesovej práce po celom svete zahŕňajúce prácu s kómou, riešenie konfliktov, prácu so vzťahmi a rodinami, ako aj jej teoretické pozadie.

MARK: Gary, vo svojej knihe "Leap into Living: Moving Beyond Fear to Freedom" (Skok do života: Prejsť cez strach k slobode) hovoríš o úzkosti zo smrti a choroby, ktorá sa zdá byť väčšou v západných kultúrach, než v iných častiach sveta. Čo si myslíš, prečo je táto úzkosť väčšia?

GARY: No, jednou z vecí vo viac východných a viac kmeňových kultúrach je, že je v smrti zahrnutej oveľa viac spirituality: sú tam celé mýty a príbehy o umieraní, a praktiky pripravujúce na umieranie. A smrť je niečo, o čom sa naozaj hovorí a na čo sa pripravujete celý váš život. Na Západe je to stále pre otvorenú diskusiu jedna z najviac tabuizovaných vecí. Takže tá skrytosť vytvára veľa úzkosti.

MARK: Ľudia môžu počuť v pozadí sliepky, práve sme v ovocnom sade obklopení vtákmi, sliepkami a muchami, v lone prírody. Takže to má niečo spoločné s mytológiou a ...(smiech)..

GARY: ... Pijú tie sliepky tvoj čaj? (smeje sa)

MARK: Áno. (viac smiechu)

GARY: To by malo byť súčasťou pásky... Smiech a odstup je toho veľkou súčasťou, čím viac pracujete okolo smrti a umierania. Veľa zenových majstrov vlastne hovorí o smiechu v momente smrti a to neznamená, že smrť nieje tiež niečo vážne a hrozivé, ale že v iných kultúrach je viac zmysluplná, kým na Západe je často vnímaná ako niečo bez zmyslu a považuje sa za znak zlyhania.

MARK: Dobre. Myslíš si, že zážitok úzkosti ohľadom smrti a umierania má vplyv na to, ako západný medicínsky prístup pracuje s ľuďmi, ktorí umierajú?

GARY: Určite. V mojej knihe je o tom celá kapitola a v úvode citujem jedného lekára, ktorý hovorí o tom, ako bol učený vnímať smrť v zmysle, že neuspel. Takže ak máte takýto postoj k smrti, samozrejme že je to potom niečo, k čomu sa nechcete priblížiť. A myslím si, že ovplyvňuje veľa z toho, ako moderná medicína zaobchádza obzvlášť z ľuďmi s takzvanými terminálnymi diagnózami a podobnými vecami.

MARK: Takže ak je ideou zdravia, že napríklad nikto nemá zomrieť, to by mohlo byť v pozadí tej úzkosti?

GARY: A potom ak niekto umiera, vy ste zlyhali. Nuž väčšina z nás nemá rada dostať sa skutočne blízko k našim zlyhaniam. A je to ťažké, myslím na to, ako veľa komatóznych pacientov jednoducho leží na oddeleniach, nikto s nimi skutočne moc nekomunikuje, pretože, jedným z dôvodov toho je, že málokedy máte v práci s kómou veľké výsledky, dostávate len malé. Ale ak ste naučení myslieť na výsledky len v zmysle pokroku a na smrť alebo zlyhanie ako na žiadne výsledky, potom je to pre vás ako zdravotníckeho profesionála druh stratenej hry, pretože všetci ľudia raz zomrú.

MARK: To ma vedie k myšlienke, ako v tvojej knihe hovoríš o svojich osobných zážitkoch úzkosti. A zaujíma ma ako terapeuta, ako tvoja úzkosť ovplyvnila tvoju prácu s ľuďmi, ktorí umierajú, a ako práca na sebe ohľadom tohto zmenila možno tvoj prístup?

GARY: Takže dve veci. Jedna je, že celá kniha je o smrti a živote a hlavne o prechodoch; že veľa, veľa krát v živote ideme cez smrti podobné prechody, všetky tie veľké zmeny v živote, ako roky adolescencie, kríza stredného veku, kríza starnutia, všetky tie rozličné krízy. A často sa vtedy ľuďom sníva, že v skutočnosti zomreli. Takže ma veľmi zaujíma pomôcť ľuďom cez tieto prechody.

MARK: Takže ty hovoríš, že každý prechod v živote je ako smrť, a ty máš skúsenosti s prácou na týchto prechodoch... aj so strachom zo smrti...

GARY: ... v mojom vlastnom živote ho bolo veľa. Vyrástol som v rodine lekárov a ľudí úzkostlivých ohľadom zdravia, takže myslím si, že mám viac súcitu. Rozvinul som si súcit pre ľudí, ktorí prechádzajú cez tieto úzkosti: môžu byť veľmi bolestivé, takže pracovať s nimi ako s prechodmi pomáha. Viem, že niektorí zenoví majstri hovoria o tom, ako aj smrť je napokon len ďalším momentom, a ak žiješ každý moment v živote naplno, potom nasledujúcim momentom je smrť. A potom sú ďalšie momenty. A tak sa pokúšam pomôcť ľuďom cez to. A jednou z ďalších vecí, cez ktorú sa ľuďom snažím pomôcť je, že ak majú terminálnu diagnózu, snažím sa a pomáham im cítiť sa voľnejšie ohľadom tejto diagnózy. Že ju môžu vnímať ako jednu z perspektív. Pretože som mal veľa ľudí s terminálnymi diagnózami, ktorým sa darí dobre po mnoho rokov. A tiež treba pomôcť ľuďom, ktorí zomierajú skutočne využiť ich umieranie na rýchly rast, a jazdiť na umieraní ako na vlne, ktorá vás môže skutočne zaviesť na neuveriteľné miesta vo vás samých. A keď ľudia cítia, že ich smrť je spracovaná a zmysluplná, smrť je potom veľmi odlišnou záležitosťou.

MARK: Dobre. Aké doporučenia by si mal pre profesionálov pracujúcich so smrťou a umieraním? Čo cítiš, že je dôležité, keď pracuješ s ľuďmi, ktorí umierajú?

GARY: Myslím, že je treba najprv veľa pracovať na vlastnej smrti. Ľahnite si niekedy a predstavte si, že umierate. A všímajte si, čo sa stane potom. A oboznámte sa zo smrťou ako bodom prechodu vo vás, tak aby ste neboli proti nej. A tiež skutočne pracujte na vašich vnútorných pohľadoch vyzdvihovania len samotného zdravia a na vašej jednostrannosti, v protiklade s uznaním každého momentu a každého stavu.

