Zložité kontakty
Lane Arye, PhD.
"Difficult contacts." In: The
Journal of Process Oriented Psychology, Volume 8, Number 1. 2001.
Lao Tse Press:
S niektorými ľuďmi je ťažké
jednať. Snažíte sa k nim pristupovať normálne, ale oni jednoducho nechcú
alebo nemôžu urobiť to isté. Môžu to byť vaši klienti, kolegovia, priatelia,
nepriatelia, členovia rodiny alebo len ľudia, ktorých stretnete na ulici. Môžu
byť skutočne v depresii, psychotickí,
v zmenených stavoch vedomia, blízko smrti, tvrdohlaví, dogmatickí,
agresívni alebo opití. Snažíte sa s nimi nadviazať kontakt. Ale niekedy je to
také zložité, že len mávnete rukami či preklopíte očami, alebo si len
v tichosti želáte, aby ste sa im v budúcnosti mohli vyhnúť.
Bežný spôsob myslenia je taký, že
títo ľudia sú nejako chybní a že sa musia zmeniť. Potrebujú lieky alebo
psychoterapiu. Potrebujú byť socializovaní alebo potrestaní. Ale procesový pracovník má odlišný postoj. Uvedomuje si, že
títo zdanlivo zložití ľudia niesu problémom. Problémom je, že nevieme, ako sa
s nimi skontaktovať. Táto kapitola uvedie niektoré zo spôsobov
a postojov, ktoré môžu byť v takýchto situáciách nápomocné. Použijem
príklady s mojej privátnej praxe, ako aj osobného života, aby som tieto proces-orientované zručnosti a metazručnosti
objasnil. Uvidíme, že nadviazať kontakt nieje v skutočnosti až také ťažké.
A tiež uvidíme, že to môže byť výzva, zábava a prínos pre nás, našich
klientov a možno dokonca aj svet.
Meditačný majster
Raz som mal klientku, ktorá mala
psychiatrickú diagnózu manická depresia alebo bi-polárna
porucha. Mala aj iné diagnózy, všetky pochádzajúce od psychiatrov, ktorí jej
nevedeli „pomôcť“. Pokúsim sa opísať typickú interakciu, ktorá sa zvykla
odohrávať, keď bola vo svojej fázi depresie. Povedal
som, „Ahoj Mary.“ Keď nepovedala ahoj, spýtal som sa, „Ako sa máš?“ A ona
len pokračovala pozerajúc sa dole bez toho, že by niečo povedala. Skúsil som to
znova:“ Tak, robila si niečo tento týždeň?“ Ale ona tam len ďalej sedela.
„Chcela by si dnes na niečom pracovať?“ Žiadna reakcia. Tradičná psychológia
a psychiatria by povedala, že ona bola chybná a ja som bol správny.
Mala reagovať, keď som sa jej spýtal jednoduchú otázku. Videl som v psychiatrických
liečebniach nespočetné množstvo situácií ako je táto, s doktormi,
psychológmi, sestričkami a sociálnymi pracovníkmi hovoriacimi
k človeku úplne „normálnym“ spôsobom a očakávajúcimi od pacienta, že
bude adekvátne reagovať. Keď sa pacient nevzťahuje spôsobom, ktorý opatrovateľ
chce, je diagnostikovaný a liečený liekmi, ale to často aj tak
nepomôže. Moji klienti brali roky
rozličné lieky. V tomto štádiu, ktoré popisujem brala tri alebo štyri
rozličné druhy liekov, v pokračujúcej sérii pokusov jej najnovšieho
doktora ju „vyliečiť“ alebo ju urobiť normálnou.
Jedným z typických znakov
psychózy je neschopnosť zladiť vaše myslenie či správanie s vonkajšími
stimulmi. Inými slovami, niekto myslí, cíti alebo jedná určitým spôsobom
nezávisle od toho, čo sa okolo neho deje. Napríklad, niekto je paranoidný a povie: „Môj bože! Ty ma chceš dostať!“ Vy
poviete, „Nie, mám ťa rád.“ Ale on povie, „Nie, ty ma chceš dostať!“ V procesovej práci toto nazývame chýbajúca spätnoväzobná slučka (Mindell,
1988, s.38). Ten človek nezachytáva alebo sa neprispôsobuje vonkajším signálom.
Moja klientka mala tiež chýbajúcu alebo slabú spätnoväzobnú
slučku. Nereagovala na moje otázky alebo neprispôsobovala svojej správanie
faktu, že som sedel pred ňou a snažil som sa komunikovať. Zábavnou či
smutnou vecou je, že terapeutom často tiež chýba spätnoväzobná
slučka. Očakávame od našich klientov, že adaptujú svoje správanie na naše, ale
my nemeníme to, čo robíme, aby sme sa prispôsobili ich komunikačným štýlom
(tamtiež, s. 39-40). Bežné uvažovanie je také, že moja klientka bola chorá
a potrebovala sa zmeniť. Ale pokiaľ sa to týka aj mňa, ja som ten, ktorý bol
v tej situácii chorý, pretože som sa k nej nevzťahoval spôsobom, kde sa
nachádzala. Očakával som od nej, že sa bude ku mne vzťahovať tam, kde som ja.
V prenesenom zmysle slova som očakával od nej, že bude hovoriť mojim
jazykom, hoci opakované pokusy ukázali, že nechcela alebo nemohla tak urobiť.
Ale, podobne ako u mnohých pomocníkov, bolo pre mňa ťažké sa zmeniť
a komunikovať jej jazykom. Mohli by sme povedať, že som jednal psychoticky, v zmysle, že som nevnímal či sa
neprispôsobil jej spätnej väzbe.
Toto pokračovalo v ďalších
sedeniach, až kým som sa nakoniec nezmenil. Jedného dňa, keď prišla do mojej
ordinácie som tam s ňou len sedel. A obaja sme sedeli veľmi potichu
pozerajúc sa dole na koberec. Muselo sa zmeniť niečo v mojej hlave: Musel
som zmeniť predstavu, že ona mala so mnou komunikovať. Tiež som zmenil ideu, že
bola nejako chybná alebo chorá. Namiesto toho som si pomyslel, že musím nájsť
význam v tom, čo robila. To bolo to, čo sa odohralo vo mne. A to čo
sa odohralo medzi nami bolo, že sme tam spolu sedeli dlho, veľmi dlho. Podľa
hodiniek sme tam sedeli spolu v tichosti asi 45 minút hľadiac na koberec.
Počas toho som mal úžasnú meditáciu. Bolo to nádherné.
Po dlhom čase sa pozrela na mňa
a povedala, „Áno, pochopil si.“ Potom po dlhšej prestávke povedala, „Vieš,
myslím si, že si Číňan.“ Trvalo mi veľmi
dlhý čas, kým som sa dostal z meditácie a sformoval moje myšlienky,
takže som hneď nereagoval. Po asi 5 minútach som nakoniec povedal veľmi pomaly
a zľahka, „Čo tým myslíš?“ Pomaly začala hovoriť o nasledovaní Taa, a o tom nevzťahovať sa tak k tradičnej,
extravertovanej americkej spoločnosti. Potom hodina
skončila. Poklonili sme sa jeden druhému a odišla.
Nasledujúci týždeň sme spolu len
pili čaj. Nikto z nás nespomenul, čo sa odohralo. Pomaly sa dostala zo
svojej depresie. Asi po štyroch mesiacoch, keď prišla na sedenie povedala,
„Spomínaš si, čo sa stalo pár mesiacov dozadu, keď sme len spolu sedeli
v meditácii? To bolo pre mňa naozaj dôležité.“
Zvonka to vyzeralo akoby sa nič
nestalo. Ale pozrime sa na ten proces bližšie a študujme, čo sa tam
skutočne stalo. Môžeme vidieť, že určité zručnosti boli užitočné. Napríklad,
veci sa pohli dosť dopredu, keď som bol schopný nasledovať spätnú väzbu
klientky. Na začiatku som si nevšimol jej negatívnu spätnú väzbu na moje
intervencie. Len som k nej hovoril a snažil som sa, aby začala
o sebe rozprávať. Toto nedostalo absolútne žiadnu spätnú väzbu. Inými
slovami nereagovala takým alebo onakým spôsobom na moju intervenciu. Žiadna
spätná väzba je negatívna spätná väzba. Negatívna spätná väzba znamená, že ste
na zlej ceste a mali by ste zmeniť vašu hypotézu a intervenciu, ak
chcete nasledovať proces. Nakoniec som nasledoval jej spätnú väzbu a zastavil
som môj aktívny terapeutický štýl. To bol začiatok veľkej zmeny.
Ďalšou užitočnou zručnosťou bolo
všímanie si kanála, v ktorom bola. Očividne nekomunikovala verbálne či
vizuálne. Tiež sa vôbec nezaujímala o vzťah. Ani nerobila žiadne pohyby,
aj keď samotný jej postoj by mohol byť vnímaný ako signál pohybu. Zdalo sa, že
najsilnejším kanálom bola propriocepcia. Samozrejme
že bolo ťažké povedať zvonka, aké boli jej vnútorné pocity. Ale bolo ľahké
zistiť, akými kanálmi sa nezaoberať. Takže som sa prestal snažiť, aby sa ku mne
vzťahovala verbálne alebo vizuálne.
Zrejme oveľa dôležitejšie,
než zručnosti, ktoré boli použité boli metazručnosti. Koncept metazručností
vytvorila Amy Mindell
a napísala o ňom vo svojej knihe Metaskills: The Spiritual Art of Therapy
(1995). Metazručnosti sú pocitové postoje, ktoré
ležia za intervenciami, ktoré používame. Sú to naše najhlbšie presvedčenia
o ľuďoch a živote, ktoré sa odzrkadľujú v práci, ktorú robíme
s klientmi. Čo mi dovolilo sedieť ticho s tou ženou bolo hlboké
presvedčenie, že robila správnu vec a že to bolo na mne zistiť, čo bolo na
tom to správne. To pochádza z niečoho, čo som sa naučil už v začiatkoch môjho tréningu procesovej práce, ale čo som bol schopný skutočne pocítiť
až po mnohých rokoch práce na sebe a s druhými ľuďmi: že
v procese je úžasná múdrosť a sú to len naše normálne identity, ktoré
nám bránia spoznať, načo naozaj slúži. Takže keď som prestal rozprávať,
nesnažil som sa iba o novú intervenciu nasledovať ju v jej kanáli. Čakal som, nech sa tajomstvo odhalí samo.
A nevedel som, či sa odhalí v nej, alebo vo mne. Takže som iba sedel
a meditoval. A využil som ten čas, aby som išiel hlboko do svojho
vnútra. Uvedomil som si, že moja klientka bola mojím učiteľom. Potreboval som zastaviť
svet, zastaviť rozprávanie, zastaviť snaženie. V tej chvíli sa stala mojím
spirituálnym majstrom. A potom povedala, „Áno, pochopil si.“
Krok do neznáma
Niekedy je ťažké niekomu
porozumieť, dokonca aj keď sa obaja o kontakt snažíte ako len viete.
Napríklad som sedel pri mojom najlepšom priateľovi len pár dní predtým, ako
zomrel na AIDS. Nemohol viac stáť alebo sa čo i len posadiť. Ako ležal
v posteli, jeho ruky, ramená, nohy, tvár a hlava sa neustále hýbali
kvôli jeho neurologickým ťažkostiam. AIDS tiež zasiahol rečové centrum
v jeho mozgu. Bol stále schopný hovoriť, ale jeho slová boli lámavé,
zajakával sa a bolo ťažké mu rozumieť. Opakoval rovnaké slová a zvuky neustále dokola a často som
nevedel, či hovorí anglicky alebo švajčiarskou nemčinou. Navyše bol
v extrémne zmenenom stave vedomia. Nejedol a striedavo nadobúdal
alebo strácal vedomie. Niekedy sa zdal byť bdelý. Inokedy bol v semi-komatóznom stave. Bolo to bolestivé a zároveň
krásne byť s ním.