MARK: Dobre, takže ty hovoríš ľahnúť si a predstaviť si vlastnú smrť. To môže byť pre niektorých ľudí hrozivé, už len pomyslieť na to, že by to spravili. Niektorí ľudia ani len nepomyslia na smrť. Aké zážitky majú ľudia, keď robia tento druh práce?

GARY: Skoro vždy majú veľký pocit úľavy. Že niečo, čo potrebuje zomrieť zomrie a potom príde nasledujúca vec, ako možno.... povedzme že ste veľmi úzkostlivá osoba, ľahnete si a potom možno zistíte, že to čo zomrelo je vaša úzkosť. A potom si ako ďalšiu vec možno uvedomíte, že vyskakujete od radosti. Viem, že ja som robil toto cvičenie už toľko krát, a mal som nádherné zážitky meniac sa na hviezdy či rieku. A je to spôsob, ako nájsť niečo väčšie, veľké Ja, niečo čo je za vašou bežnou identitou.

MARK: Takže v určitom zmysle potrebujeme zomrieť, aby sme žili.

GARY: To je naozaj pravda, že aby ste žili viac naplno, musíte zomrieť a naučiť sa umierať v každom momente. A naučiť sa, že v určitých obdobiach vášho života umierajú veľké procesy; napríklad v kríze stredného veku veľa starých identít z rodiny, z ktorej pochádzate a veľa vašich starých návykov- napríklad, že sa považujete za obeť toho či tamtoho. Všetky tieto staré vzory sa začnú snažiť odpadávať ako pokožka hada. A ľudia sa často cítia, akoby umierali, a oni aj umierajú. Jedna časť umiera, nie fyzické telo, ale určitá forma identity. Takže je to iná podoba života, vnímať ho ako neustále zhadzovanie koží v rozličných obdobiach vášho života a potom sa znovu narodiť. Môže to mať veľký účinok na vaše fyzické telo a úroveň vašej energie.

MARK: Poznáš osobne nejakých ľudí, ktorí skutočne efektívne pracovali na svojom procese umierania? Pracoval si s umierajúcimi a stretol si sa s šamanmi s odlišných kultúr. Zaujíma ma, čo si videl ty, ako ľudia jednali s vlastnou smrťou?

GARY: Spomínam si na niektorých ľudí, s ktorými som pracoval, ktorí spravili veľké kroky do svojej osobnej histórie urovnajúc mnoho vecí a tiež veľké kroky k spiritualite. Spomínam si na jednu ženu, ktorá nemala takmer žiadnu znalosť psychológie, bola na dialýze, zlyhali jej obličky a nakoniec sa rozhodla dialýzu odpojiť. Ale v čase pred jej smrťou si vyjasnila všetky vzťahové záležitosti s jej rodinou, dokonca si vyjasnila vzťah s jej pastorom, ktorý jej spôsobil veľa zlých pocitov. Mala neuveriteľnú smrť; bola čoraz viac vedomejšou a jasnejšou, spirituálnejšou a milujúcou. A posledná vec, čo sa stala bolo, že som jej volal z iného mesta, kde som práve učil. A povedali mi, že je už šesť dní v kóme. A ja som ich poprosil, aby jej slúchadlo priložili k hlave a povedzme že sa volala Sally. Povedal som "Sally, ako sa máš, tu je Gary?", a ona odpovedala "Gary! Mám sa dobre". Povedal som, "Myslel som si, že si údajne v kóme?" Odpovedala "Áno!" A ja som povedal, "Čo sa deje?" Povedala, "Celý život je krásny, všetko je jasné a ľúbim všetkých a som v stave lásky. Som pripravená cestovať a som voľná." Povedal som, "Sally, nech sa ti darí, veľmi ťa ľúbim". A ona povedala, " Oh aj ja ťa veľmi ľúbim. Uvidíme sa neskôr." A keď som sa vrátil nazad do mesta, zistil som, že asi o 12 minút po telefonáte zomrela. Takže to je žena s veľmi malým predpsychologickým tréningom, ktorá využila svoju smrť takým spôsobom, aby sa stala v istom zmysle osvietenou. Z môjho pohľadu zomrela ako nejaká osvietená bytosť.

MARK: Sú ľudia, pre ktorých nieje táto práca prechádzania cez proces umierania vhodná? Stretneš sa niekedy s ľuďmi, ktorí by jednoducho nechceli pracovať takýmto spôsobom?

GARY: Príležitostne, ale myslím si, že naozaj zvláštna vec je, či už ste sa predtým v živote zaujímali o psychológiu či spiritualitu alebo nie, keď sa ľudia dostanú do blízkosti smrti, začne ich takmer vždy ich vlastná smrť oveľa viac zaujímať. Pretože sa dostávate do zmenených stavov vedomia, keď sa priblížite k smrti, je výborné pracovať na nich ešte predtým a mať aj niekoho, kto vám cez ne bude pomáhať. Ľudia sú obyčajne veľmi vnímaví. Nikdy by som nikomu nič nevnucoval, ale väčšinou je to naopak, že ľudia v týchto stavoch vlastne nejakú pomoc chcú.

MARK: Tiež sa mi zdá, že možno nielen na individuálnej úrovni, ale aj vo vzťahoch a kultúrach, na týchto odlišných úrovniach, tu môžu byť procesy umierania. Čo si myslíš o myšlienke, že kultúry môžu umierať?

GARY: Tiež si to myslím. Mohli by sme povedať, že určité trendy; ako napríklad v Spojených štátoch sme mali dobu neskutočného materializmu a predsa to teraz vyzerá tak, že začína vymierať, a v pozadí je ten rastúci záujem o osobný rast, spiritualitu a podobné veci. Takže to môže byť tak, že tá celá vec, nie že už nepotrebujeme materiálny život, ale že celá tá forma prílišného materializmu umiera. A vidíte to vo všetkých oblastiach, ako napríklad vo vede a v medicíne a v podobných veciach, záujem o teoretickú fyziku, kvantovú fyziku a mystiku skutočne rastie.

MARK: Je zaujímavé premýšľať o smrti ako viacúrovňovom fenoméne.

GARY: A znovu, vo všetkých tých spirituálnych tradíciách, ktoré hovoria, že musíte pracovať na vašej smrti, sa kladie v skutočnosti dôraz na to žiť naozaj naplno, a žiť ako mŕtva osoba. To znamená žiť s určitým odstupom, prehľadom a širšou perspektívou. To je jeden z dôvodov, prečo si myslím, že je procesová práca taká populárna, pretože zdôrazňuje zmysluplnosť života a tak by sme mohli povedať, že od začiatku má aj perspektívu smrti. Že život je väčší a že vy ste väčší než si myslíte, že ste.

MARK: Za seba môžem povedať, že som prišiel k procesovej práci cez úzkosť k smrti, či zážitok podobný smrti a počas obdobia desiatich rokov som si skutočne myslel, že zomieram. Akokoľvek to bolo či nebolo fyzicky reálne, bol to skutočne reálny pocit umierania. A až vtedy som sa dostal do procesovej práce, keď som sa napokon dostal do bodu, kedy som si skutočne pripustil, že by som mohol zomrieť a skutočne som tým prešiel.

GARY: Áno, myslím si, že šamanizmus, procesová práca, Tibetský budhizmus, mystické a náboženské tradície tieto otázky oslovujú. A je tu po tom taký hlad, pretože v západnej kultúre máte v priemere len veľmi málo spojenia s istým druhom spirituality, ktorá vás spája priamo s vašim procesom umierania a procesom života v danom momente, a s niečím večným. Myslím tým, že síce môžeme mať predstavy neba a podobných vecí, ale skutočne dať ľuďom okamžitý zážitok toho je naozaj špecifický, myslím, len pre viac mystické tradície. A nazývam procesovú prácu istým spôsobom mystickou tradíciou, pretože tak veľa pracuje s neznámom.

MARK: Tiež budeme dnes hovoriť o práci s kómou. A jednou z vecí, ktorá vyvstane ohľadom kómy, ktorá je veľkou etickou otázkou, je o tom, kedy nechať niekoho zomrieť a kedy nechať niekoho žiť na prístrojoch pre podporu života. A premýšľal som, či by si nemohol trochu hovoriť o tejto otázke s pozície procesovej práce a tvojej práce s ľuďmi v kóme?

GARY: Myslím, že to dobre vystihol Arny Mindell: nazýva to "Etika Thanatu". A myslí tým, že nezoberiete jednoducho akýkoľvek stav vedomia v akejkoľvek fáze života, aby ste spravili veľké životné rozhodnutie. Inými slovami, povedzme, že sa rozhodujete zostať vo vzťahu, potom nespravíte jednoducho zoznam plusov a mínusov danej osoby, zrátate ich a spravíte rozhodnutie. Požiadate o radu aj inú úroveň vedomia, napríklad poprosíte o sen alebo niečo také. A to je to, čo v skutočnosti robíte s pacientmi v kóme. Povedzme, že niekto spíše poslednú vôľu[1]. To je jedna úroveň, ale to bol stav vedomia pred kómou. A to čo robíme my je, že sa ich spýtame v kóme, cez signály, aby nám naznačili ich súčasný postoj k smrti.

Jedným z významných dôvodov pre to je, že množstvo ľudí, ktorí sa s kómy vrátili a ktorých sme sa takto spýtali, ktorí mali poslednú vôľu a napriek tomu vďaka práci s kómou neboli odpojení zo zástrčky, povedali, že v samotnom stave kómy boli na inom mieste a nechceli zomrieť. Takže musíte osloviť oba stavy, a musíte sa niekoho, kto je v kóme na to pýtať veľa, veľa krát. A pre mňa je úžasné, že ľudia v komatóznych stavoch dokazujú, keď robíte prácu s kómou, že môžu v takýchto stavoch robiť skutočne jasné rozhodnutia. Napríklad niekto prestane dýchať alebo niečo podobné, a takýmto spôsobom sa rozhodne zomrieť. Alebo ich vidíte ísť určitým smerom. Na druhej strane som mal zážitky s ľuďmi, o ktorých mi bolo povedané, že nemajú žiadnu šancu na prežitie a nemocnica ich chcela odpojiť, že takýto ľudia sa prebudili a rozprávali. Takže etika je spýtať sa osoby a nie jej predpísať medicínsky alebo právny pohľad.

MARK: Komatózny stav, ako ho chápem ja, je stav veľmi odlišného typu vedomia, takže čo myslíš tým, že sa niekoho spýtaš alebo s ním komunikuješ?

GARY: No sú dva hlavné spôsoby, ako to robím. Jeden je, že sa pozerám na tendencie, smerovanie. Ako keď s niekým skúšate veľa intervencií a dostanete vo všeobecnosti len minimálnu spätnú väzbu, nieje tam žiaden zvuk ani pohyb, osoba sa o nič nezaujíma. Potom sa pozriete na tendencie, kam smeruje, a ak osoba išla čoraz viac preč mimo vedomie, to je pre mňa silným signálom. Druhým spôsobom, ako to robiť, je vytvoriť binárnu signálnu schému, čo znamená, že nájdete spôsob, ako sa pýtať osoby na "áno" alebo "nie", kde vám jasne spätne signálmi odpovedá a vy testujete ten signál znovu a znovu. Ja som použil takých množstvo. Jedným je napríklad, že u niekoho hlboký nádych znamená "áno"; iný je často pracovať s niekým s podvihnutím jeho prstu alebo palca.

MARK: Takže môžeš naozaj dostať odpoveď áno alebo nie? Takže je tam istý druh vedomia, a komunikačný spoj medzi tebou a osobou v kóme?

GARY: Presne tak. A veľa krát sa ich pýtam na smrť, ale tiež sa ich pýtam rôzne iné otázky, ako sa majú, aké sú ich zážitky. A pýtam sa ich, či by chceli vyjsť z kómy. A ak majú náladu, môžem sa ich spýtať napríklad, " Vieš si predstaviť, že o mesiac vyjdeš s kómy? ...alebo o dva mesiace? ..alebo šesť mesiacov? Alebo..."

MARK: To musí byť pre rodinu úžasný zážitok. Predpokladám, že veľa rodín, s ktorými pracuješ, s ľuďmi, ktorých príbuzný je v kóme, nieje oboznámených s možnosťou komunikácie s nimi?