V ten konkrétny deň ako som
pri ňom sedel, hovoril neustále dokola jedno slovo: „Dove...
Dove.... Dove.“ Nerozumel
som mu, ale opakoval som to „Dove... Dove.“ Ani som dokonca nevedel, akým jazykom hovoril. Vedel
som, že v švajčiarskej nemčine „dov“ znamená „hlupák“. Takže som povedal; „Dov.. dov.. myslíš tým – hlupák?“
A on len ďalej opakoval „Dove... dove... dove...“ Takže som
pokračoval v opakovaní tých slov, hral som sa zo zvukom
a pokúšal som sa robiť malé zmeny. Povedal som „Dove?
Dov? Dova? Dover?“ Jeho výraz tváre sa zmenil a zrazu povedal
hlasnejšie „Dover, Dover!“
Začal som rozmýšľať, „Dover? Čo sa pokúša povedať?“
A on len pokračoval „Dover! Dover!“
A ja som povedal „Dover?- myslíš tým biele útesy
v Anglicku?“ Zrazu začal hovoriť veľmi vzrušene „Dover!
Dover!“ A ja som povedal „Biele útesy, útesy pri
mori.“ Teraz už skoro kričal, „Dover! Dover!“ A ja som povedal, „Rozmýšľaš, či máš spraviť
ten krok?“ A on extaticky kričal, „Dover!!“
Bolo to dojemné. V jeho
zmenenom stave bol na tých útesoch pred morom. Čakal a rozmýšľal, či má
spraviť ten krok do mora, do neznáma, k smrti. A snažil sa mi to
povedať. Ale dve veci bránili v komunikácii. Jednou boli jeho poškodené
mozgové funkcie, ktoré bránili normálnej slovnej komunikácii. Druhou bolo moje
„normálne“ myslenie. Využil som tu dve zručnosti. Po prvé som sa hral so zvukmi,
s ním, opakujúc jeho zvuky a jemne som ich menil, zatiaľ čo som si
všímal, či sa nemení jeho spätná väzba. Keď som povedal nesprávne slovo,
nereagoval. Radšej pokračoval v opakovaní rovnakých zvukov v rovnakom
tóne a hlasitosti hlasu a s rovnakým výrazom tváre. Ale keď som
povedal „Dover“, zrazu bol vzrušený a začal
hovoriť hlasnejšie. Vtedy som vedel, že mám správne slovo.[1] Druhou
zručnosťou bolo symbolické myslenie. Uvedomil som si, že „Dover“
musí niečo znamenať a bolo na mne zistiť čo. Ale rovnako dôležitý ako
tieto zručnosti bol môj vnútorný postoj. Cítil som, že to čo robil bolo
jednoducho správne a problémom bol môj nedostatok pochopenia.
Písanie o zručnostiach
a metazručnostiach nevystihuje mocný účinok, aký
mal na mňa tento kontakt. Bolo to odlišné od iných zážitkov, aké som mal
s ľuďmi v zmenených stavoch.
Vedel som, že bol na tých útesoch. A jeho rozhodnutie či spraviť
alebo nespraviť ten krok bolo skutočné rozhodnutie o živote a smrti.
Zaujímalo ma, aké to bolo byť tam v Doveri.
Začal som rozmýšľať o smrti, o neznáme, o mori. Pocítil som
k nemu vľúdnu blízkosť a predsa som vedel, že s ním nemôžem túto
skúsenosť skutočne zdieľať. Ale v tomto momente extázy sme boli schopní
komunikovať o jeho živote na hranici sveta.
Druhá strana
Podobný zážitok som mal, keď som
bol pri inom priateľovi, ktorý umieral na AIDS. Všetci jeho priatelia
a rodina boli s ním v izbe prítomní. Ako väčšina ľudí
v takej situácii a k nemu snažili vzťahovať normálne. Ľudia
zabúdajú alebo sa možno nikdy nenaučili, že ľudia blízko smrti sa už viac
nezaujímajú o takzvaný normálny život. Jednáme, akoby všetko bolo ako vždy
a hovoríme akoby umierajúci človek bol stále v konsenzuálnej
realite. Tak je to však len zriedkakedy. Tento konkrétny muž sa stále pýtal,
„Kde som? Kde som?“ Jeho príbuzní odpovedali, „Nuž, si doma a toto je
tvoja izba...“ A on sa stále pýtal, „Ale kde som? Kde som?“ A oni
povedali: „No, si v Portlande, štáte Oregon, na severozápadnej strane mesta.“ Tak to pokračovalo
dlhý čas. Snažili sa k nemu pristupovať akoby bol v normálnom stave.
Potom sa spýtal, „Prečo som na tejto strane namiesto toho, aby som bol na
druhej?“ A oni odpovedali: „Nuž, toto je severozápadný Portland,
a v juhozápadnom Portlande je to také
a také, ale ty žiješ v severozápadnom Portlande..“
A on zopakoval, „Prečo som na tejto strane? Prečo niesom na druhej
strane?“ Celý čas jeho oči bezcieľne blúdili po miestnosti, bez toho, že sa na
niečo zamerali. Skoro ako oči slepého človeka.
Z jednej perspektívy by ste
mohli povedať, že tento človek nemal žiadnu spätnoväzobnú
slučku. Neustále sa pýtal rovnaké otázky, aj keď dostal perfektne logické
odpovede. Nezmenil svoje správanie alebo komunikáciu vo vzťahu ku komunikácii
ľudí okolo neho. Na druhej strane aj oni nemali spätnoväzbovú
slučku. Keď pokračoval v kladení rovnakej otázky bez ohľadu na ich odpovede, nezmenili ich
komunikáciu alebo myslenie. Takto sa dostali do slepej uličky.