GARY: Myslím si, že toto pomáha najviac. Myslím, že je veľmi dôležité, keď robíte prácu s kómou s rodinou, nechať ich vedieť, že pochádzate z mierne odlišného prístupu ako západného. Pretože v západnom prístupe si vás zavolajú a očakávajú, že privediete osobu späť s kómy. Ale pre mňa je jasné, že moja práca spočíva v nasledovaní prírody. Čo znamená že niesom proti smrti. Takže som tu, aby som nasledoval osobu a uľahčil jej umieranie, ak je to jej procesom. Alebo aby som jednoducho vyjasnil proces, či je o tom vrátiť sa späť alebo je o tom, že si na to treba vziať dlhý čas. A každá rodina, s ktorou som kedy pracoval povedala, že najväčším prínosom, ktorý našli, či už osobe "polepšilo" alebo nie, bolo, že sa veľmi zlepšila ich komunikácia. A rodiny sú rady, keď sú schopné s tou osobou komunikovať.

MARK: Takže ľudia prevezmú tieto zručnosti, keď takto pracuješ a začnú komunikovať rovnakým spôsobom?

GARY: Ak sa o to ľudia zaujímajú, snažím sa skoro vždy naučiť rodinu, ako robiť aspoň základy tohto komunikačného štýlu a snáď ako spraviť binárnu schému, ako nasledovať niektoré pohybové procesy a takéto veci.

MARK: Hovoríme o rodinách. Čo sa deje v rodine ohľadom kómy? Viem, že procesová práca má pár myšlienok o dôležitosti práce s rodinou pri ľuďoch v kóme, a zaujíma ma aký druh dynamiky sa tu deje?

GARY: Je veľa dôležitých vecí, ktoré sa dajú v rodine osloviť! Jednou je idea, že je možné, že samotná rodina odzrkadľuje množstvo z toho, čo sa deje v komatóznej osobe. Že sú akoby príjemcovia signálov. Takže jedna vec, na ktorú hľadím je, v súvislosti so zotavením osoby, ako veľa energie ohľadom toho rodina má. A môžete tu nájsť veľkú rôznorodosť, od ľudí hovoriacich " Už sme pripravení nechať ho odísť" až po ľudí, ktorí zvolali širokú rodinu a pracujú s tou osobou takmer každú hodinu a musíte im povedať, aby ho nechali aj odpočinúť. Takže jedna možnosť je, že rodina je toho odrazom. Druhá vec, ktorú je dôležité osloviť, je tiež pocit pohody ľudí, s ktorými pracujete. Pretože veľa krát je samotná rodina vyčerpaná a ľudia začnú mať veľa fyzických symptómov. A je to ohromná vec, keď je niekto identifikovaný ako ten chorý, obzvlášť v extrémnych situáciách ako je kóma, že druhí ľudia, ktorí môžu mať telesné problémy a symptómy sa cítia slobodní vyniesť ich napovrch. Veľa o tom s rodinami hovorím, "Ako sa o seba staráte?".

Ešte jedna vec je, že pomáhať ľuďom spracovať traumu, šok a stres milujúceho človeka v takomto stave je neuveriteľné. Rodiny tiež musia prejsť veľkými zmenami. Mal som rodiny, ktoré idú tak ďaleko, že aj keď sa ich príbuzný nedostal z kómy... Spomínam si na dve ženy, ktoré mi povedali, že najlepšie obdobie, aké kedy mali vo vzťahu so svojim partnerom bolo, keď bol v kóme. Pomáhate tiež rodine uskutočniť zmenu v ich vedomí, a to je veľmi zložité. Spomínam si na jedného z prvých doktorov, s ktorými som sa stretol, ktorého som sa spýtal "Čo si predstavujete pod pokrokom?", a on povedal "Keď sa Sadie bude opäť môcť posadiť a znovu hrať karty, to považujem za pokrok". Rodiny s takýmto pohľadom môžu mať z toho veľa depresií. A veľa vašej práce, ako pracujúceho s kómou, je zmeniť ich myslenie a perspektívu, aby ocenili to, čo sa deje v osobe, a aby ocenili stav kómy ako dôležitý stav vedomia sám o sebe.

MARK: Máš predstavu, s akým percentom ľudí v kóme je možné pracovať? Zaujíma ma, či si myslíš, že sú situácie, kedy to nieje možné?

GARY: Môžem hovoriť len z vlastných skúseností. Povedal by som, že v 100% z prípadov, na ktorých som pracoval, som dostal spätnú väzbu. A v niekoľkých z týchto prípadov sa po určitej dobe zdalo, že to osobu nezaujíma, alebo zomrela, alebo čokoľvek iné. Ale vieš, je to ten druh vety "Kto by mohol mať úžitok z terapie?" "Každý", "Kto by mohol mať úžitok s práce s kómou?" "Každý". Je to neskutočné, ale nepamätám si, že by sa u nikoho, s kým som kedy pracoval, neobjavil istý druh silnej interakcie. A tu sa môžeme vrátiť k myšlienke etiky, že nechať ľudí v dlhotrvajúcich extrémnych stavoch osamote nemusí byť práve najetickejšie. Môžete si predstaviť, ak by ste boli v skutočne extrémnom stave, možno v jednom z najnáročnejších stavov vášho života, a nikto by s vami nehovoril, len by vás nechali samého ukrytého v kúte alebo niekde. Takže jednou z vecí v etike je nenechať osobu samotnú. A to neznamená len sedieť pri jej posteli. To tiež znamená naozaj vedieť, ako sa k nej dostať, zistiť, kde sa nachádza a byť s ňou.

MARK: Znamená to, že je tu teda neetická dimenzia dokonca len v nedôvere v tieto stavy u ľudí?

GARY: Nuž, mal som niekedy takúto diskusiu s riaditeľmi nemocníc, veď viete. Myslím, že mám odlišný pohľad. V súčasnosti sú už v neurológii iné pohľady na kómu. Sú tam nejaké pohľady, ktoré sa veľmi zaujímajú o prácu s takými ľuďmi. Ale iné názory ľudí hovoria, že ich jedinou prácou je starať sa o fyzické telo, čím niektoré nemocnice robia nesmiernu prácu. A potrebujeme to, pretože bez toho tu nieje niečo také ako práca s kómou, správne?

Ale ja by som s takýmito ľuďmi nesúhlasil. Povedal by som, "Súhlasím, že je to najlepšie, čo sme doteraz mali, ale teraz je tu veľa nových vecí, ktoré môžeme s tými pacientmi robiť navyše. A môže to veľmi pomôcť aj ich fyzickému zotaveniu, ak im pomôžeme spracovať ich zmenené stavy, ktoré zažívajú. Ľudia vychádzajú z kómy a hovoria, že boli na dne oceánu. Majú v kóme všetky možné druhy divokých scén, je to veľmi hlboké snenie a ľudia s tým potrebujú pomoc.