Je určitá múdrosť v chýbaní spätnoväzbovej slučky.
Pomáha to človeku dokončiť jeho zážitok, nech je akýkoľvek bez toho, že
by bol rušený okolitým svetom (Mindell, 1988. s.39). Aj
keď chýbajúca spätnoväzbová slučka dovoľuje človeku
zostať vo svojom vnútornom svete a ísť ďalej vo svojom vnútornom príbehu,
stále to môže byť pre niekoho zvonka nápomocné pripojiť sa nachvíľu k tomuto
vnútornému svetu. Môže to uľahčiť dokončenie procesu. Tiež to pomáha vytvoriť
kontakt. Moja klientka v depresii bola schopná ostať v jej
meditatívnom stave napriek mojim opakovaným pokusom nadviazať s ňou
kontakt. Ale až potom, keď som sa pripojil k jej meditácii bola schopná
dokončiť jej stav a dokonca o ňom rozprávať. Tento muž bol očividne
uprostred nejakého zážitku, ktorý prebiehal napriek dobre mieneným pokusom jeho
príbuzných odpovedať na jeho zvláštne otázky. Cítil som, že je potrebné pripojiť
sa k jeho vnútornému svetu, než sa snažiť, aby sa pripojil k nám.
Takže keď znovu položil tú
otázku, povedal som mu: „Aká otázka! Prečo si na tejto strane a nie na
druhej?!“ A myslel som tým- prečo si na tejto strane, živý, a nie na
druhej strane, mŕtvy. Alebo prečo si na tejto strane, vo svete duchov
a nie na druhej strane, vo svete konsenzuálnej
reality. V skutočnosti neviem, čo tým myslel, ale myslel som si, že je to
dôležitá otázka. Takže som povedal, „Aká dôležitá otázka! Prečo si na tejto
strane a nie na druhej?!“ A zrazu otočil ku mne svoju hlavu, pozrel
sa mi priamo do očí a povedal; „Čo si povedal?“ Zopakoval som jeho otázku.
A on na mňa dlho hľadel a pomaly prikyvoval. To bol kontakt.
Opäť, zručnosť tu využitá bolo
symbolické myslenie. Ale dôležitejší bol postoj v pozadí alebo metazručnosť, že robil správnu vec. Pýtal sa správne
otázky. Bolo to na nás, aby sme mu porozumeli, vstúpili do jeho sveta. Mali sme
ťažkosti sa sním skontaktovať, pretože sme chceli, aby prišiel k nám. Ale
začalo to byť ľahké, keď sme prešli k nemu. Bolo to tiež oveľa
zaujímavejšie. My už vieme, aké to je žiť v tomto svete. Ale len málo
z nás má skúsenosť s tým, aké to je mimo konsenzuálnej
reality, na hranici života a smrti. Namiesto toho, aby som sa ho snažil
naučiť byť normálnym („Toto je tvoja izba v severozápadnom Portlande...“) som sa rozhodol poučiť sa z jeho
otázok. Bol to pre mňa hlboký zážitok. Aká otázka! Prečo som na tejto strane
a nie na druhej? Uvažoval som nad ňou mnoho dní. Opäť niekto,
s ktorým bolo ťažké sa skontaktovať a stal mojím duchovným učiteľom.
Opitý valčík
Presuňme sa zo sveta smrti
k chvíli, keď som si myslel, že sa sám do toho sveta rýchlo dostanem. Raz
som bol neskoro v noci s priateľom v električke, keď vošiel
totálne opitý muž. Celá električka bola okrem nás prázdna. Ten muž vošiel dnu,
prešiel rovno k nám a postavil sa agresívne oproti nám robiac opitý
zvuk: „Uuuuu!“ Bol som vystrašený. Bol veľký
a ja som malý. Vyzeral, že má rád
bitky a to nieje moja obľúbená rekreačná aktivita. V tom čase som
robil doktorantskú dizertáciu o procesovej práci s hudbou. Takže som sa rozhodol
vyskúšať niečo zvláštne. Počúval som zvuk jeho hlasu, keď robil „Uuuuu!“ A spravil som rovnaký zvuk, rovnako nahlas.
Nahneval sa a zakričal, „Yeeeh!“ Namiesto toho,
aby som reagoval na jeho násilnosť som reagoval na zvuk. Počul som, že jeho
hlas išiel v tóne vyššie. Takže som mojím hlasom tiež išiel vyššie. Tak
som pokračoval „Yeeeuuu“ a išiel som na konci
môjho náreku ešte vyššie. Bolo zvláštne, že jeho ďalší zvuk bol ešte vyšší
v tóne, ale oveľa jemnejší v hlasitosti: „Too-tooo-too-to.“
Takže som spravil veľmi jemný zvuk, ale s nízkym tónom. Potom sa stalo
niečo nádherné a iracionálne. Posadil sa vedľa mňa, začali sme
spievať a zimprovizovali sme spolu pieseň. „Umm-pa-pa,
umm-pa-pa,“ s tým, že on spieval vysoké časti
a ja nízke. A bola to skutočne zábava! Na ďalšej zastávke električky
vystúpil a zdvihol svoj klobúk, aby sa rozlúčil. Musím povedať, že aj keď
som najprv vôbec netúžil prísť s týmto mužom do styku, skončil som tým že
som si jeho prítomnosť ohromne užíval a bolo mi ľúto, že odchádzal.
Toto je pravdivý príbeh.
A zábavný. Ale je tiež poučný. Stretnutia s problémovými ľuďmi sa
môžu udiať hocikde v akejkoľvek chvíli. Som si istý, že mnohí z vás
boli už v situáciách, kde ste zrazu konfrontovaní s človekom, ktorý
je agresívny alebo sa vám vyhráža a je zdanlivo nemožné s ním
komunikovať. V takom momente je prirodzenou reakciou, ktorú sme zdedili po
našich zvieracích predkoch bojovať alebo utiecť. Alebo stiahnuť zadok a brucho
a dúfať v šťastie. Aj keď tieto inštinktívne reakcie môžu byť
nápomocné a niekedy zachraňujúce život, môže byť tiež zaujímavé ísť za náš
strach a skúsiť niečo iracionálne. To je to o čo som sa tu pokúsil.