MARK: Dal by som ti scenár alebo určitý druh situácie, ktorú mi niekto spomenul, a uvidíme, či by si nevedel dať nejaké nápady, ako by si pristupoval k takému druhu situácie. Predstav si, že by si pracoval s osobou v kóme a nemocnica povie, že pacient má už len pár dní života. Rodina je zvolaná s celej krajiny, ale nikto sa nerozlúči a nehovorí o smrti alebo kóme. V rodine je ticho. A aj pacient stláča päste a dáva spätnú väzbu. Ako by si pristupoval k celej dynamike tejto rodiny a osobe v kóme? Možno nejaké nápady?

GARY: Uvažoval som práve nad jednou rodinou, ku ktorej som šiel na jeden deň, aby niekto mohol jednať so starším rodičom. A iba sme sa o tom otvorene rozprávali. A on jej povedal zbohom a zmieril sa s ňou. Mal zo svojou matkou zlé vzťahy. A to, že som ho na to priamo oslovil a že on priamo s tým oslovil ju a dostal spätnú väzbu bolo neuveriteľné. Vtedy som bol len vo výcviku a spomínam si, že som potom hovoril s Arnoldom Mindellom a on povedal, " Myslím si, že tá žena uskutoční o 9 dní zmenu", a deviateho dňa prestala dýchať. Nemocnica ju resuscitovala napriek prianiu rodiny a museli sa s tým viac menej vyrovnať. Takže možno ešte nebola celkom hotová, nebolo to len tou nemocnicou. Ale bolo mi úplne jasné, že niečo sa vykonalo, a že rodina potrebovala povedať zbohom. Ona bola skutočne stará, bola v kóme kvôli porážke už veľa rokov a myslím si, že bola v akejsi pasci.

Takže si myslím, že je v tom veľa etiky a v prípade, ktorý si spomenul by som to oslovil. Niesom proti vynášaniu vecí, o ktorých sa v rodinách nehovorí. Nazývam ich "rola duchov"; rola alebo činnosť, ktorá nieje oslovená, ale každý o nej vie. Tiež by som sa spýtal " čo každý cíti, keď nemocnica hovorí, že Sadie o pár dní zomrie?"

MARK: Takže oslovíš všetky časti poľa alebo skupiny, ktorá tam je?

GARY: Áno, som veľmi opatrný v podporovaní hypnotickej sily výrokov o smrti. A to, čo tým myslím je, že niekedy sociálni pracovníci, terapeuti, doktori alebo sestričky niekomu povedia " Máte len 3 mesiace života". A potom ten človek upadne do takej hlbokej depresie, že je to istý druh seba-naplňujújúceho výroku. V skutočnosti som pomáhal mnohým ľuďom, ktorí hovorili, "Nechcem zomrieť o 3 mesiace. Necítim, že je to mojím procesom, vlastne sa cítim skutočne dobre". A ľudia sú potom slobodní to naozaj tak prežiť. Ale tiež som mal pacientov, ktorí skoro spáchali samovraždu, keď im povedali, že v krátkom čase zomrú. Takže je to veľmi chúlostivé vytváranie rovnováhy medzi tým smrť nepoprieť a tiež si z nej nespraviť program, a len nasledovať proces človeka ohľadom jeho umierania.

MARK: Takže hovoríš aj o tom, že sú v rámci systémov rozličné systémy presvedčení, vyjadrenia nemocnice, medicínskeho systému o tom, čo determinuje či niekto zomiera. Hovoríš v istom zmysle, že taká správa môže niekoho zabiť.

GARY: Niesom si istý, či hovorím, že taká správa môže niekoho zabiť, ale ak niekto balansuje... teda nemyslím si, že ak niekomu s dobrým zdravím niečo také povedia, že sa zrúti. Ale povedzme, že niekto o niečo bojuje. Myslím na jedného muža, s ktorým som pracoval, ktorý bojoval, chcel zostať ešte chvíľu pri živote a mal rakovinu vo väčšej časti tela. A mal skvelého lekára, ktorý mu povedal " Len na sebe stále pracuj". A druhý raz išiel k inému lekárovi, a ten mu povedal "Prečo na sebe pracuješ? Aj tak zomrieš, je to strata času."

MARK: Takže je tu systém presvedčení, že je len obmedzený čas.

GARY: Je obmedzený čas, nieje žiadna nádej a čokoľvek čo medicínsky systém hovorí, že tak bude. Ak medicínsky systém hovorí, že zomriete, má sa tak stať. Takže ten muž skoro spáchal samovraždu, a ja som s ním musel na tom veľa pracovať. A žil ešte určitú dobu, a jeho smrť bola úctivou smrťou, s jeho vlastným načasovaním. Sám si pre seba vybavil pohreb, kým ešte žil, a mal úžasnú ceremóniu, a bol transformovanou ľudskou bytosťou. Zomrel s úsmevom na tvári po tom, čo zapálil pár sviečok. A pracoval som s množstvom ľudí, kde to bolo rovnaké. Takže hovorím, že je lepšie nechať človeka nasledovať svoj vlastný proces, než mu niečo predpísať. Môžeš povedať "Medicínsky systém, alebo jeden jeho pohľad hovorí, že zomrieš asi o tri mesiace; takže sa pozrime, čo je tvojim procesom. Pozrime sa, čo chce spraviť tvoje telo." Pracujem teraz s jednou ženou, ktorá pred istým časom dostala takýto výrok o smrti. Pracovali sme na tom intenzívne asi 2 alebo 3 mesiace, plus dostala nejakú chemoterapiu, ale stále sa predpokladalo, že zomrie a 18 mesiacov chemoterapie jej dá len ďalší rok alebo dva naviac. Asi po troch mesiacoch je jej stav rakoviny v normáli. A uvažujú, že ukončia chemoterapiu. Takže ako vysvetlíš toto? A ak by nemala osobnú silu bojovať proti preskripcii smrti, zrejme by ju priviedla do depresie. Veď vieš, že je veľa výskumov okolo psychoneuroimunológie, ktoré hovoria, že to ako sa cítime, súvisí veľmi s naším vlastným imunitným systémom.

MARK: Počujem v tom, že hovoríš, že veľa ľudí prechádza istým druhom procesu v nich samých, keď sú v kóme. Procesová práca sa zaujíma o integráciu a individuáciu celého človeka? Takže by si povedal, že je komatózna osoba v procese individuácie?