Čo sa teda stalo?
V skutočnosti, aj keď to, čo som spravil vyzeralo zvláštne, je to založené
priamo na metódach procesovej práce. Všimol som si
kanály, v ktorých komunikoval. Stál
hrozivo nad nami (pohyb) a robil zvuky (zvuk). Rozhodol som sa interagovať zvukom namiesto pohybu, čiastočne preto, že som
sa bál, že by pohybová interakcia skončila krvavo. Keď sa na to pozriem spätne,
zdalo sa, že sa identifikoval so svojimi pohybmi: zámerne prišiel k nám
a postavil sa výhražne nad nami. Tieto signály boli dosť jasné na
pochopenie, zatiaľ čo zvuk, ktorý robil bol dosť zvláštny a dosť mimo,
akoby z neho vychádzal mimovoľne. Takže na kontinuu bol zvukový kanál
menej obsadený ako pohybový. Je vždy
dobré pokúsiť sa pracovať s neobsadeným kanálom, keďže tu môžu byť
sprístupnené najviac sekundárne a nové informácie. Takže moje rýchle
rozhodnutie vybrať si zvukový kanál nás tiež prenieslo doprostred jeho
neobsadeného kanála.
Musím sa priznať, že som
v tom čase na toto nemyslel. Reagoval som na jeho zvukové signály, pretože
v tom čase som bol uprostred výskumu o procesovej
práci s hudbou. Takže namiesto toho, aby som interpretoval jeho zvuk ako
výhražný alebo opitý, som si všimol špecifické kvality jeho zvukov
a pokúsil som sa napodobniť a zosilniť tieto kvality. Keď sa jeho zvuk zmenil, zosilnil som tieto zmeny
a načúval som jeho spätnej väzbe. Mimovoľne prešiel do vyššieho tónu. Vediac,
že neúmyselná hudba je viac sekundárna som jeho signál nasledoval. Keď som
spravil zvuk vo vyššom tóne a na konci som šiel ešte vyššie, čakal som, či
na to zareaguje. Zareagoval, ale tým, že spravil ešte vyšší zvuk. Ale stalo
sa tam ešte niečo neúmyselné. Jeho zvuk sa stal veľmi miernym. Všimol som si
túto zmenu a tiež som spravil veľmi mierny zvuk. To nám otvorilo cestu,
aby sme spolu spievali, improvizujúc v dvoch častiach malý valčík podobný
starej nemeckej um-pa-pa skladbe.
Štrukturálne sa to nelíšilo od
akejkoľvek inej procesovej práce s hudbou.
Všimol som si mimovoľný zvukový signál, uvedomil som si, že sa odohrával
v subkanáli tónu a amplifikoval
som ho. To viedlo k ďalšiemu mimovoľnému signálu, tentoraz v subkanáli hlasitosti. Keď bol tento signál podporený,
nastala iracionálna zmena. Sekundárny proces ukázal svoju peknú stránku
a povedal ahoj.[2] Jediný rozdiel bol
v tom, že normálne praktikujem procesovú prácu
s hudbou na seminároch alebo s hudobníkmi, spevákmi či klientmi. Tu
som ju robil v električke s cudzincom. A prečo nie?!
Môžeme sa na ten proces pozrieť
aj z inej perspektívy a povedať, že amplifikáciou jeho agresivity tam nakoniec nastala enantiodromia
(zmena k svojmu protikladu) a agresia sa znížila. Alebo by sme mohli
vnímať jeho náhly mierny zvuk ako signál de-eskalácie.
Myslím si však, že je predsa len lepšie nenazývať to vôbec agresiou. Ten prvý
signál bol jednoducho zamrznutý stav, ktorý potreboval byť rozvinutý. Iba
vyzeral ako agresia. Ale v procesovej práci
vieme, že nieje veľmi užitočné pomenovávať či
interpretovať signál. Užitočnejšie a vzrušujúcejšie je signál amplifikovať, rozvinúť ho a nasledovať ho tam,
kdekoľvek nás vedie. Potom sa môžu stať zvláštne a úžasné veci, ktoré by
sme na začiatku ani len netušili. Možno, že jeho príchod k nám
a robenie zvláštnych zvukov bol nevedomý pokus nadviazať nejaký druh
kontaktu.
To mi pripomína príbeh, ktorý prerozprávala Amy Mindell (1995, s.104),
o americkom majstrovi aikida, ktorý cestoval
metrom v Japonsku (Dobson, 1980) Veľmi opitý muž
začal obťažovať cestujúcich. Majster aikida sa
pripravil na boj. Ale predtým, než mohol niečo spraviť jeden starý muž poprosil
toho násilníka, aby k nemu podišiel a porozprával sa s ním.
Spýtal sa opilca, či má doma ženu. Muž povedal, že nie, že je osamelý
a smutný. V priebehu minút mal ten opilec hlavu v lone toho
starého muža a bol úplne pokojný. Možno že podobne ako ten opilec
v Japonsku bol môj nový priateľ tiež osamelý, ale nevedel, ako nadviazať
kontakt. Aké smutné by to bolo reagovať iba na jeho prvý signál
a nerozvinúť ho do jeho nádherného záveru.