GARY: Určite. Preto som rád, že vyšla kniha Arnyho Mindella "Kóma- kľúč k prebudeniu" a kniha Amy Mindellovej "Kóma-Liečivá cesta". To je spôsob, ako to vidím aj ja a je to aj desivé. Kedysi som mal konzultáciu po telefóne s jednou matkou, a povedala, že jej syn mal ťažkú nehodu len s minimálnou nádejou na zotavenie. Nie každý sa uzdraví, ale toto bol šťastný príbeh, počul som, že sa uzdravil. A povedala, "Myslíte, že ho to zmení?" a ja som povedal "Áno", a to bolo pre ňu desivé. Skoro o tom nechcela ani počuť. A trvalo mi dlho, kým som jej vysvetlil, že sa zmení, ale k lepšiemu, že kóma je rapídnou cestou k rastu. A nikdy som nevidel nikoho, kto sa dostal do kómy a neuskutočnil vo svojom živote veľkú zmenu.

MARK: Dobre. A brzdia niekedy rodiny človeka, ktorý je v kóme?

GARY: Myslím si, že rodiny brzdia ľudí neustále. Nie všetky rodiny. Ale môžu zabrzdiť váš rozvoj v ktoromkoľvek štádiu. A niekedy to vyzerá, že kóma je s tým spojená, ako napríklad u niekoho, kto chce byť naozaj sám sebou. Ako najmä mladí ľudia v kóme, s ktorými som pracoval, ktorí mali okolo 20 rokov, ktorí chceli mať svoj život, a ich rodičia chceli od pre nich iný život. Časť kómy vyzerá možno ako čiastkový dialóg ohľadom tohto. A tiež pre mnohých ľudí sa zdá byť ľahšie byť samými sebou v kóme než mimo nej. A jedna z vecí, ktorej sa s nimi venujem, že ak vyjdú z kómy, je to len začiatok práce. Potom im musíme pomôcť pracovať s ich rodinou a kultúrou, aby boli sami sebou mimo kómy.

MARK: To ma privádza k ďalšej otázke, či si myslíš že sú určité druhy životných procesov, ktoré sprevádzajú komatózny stav? Vedú určité druhy zážitkov ľudí do kómy?

GARY: Nemôžem príliš zovšeobecňovať, ale môže povedať o pár situáciách, ktoré som videl. Ale ľudia musia vedieť, že to nieje kauzálne, že ak máte tieto symptómy, že pôjdete do kómy, pretože každý má všetky takéto symptómy. Ale niekedy pred upadnutím do kómy vidíte niektoré druhy veľmi depresívnych vecí, ktoré sa objavia a ktoré niesu spracované. To by mohlo byť niečo, čo niekedy uvidíte. Iné veci, ktoré som niekedy videl a obzvlášť u starších ľudí, sú ľudia, ktorí nikdy nevedeli veľmi odpočívať alebo ísť do hlbších pocitov. Takže veľa krát môžete vidieť vyjsť ľudí z kómy s veľkými emóciami, ktorí predtým neboli takí emocionálni. Spomínam si na prácu s ľuďmi, ktorí pracovali 90 hodín týždenne a nemali dovolenku už 10 rokov, a mohli ste sa na nich v ich kóme pozrieť a skutočne uhádnuť, aký bol ich život sledovaním ich polohy tela. Pracoval som s jednou rodinou kde keď som prišiel, povedal som, " Vyzerá to, že mama je na dovolenke". A oni povedali, že ich mama bola farmárkou a že nikdy nebola na dovolenke, a že mala ísť práve na dôchodok a upadla do tejto kómy. Bola na takej veľkej dovolenke, že som s ňou musel pracovať s čo najviac uvoľneným spôsobom.

Tiež som videl ľudí v kóme uprostred boja, a môžete to vidieť na ich telách, že celá kóma je o niečom veľmi agresívnom. Veľa kóm je aj o potrebe kontaktu. Poznám jednu ženu, o ktorej môžem hovoriť, lebo teraz chodí na moje kurzy. Veľkým prelomom pre ňu bolo, keď som jej manželovi povedal, aby jej dal veľký bozk na pery, pretože s nimi veľa pohybovala. A na druhý deň ráno sa prebrala s kómy.

Takže kontakt, potreba vyjadriť svoju agresivitu, potreba spracovať rôzne depresívne záležitosti, potreba spracovať "môžem byť sám sebou v tomto živote?"; ale hlavná vec je, že takmer každý, kto sa vrátil s kómy, bol viac rozhodnejší a mal väčší zmysel toho, o čom je skutočne jeho život. Je to silná intervencia niekomu povedať "Môžete byť svojim celým Ja v tomto momente?". Niekedy to ľuďom v kóme hovorím. A veľa výskumov zážitkov blízko smrti hovorí, že ľudia majú sklon sa vrátiť s obnovenou rozhodnosťou žiť to, čo má skutočne v živote zmysel. A spýtali sa ich na to, a bolo to láske, robiť niečo pre svet, vyjadriť svoju kreativitu a byť viac v kontakte s hĺbkou života.

MARK: Hovoríš tu o spiritualite?

GARY: Áno, o pocite spirituality a zmysluplnosti, a v závislosti od veku to môže byť tiež pocit "Tak poďme na to!". Pre ľudí v mladšom veku to môže byť "Tak poďme na našu kariéru alebo rodinný život". A u ľudí v staršom veku je to často "Tak poďme do toho, čo je naozaj dôležité". Pracoval som s rôznymi úspešnými podnikateľmi v kóme, ktorí, keď sa prebrali, sa oveľa viac zaujímali o svoj emocionálny život a podobné veci. Je to druh rozšírenia. Vnímam kómu ako veľké rozširovanie. Tam, kde potrebujete natiahnuť, vás natiahne.

MARK: Videl som ťa včera pracovať s niekým, kto bol predtým v kóme a všimol som si, že si sa ho pýtal, či tesne predtým, ako upadol do kómy nemal nejaké zážitky alebo pocity. A bol tam určitý silný zážitok. Takže čo je to, čo sa tam deje v bode vstupu do kómy? Čoho sa to týka? Prečo sa vraciaš k tomu bodu?

GARY: Pretože som chcel vedieť, čo bolo "sentient" alebo "esenciálnym" zážitkom za kómou. A často sú tieto zážitky prítomné už predtým, ako sa niečo stane symptómom. Sentient znamená, že je to "pred-prítomné". Sú rôzne spôsoby, ako sa k tomu dostať. Jeden je spýtať sa osoby, keď sa dostala z kómy, či nemala predtým zážitok blízko smrti, a potom na tom pracuješ. Môžeš sa tiež k tej podstate dostať cez veci, ktoré osoba rieši.