Útoky a iné zábavné signály
Nielen v električkách
stretávame ľudí, ktorí sa zdajú byť agresívni a usilujú sa o naše
zničenie. Pred pár rokmi som viedol seminár o procesovej
práci s hudbou. Na úplnom začiatku prvého dňa ráno som všetkých privítal,
predstavil sa a vysvetlil program víkendu. Potom som sa spýtal, „Je tu
niekto, kto by rád pracoval na niečom hudobnom?“ Jeden chlapík zodvihol ruku,
tak som povedal, „Skvelé, poďme do toho. Na čom chceš pracovať?“ Z čista jasna povedal, „Chcem ťa kritizovať.“ Moja bezprostredná
reakcia bola, že som si pomyslel, „Prečo som v tejto profesii? Chcem ísť
radšej nazad do postele. Ešte som predsa ani nič nepovedal. Prečo ma chce
kritizovať?“
Ale podobne ako v tej
električke niesu prvé reakcie vždy tie najužitočnejšie. Uvedomil som si, nech
to teraz vyzeralo akokoľvek nepríjemne, že v tomto procese je možno niečo múdre či dôležité. Takže som
načúval jeho kritike. Povedal, že som príliš optimistický. (Možno že si myslíte
to isté). Povedal, že všetko v mojom podaní vyznieva tak jednoducho
a zabúdam na všetko to utrpenie vo svete. V skutočnosti som
s ním súhlasil. Bol som príliš veselý a trochu falošný.
V skutočnosti som mal v tom čase značné fyzické bolesti z nedávnej
automobilovej nehody, ale snažil som sa to skrývať a jednoducho učiť.
Takže som začal hovoriť o mojom vlastnom trápení, a aký ťažký život
niekedy je. To mi umožnilo cítiť sa lepšie, pretože som bol schopný byť
skutočný namiesto toho, aby som predstieral, že sa cítim v pohode.
On len na mňa hľadel
a povedal, že nemôže uveriť, že ma pred chvíľou kritizoval a že som
ho neudrel alebo mu nepovedal, aby stíchol. Povedal som, „Nie, nechcem ťa
udrieť, chcem, aby si povedal viac.“ On povedal, „Ale ty si učiteľ.“ A ja
som povedal, „Prosím, uč ma.“ Stíchol na dlhú chvíľu a smutne povedal,
„Ale ja nemám čo povedať.“ A ja som
povedal, „Áno máš, poď a uč.“ Nechal som ho v strede a sadol som
si do kruhu k ostatným. Nevedel čo má robiť. Ale páčilo sa mu to. Stál
v strede skupiny a nakoniec povedal, „Som dôležitý. A som
dôležitejší než vy všetci.“ Potom sa však zľakol a poprosil ma
o pomoc. Keď sme pracovali ďalej, uvedomili sme si, že jeho kritika
a jemné nafukovanie („Ja som dôležitejší než vy všetci“) boli kompenzáciou
vnútornej figúry, ktorá ho vždy zhadzovala, hovoriac mu, že nieje dôležitý,
zraňujúc ho a hovoriac mu, že by mal držať hubu. Projikoval
túto figúru na mňa. Myslel si, že poviem „Drž hubu! Nemáš dovolené hocičo
povedať! Ja som tu učiteľ.“ Ako som počúval jeho príbeh, moje srdce sa mu čoraz
viac otváralo. Cítil som, že som sa s ním skutočne zblížil. Nielen
s tým drzým kritikom, alebo zraneným dieťaťom, ale s celým človekom.
Mali sme dojemnú interakciu. Poďakoval mi za podporu a ešte sa aj
ospravedlňoval za to, že ma napadol. Nebol to ten druh práce, ktorú som
očakával na seminári o hudbe, ale bola veľmi skutočná.
Je ťažké udržať si uvedomenie
počas útoku. Je tiež skoro nemožné v takom momente veriť v múdrosť
procesu. Prvá reakcia každého je udrieť späť alebo ísť do tranzu. Ale keď
dokážete vydržať prvých pár minút a dovoliť procesu sa rozvinúť, väčšinou
z neho vzíde niečo nádherné. Ale ako tomu môžeme dôverovať? Jedným
spôsobom je ísť znova a znova do takýchto situácií. Napokon po prežití
stoviek útokov sa už možno nebudete toľko báť a budete otvorenejší procesu
v pozadí. Ale akej nádeje sa môžete držať, kým nedosiahnete túto
ťažko-získanú skúsenosť? Pomáhajú tu dve časti teórie.
Po prvé, kritika má v sebe skoro
vždy semienko pravdy. Takže ak ste otvorení počúvaniu, môžete využiť útok ako
príležitosť rozvíjať váš osobný rast. Obsah kritiky tohto muža mi pomohol byť
viac skutočným a neskrývať vlastné utrpenie. Stal sa mojim učiteľom. Po
druhé, ako sme vyššie videli, počiatočný signál je len začiatok procesu
čakajúceho na objasnenie. Kritika, ako ktorýkoľvek signál, je vizitka procesu,
ktorého meno ešte nepoznáme. Povedal, že som nevenoval dostatok pozornosti
utrpeniu. To znamenalo, že aj on tiež trpel a niekto mu nevenoval
pozornosť. Navyše, jeho šok z toho, že som ho neudrel ukázal, že tam bola
v blízkosti druhá figúra, tá ktorá by ho udrela. Nielen reagovať na kritiku,
ale namiesto toho ju objasniť prináša oveľa zaujímavejšie a zmysluplnejšie
výsledky. Ak by som reagoval defenzívne, minul by som jeho trápenie
a minul by som figúru, ktorá ho umlčiava a nevenuje mu pozornosť.
Namiesto toho som dôveroval múdrosti procesu, naučil som sa niečo o sebe
a stretol som sa s ním hlbokým spôsobom. Dokonca aj v extrémnych
situáciách, alebo obzvlášť v extrémnych situáciách nám môže procesová práca pomôcť skontaktovať sa s ľuďmi
neočakávanými spôsobmi.