MARK: Takže ten esenciálny zážitok; našli by sme často ľudí žiť bližšie k nemu, keď vyjdú z kómy?

GARY: Áno, bližšie k tomuto esenciálnemu zážitku. Áno. Napríklad jeden muž mal predtým zážitok blízkosti smrti, kde bol skoro zabitý pri autohavárii, a počas toho mal zážitok "Boha". A potom jeho neskoršie zážitky okolo umierania, všetky okolo 20 či 30 rokov neskôr, boli o priblížení sa k jeho spiritualite.

MARK: To je veľmi zaujímavé. Spomínam si, že som počul o chlapíkovi, ktorý sa veľmi vážne zranil, keď skákal na detskej trampolíne. Vždy ma prekvapí, že si tu ako dospelý, ktorý sa nechá uniesť a hrá sa, uvoľní svoju radosť a ducha, a potom si zlomíš krk a tvoje telo je ochrnuté; aký je to veľký kontrast! Takže možno tam mohlo byť niečo ako sentient zážitok hravosti a zábavy?

GARY: Je to možné, a tiež tam muselo byť pred ochrnutím niečo z toho esenciálneho zážitku predtým, ako sa stal ochrnutím, to je teória. Napríklad sme hovorili o osobe, ktorá snívala a plánovala si svoju dovolenku, takže je tam určitý stav hlbokej relaxácie pred kómou; je len marginalizovaný. Takže by sme mohli povedať, že kóma je jeden spôsob, ako sa dostať cez veľké hranice a ako sa dostať k častiam nás samých, ktoré sú veľmi potláčané.

MARK: Takže tie stavy nemusia byť vôbec pre osobu ľahko prístupné, aj keď tam sú?

GARY: Preto je práca s niečím ako sentient alebo esenciálnymi zážitkami taká užitočná, pretože tam môžu byť veľmi veľké hranice voči viac otvorenejšiemu vyjadreniu toho stavu. Povedzme napríklad, že je tu hranica voči dôchodku, takže možno je pracovať na dôchodku pre niekoho príliš ťažké. Ale možno je sentient esencia dôchodku niečo ako "nechať ísť". Môžete pracovať s osobou a dostať ju do určitého druhu pohybového procesu ohľadom toho nechať ísť. Takže je niekedy jednoduchšie, keď sú v živote veľké hranice, ísť hlbšie k základnému sentient zážitku toho.

MARK: Takže si myslíš, že by mohlo byť možné, že ak sa dostaneš k týmto sentient zážitkom predtým, ako sa niekto dostane do kómy, možno by to zastavilo potrebu upadnúť do kómy?

GARY: To si myslím. Pracujem s množstvom ľudí, ktorí si zranili hlavu, alebo sa trochu dotĺkli. Poznám jedného človeka, ktorý mi povedal po jednom z mojich kurzov, že sa v poslednom čase udrel tri alebo štyri krát. Takže sme sa trochu porozprávali o tom, čo sa snažilo udiať v tých stavoch. Je to prevencia. Napríklad som nedávno robil v záhrade a stupil som na záhradkárske náradie a udrel som si hlavu, a potom som o pár týždňov znovu záhradkárčil a udrel som sa znovu, ale už som začal pracovať na tom, o čom to všetko je. Nepotrebujem väčší úder. Tie údery stačili.

MARK: Veľmi sa zaujímam o životné prostredie a zaujímalo by ma, či si niekedy robil takú intervenciu alebo si zobral komatóznu osobu von do prírody?

GARY: Och jasné! Napríklad som sa naučil veľa prácou na sebe byť často v nemocniciach. Ako mladší som sa nikdy nechcel priblížiť k nemocnici. Príliš mi naháňali strach. Ale teraz som sa naučil v nich byť a niekedy si ich aj užívať. Ale často berieme ľudí na prechádzku, ak je tam krajina. A ja zámerne vždy, keď môžem, dávam ľudí pod stromy, ak vtáky spievajú, a ľudia vyzerajú, že sa im to páči.

MARK: Takže komunikujú alebo dávajú spätnú väzbu k prostrediu okolo nich?

GARY: Áno, a tiež to môžete využiť. Ak sa zdá, že niekto reaguje na vtáka, môžete to využiť vo vašej práci, alebo ak sa zdá, že sa zamerali na slnečné svetlo alebo niečo také, mohlo by to byť súčasťou ich procesu.

MARK: Myslím, že bol robený nejaký výskum, neviem už kde som to počul, o pozeraní sa na okolie nemocníc a či, ak je vonkajšie prostredie viac pacientom prístupné, by nemalo nejaký kladný účinok v zmysle ich liečebného procesu?

GARY: Myslím si to, a ľudia sa stále snažia to robiť. Rodinní príslušníci milujú zobrať ľudí na vozík a prechádzať sa s nimi po vonku. Milujú dostať sa von do okolia.

MARK: Gary, ak by niekto chcel robiť procesovú prácu alebo prácu s kómou, čo by si poradil niekomu, kto chce začať? Robil si prácu s kómou po celom svete, viem, že si pracoval s Arnoldom Mindellom a rôzni ľudia tvoju prácu poznajú; ale niekto, kto začína a chce sa naučiť tieto zručnosti, ako môžu ľudia začať? Nieje to ako začať s privátnou praxou, kde ľudia začnú k tebe chodiť.

GARY: K tomu treba povedať pár vecí, po prvé; ako sa niekto školí? Myslím si, že je tu veľa ľudí- ja, Arny a Amy Mindellová, a niektorí iní učitelia procesovej práce, ktorí učia prácu s kómou. Ale určite by som šiel na školenia, ktoré sa organizujú v Portlande, Oregone, kde je hlavné centrum procesovej práce. Môžu byť nejaké výcviky v Zürichu. Niesom si istý. Dúfam, že spravím nejaké školenia v Anglicku v 2001.

Potom si myslím, že najdôležitejšia vec, ktorú musíte spraviť, je získať niekoho, kto vám bude robiť supervíziu, alebo niekomu asistovať. Mne robil dlho supervíziu Arnold Mindell. Tretia vec je získať veľa skúseností, ja som mal možno tisíce hodín práce s rozličnými druhmi pacientov. Vždy sa tak veľa naučím. Robiť s napríklad niekým, kto mal deficit kyslíka bolo odlišné od práce s niekým, kto mal porážku; niekto, kto mal poranenie hlavy, práca s ľuďmi, ktorí mali infarkt; je tak veľa rozličných druhov kóm a rozdielny vek. Získajte nejaký výcvik a supervíziu, a potom, keď zvládnete základy, choďte von a pracujte s takým množstvom ľudí, ako len môžete, vo všetkých možných situáciách.

MARK: V tomto výcvikovom procese, zisťuješ, že rozdielne druhy kóm oslovujú či dávajú do pohybu rozdielne veci v tebe ako profesionálovi? Dostávaš sa k určitým hraniciam v tebe?

GARY: Nuž, jedna vec, na ktorej sa smejem je, že by som sa opísal ako človek, ktorý je otvorený zmeneným stavom, ale ktorý sa v týchto dňoch cíti dosť uzemnený. A prvý krát, čo som robil s kómou som sa potom cítil, ako by ma niekto nadrogoval. Tieto stavy sú také zmenené, že som si pomyslel "Ako budem môcť šoférovať po tom, ako som pracoval s niekým takým? Je to dosť divoké, takže si myslím, že som mal hranicu skutočne sa otvoriť tomu, ako práca s kómou skutočne zmenila moje vedomie, a keď som na tom viac pracoval, potom som si dovolil robiť veci ako jednoducho meditovať s klientom a vyjadriť obraznosť a snové veci, ktoré som videl, kým som meditoval. Byť viac otvorený voči sebe.

Sú tam aj iné hranice? Myslím, že najzložitejšou vecou pre mňa je pracovať v rodine, kde je veľký nátlak vrátiť niekoho späť. Mám veľa súcitu k ľuďom a rodinám, ktoré trpia, a často by som chcel byť schopný vrátiť ľudí späť, no napriek tomu si myslím, že je to na prírode. Je to ťažké.

MARK: Všimol som si, že si tu nehovoril konkrétne o smrti a strachu zo smrti ako jednej z hraníc. Je to tiež niečo, čo by sme mohli očakávať, že sa objaví?

GARY: Myslím si, že pre mňa to nebol skutočný strach, že niekto môže zomrieť. Ale ak toto ľudia nikdy nezažili, ako byť napríklad pri mŕtvom tele, potom to môže byť naozaj desivé. A musíte pracovať na vašej vlastnej smrteľnosti. Som si istý, že to dosť súvisí s tým, na čom som musel pracovať ja, a to, prečo som sa vyhýbal nemocniciam bolo, pretože som sa nechcel pozrieť na moju vlastnú smrteľnosť. Prácou s komatóznymi ľuďmi skutočne pocítite blízkosť k celej tej ríši smrteľnosti.

MARK: Gary, domnievaš sa, že je potrebné určité minimum zručností a skúseností predtým, ako niekto začne pracovať s niekým v kóme.

GARY: Opäť, minimum zručností a toho, čo by som nazval "metazručnosti", alebo pocitové postoje. A metazručnosti sú možno ešte dôležitejšie. Kľúčovou metazručnosťou u mňa by bola otvorenosť pre zážitky a tiež váš zmysel starať sa o niekoho.

Niekoho v kóme môžete zraniť, fyzicky, pretože používate svoje ruky na ľudí a oni niesu schopní vám dať verbálnu spätnú väzbu. Takže chcem, aby niekto mal v sebe veľa citlivosti, ohľadom spätnej väzby, netlačiť niekoho príliš ďaleko, nezraniť ho. A potom chcem, aby mal špecifický tréning v rozličných aspektoch práce s kómou zahŕňajúc: ako pracovať s verbálnymi záležitosťami; ako pracovať s vizuálnymi vecami; ako pracovať s telesnými pocitmi a vnemami; ako pracovať s pohybom; ako pracovať so vzťahmi; a ako pracovať s rodinnou terapiou. Bol by som rád, keby tá osoba mala aspoň základný tréning vo všetkých týchto veciach.

Ale to neznamená, že ak ma niekto zavolá z Portugalska a povie, že jeho príbuzný je v kóme a že by chceli niekoho pracovať s ním, že rodine nepoviem, aby hneď začali. Poviem, ale ako odborník chcem od niekoho, aby poznal základné zručnosti, aby niekomu neublížil.

MARK: Predtým si spomenul niektoré z kníh, do ktorých by sa ľudia mohli pozrieť? A tiež kde by mohli nájsť niečo o výcvikoch procesovej práce?

GARY: Knihy, ktoré vyšli, o ktorých si myslím, že by mohli pomôcť sú Kóma- kľúč k prebudeniu Dr. Arnolda Mindella a Kóma- Liečivá cesta Dr. Amy Mindellovej. Moja kniha o rodinnej terapii, ktorá dúfam vyjde 2001, má kapitolu o rodinnej terapii s komatóznymi pacientmi a to je veľmi dôležité. A čo sa týka výcviku, ľudia by sa mohli spojiť so mnou, alebo kontaktovať The Process Work Centre v Portlande (USA), alebo Arnolda či Amy Mindellovú. Na konci knihy je telefónne číslo, ak jej chcete zavolať, alebo ak viete o niekom kto je v kóme a potrebuje pomoc. Alebo môžete kontaktovať mňa.

MARK: Sú Arnyho a Amyne knihy a tvoje vlastné dostupné cez Amazon.com?

GARY: Moja prvá kniha Changing Ourselves Changing the World (Falcon Press) je dostupná cez Amazon.com, Arnyho a Amyne knihy tiež.

MARK: Tiež by som chcel pripomenúť tvoju novú knihu, Leap into Living: Moving Beyond Fear to Freedom, ktorá sa zaoberá otázkami úzkosti, smrti a umierania...

GARY: ... a života. A myslím si, že je tam veľa rozličných príbehov o ľuďoch v kóme a ako využili svoju kómu.

MARK: A je to skutočne kniha o živote, nieje?

GARY: Je to kniha o tom, ako žiť naplno a zomrieť naplno.

MARK: Dobre Gary, bolo pre mňa veľkým potešením s tebou hovoriť o kóme, smrti a umieraní. Ďakujem ti.

GARY: Áno, aj ja veľmi ďakujem.


[1] (Living will)- dokument, ktorým osoba v bežnom stave vedomia vyhlasuje, akú starostlivosť si praje v prípade, že smrť je neodvratná a život udržujúce procedúry by iba oddialili moment smrti.