Nepriateľ s ľudskou tvárou
V tomto svete, ktorý je plný
konfliktu a rozdielov je jednou z najzložitejších oblastí na
nadviazanie kontaktu politická sféra. Mnohí z nás sa nestýkajú
z ľuďmi, s ktorými politicky nesúhlasíme. Čítame o druhej strane
v novinách, sťažujeme sa na nich, robíme koalície s ľuďmi,
s ktorými súhlasíme alebo sa jednoducho snažíme celú vec ignorovať. Len veľmi
zriedkavo sa dejú interakcie tvárou v tvár medzi dvoma stranami sporných
politických problémov. Ľudia na druhej strane sa ani nezdajú byť ľuďmi ako my.
Vyzerajú odlišne, zvláštne, akoby boli zlí. Je možný kontakt v takom
výbušnom prostredí?
V Spojených štátoch v Oregone, aj v iných štátoch sa niektoré politické
skupiny snažia presadiť zákony, ktoré by legalizovali diskrimináciu voči
homosexuálom. Mnohý ľudia, vrátane mojich priateľov aj mňa, si myslia, že je to
hlúpe, zraňujúce a nebezpečné. Niektorí z nás z Process Work Center v Portlande sa rozhodli zorganizovať sériu stretnutí
mestských zastupiteľov, kde by mohol byť tento konflikt spracovaný. Pozvali sme lídrov
a členov Aliancie občanov Oregonu (Oregon Citizen Alliance - OCA: anti-homosexuálna
skupina) ako aj radikálnych homosexuálov (ako Lesbian
Avengers a Bigot Busters) a ďalších, ktorí bránia takýmto
diskriminačným zákonom a zrealizovali sme fórum, kde by tieto strany mohli
spolu interagovať. Pozvali sme reportérov z televízie,
rádia aj novín. Tiež sme tieto mítingy nahrávali na video a ukázali celé
v televízii, aby sme vo verejnosti naplno vyprovokovali diskusiu.
Už len vytvorenie týchto
stretnutí bola radikálne nová myšlienka. Boli tam ľudia, ktorí spolu roky
bojovali na súdoch, v médiách, v Kapitole a voľbách. Ale väčšina
z nich sa nikdy nestretla tvárou v tvár. Spomínam si na jednu
interakciu medzi homosexuálnym a anti-homosexuálnym
aktivistom. Mali medzi sebou búrlivú hádku, keď sa zrazu jeden z nich
zastavil a povedal, „Ako sa voláš?“ Keď mu druhý muž odpovedal, ten prvý
povedal, „Ja sa volám tak a tak. Ja som ten človek, ktorý sa s tebou
súdi.“ Obaja muži sa začali smiať. Bojovali medzi sebou na súde, ale ani jeden
z nich nevedel, ako ten druhý vyzerá.
Už len dostať tieto voči sebe
nepriateľské skupiny do jednej miestnosti bol začiatok kontaktu. Ale nevedel
som, ako skutočne nadviazať kontakt s ľuďmi na druhej strane sporu. Keďže
som proces nefacilitoval (facilitovali
Arny a Amy Mindell), mohol som byť sám sebou a jednať svojsky.
Nemusel som byť neutrálny. Ale cítil som sa zaseknutý. Cítil som, že ľudia
z OCA boli odo mňa takí odlišní, že som s nimi vôbec nevedel jednať.
Potom, čo som o tom najprv debatoval s priateľmi sme si uvedomili, že
by sme sa mali najprv pokúsiť skontaktovať s časťami nás samých, ktoré sú
ako OCA. Ale toto bolo ťažké. Oni tvrdia „Biblia hovorí, že homosexualita je
zlá. Homosexuáli sú hnusní a sú proti Bohu. Preto by malo byť legálne
nenajímať ich na prácu, neprenajímať im byty atď.“ Podľa môjho názoru ľudia,
ktorý myslia takýmto spôsobom sú úplne dogmatickí a uzavretí vo svojich
názoroch. Aj keď som sa snažil, nemohol
som vo svojom vnútri nájsť takéto myšlienky. Ale potom som si uvedomil, že som
rovnako dogmatický ako oni. Myslím si totiž, že oni sú proti Bohu. Myslím si,
že oni sú chorí a nenormálni. Tá istá Biblia, ktorú citujú tiež hovorí, že
Boh je láska, ale oni sú plní nenávisti; takže sú z môjho pohľadu proti
Bohu. Prekvapivo som zistil, že s nimi môžem nájsť vzťah. Zistil som, že
sa im v skutočnosti veľmi podobám. Chcel som zakázať OCA. A uvedomil som
si, že v mojej interakcii s nimi môžem použiť rovnakú energiu, ktorú
majú oni. Môžem byť rovnako dogmatický a tiež úplne presvedčený
o mojej pravde, ako sú oni o svojej. V skutočnosti som si
uvedomil, že byť „ako oni“ (v zmysle byť úplne presvedčený o oprávnenosti
mojich dôvodov) by mi vlastne pomohlo byť dostatočne silný proti nim bojovať
priamo. Keď nastal čas stretnutia, bol som pripravený na skutočný kontakt.
Teoreticky, ak niekoho veľmi
nemáte radi, možno niečo na toho človeka projikujete.
To znamená, že som sa neidentifikoval s niečím vo mne samom, ale namiesto
toho som to videl v OCA. Tým, že som ich študoval som sa mohol naučiť
o sebe veci, ktoré boli nevedomé. Až dovtedy som si myslel, že sú len
hlúpi. Muselo sa zmeniť niečo vo mne, aby som bol otvorený naučiť sa niečo od
nich. Táto zmena v postoji, to presvedčenie o význame veci, ktorá ma
vyrušovala bola tá metazručnosť, ktorá mi umožnila
pracovať na tom ako na projekcii. A potom som mohol vidieť, že som sa
nielen na nich v mnohých ohľadoch podobal, ale že mi mohlo prospieť byť
ako oni viac vedome.
Na stretnutí sa udialo príliš
veľa vecí, než aby som ich všetky mohol zdieľať v tomto článku. Ale jedna
interakcia bola obzvlášť dojemná. Obe strany sa vzájomne obvinili, že sú ako
Nacisti. Homosexuáli povedali, že OCA jedná ako Nacisti tým, že sa snaží
zakázať skupinu ľudí. Tiež tam boli spomenuté niektoré hrozné zločiny
z nenávisti, vrátane útokov skinheadov, ktorí
spôsobili požiar, v ktorom zahynuli dvaja homosexuáli a incident,
v ktorom boli zastrelené dve lesbičky počas jazdy autom. Hoci nikto
nemohol dokázať, že OCA má niečo spoločné s týmito zločinmi, niektorí ľudia
mali pocit, že ich anti-gay kampaň prispela
k atmosfére, ktorá podnietila takéto činy. Na druhej strane boli aktivisti
za práva gayov obvinení z používania taktík
podobných Nacistom znevažovaním OCA a robením propagandistických kampaní,
ktoré zobrazovali OCA ako zlo. Arny a Amy Mindell robili skvelú prácu
tým, že udržiavali napätie medzi týmito dvomi stranami a pomáhali im obom
vyjadriť pocity, ktoré ležali za týmito obvineniami. V istom momente sa
jeden z hlavných lídrov OCA postavil zo slzami v očiach. Povedal, že
jeho rodičov prenasledovali Nacisti a nesmierne počas vojny trpeli.
Povedal že už viac nevydrží byť nazývaný Nacistom, pretože to išlo proti
všetkému, čím je. Bolo neuveriteľné sledovať tohto muža hovoriť s takým
množstvom pocitov. Videl som ho nespočetne veľa krát v správach zastávajúc veľmi racionálne ten alebo onen
názor toho, čo ja považuje za veľmi nenávistnú kampaň voči homosexuálom.
Skutočne som toho muža nenávidel. Ale ako som ho sledoval, ako hovorí
o vlastných pocitoch, trápení sa kvôli konfliktu, v ktorom sme boli
všetci spolu, cítil som sa dotknutý a otrasený. Moje srdce sa začalo voči
nemu otvárať ako voči ľudskej bytosti. Stále som nenávidel jeho myšlienky
a čo sa snažil politicky dosiahnuť. Ale vnímal som ho ako skutočného človeka,
nie ako príšeru. Moje rodina tiež trpela kvôli Nacistom. Mnohých zavraždili.
Pomaly som začal vidieť, že ten muž bol naozaj ako ja. Mal svoje vlastné
pocity, svoju vlastnú minulosť, svoju vlastnú vnútornú psychológiu. Stále chcem
proti nemu bojovať. Ale teraz ho už budem vidieť ako človeka, nie ako
nepriateľa bez tváre. Výsledkom vyjadrenia všetkej
tej agresie a spracovania zložitých pocitov tu bol skutočný kontakt.
Je mnoho spôsobov ako sa pozerať
na túto komplexnú interakciu. Niekto by mohol povedať, že každá strana projikovala na druhého vlastných „Nacistov“, alebo
potláčala tieň násilia a nenávisti. Iný pohľad je taký, že tu boli dve
strany v spore a žiadna z nich nechcela ustúpiť. Každá mala
svoje argumenty prečo má pravdu a druhá strana sa mýli. Toto je typická
patová situácia, ktorú môžeme vidieť po celom svete vo vzťahoch, politike
a tiež v národnostných a etnických konfliktoch. Väčšinou alebo
tie dve strany ostanú rozdelené a vedú vojnu cez médiá, volebné urny
a súdy (ako to bolo v tomto prípade), alebo idú skutočne do vojny
a začnú sa navzájom zabíjať. Keďže skoro každý sa bojí potenciálnej
eskalácie, mediátori sa často snažia situáciu
zmierniť a hovoriť o problémoch racionálne, alebo sa snažia nájsť
oblasti spoločného záujmu. To čo sa odohralo tu bolo kategoricky odlišné. Arny a Amy Mindell umožnili a dokonca povzbudili objavenie sa
eskalácie v kontrolovanom prostredí. Robili to neustálym chodením tam
a späť medzi stranami a žiadaním od nich, aby pokračovali
v rozprávaní o svojich pocitoch. Facilitátori
boli schopní udržať napätie medzi stranami tým, že schvaľovali, čo všetci
prítomní hovorili. To vytvorilo atmosféru, kde mohlo vzísť niečo nové. To sa
podobá myšlienke transcendentnej funkcie.
Jung (Štruktúra a dynamika psychiky,
strana ?) napísal, že keď udržíme napätie medzi protikladmi, potom môže vzísť
s konfliktu tretia (nová) vec. Jung pravdaže
hovoril o procese, ktorý sa deje v indivíduu. Ale tu sme to videli
diať sa v skupine. Držaním napätia medzi bojujúcimi stranami sa vytvoril
priestor, aby mohlo vzísť niečo nové: vyjadrenie bolesti a s ním
uvedomenie si „nepriateľovej“ ľudskosti.
Ako to mohli facilitátori
urobiť? Väčšina ľudí by sa zrejme
schovala pred všetkými tými zlými pocitmi, bála by sa eskalácie alebo by sa
trápila, že z takého množstva obvinení nemôže vzísť nič dobré. Verím, že facilitátori boli schopní prijať a zvládnuť také
množstvo horúčavy a napätia, pretože tak spravili v mnohých
predošlých zložitých situáciách. To je to, čo Mindell
(1995) nazýva „sedieť v ohni“. Potom, čo ste sedeli v horúčave
extrémnych konfliktov už napätie nevyzerá tak hrôzostrašne. Po mnohých
skúsenostiach ako je táto, kde z niečoho zdanlivo nemožného vzíde niečo
nádherné človek začne nadobúdať vieru v múdrosť procesu.
V iných momentoch počas
týchto stretnutí sa odohrali u oboch strán podobné odhalenia
a momenty zblíženia. Možnože nikoho názor na otázky sa nezmenil. Ale myslím si, že mysle mnohých ľudí sa
otvorili ľudskosti druhej strany. To je dôležité, ak chceme v tomto svete
žiť spolu. Možno že nedokážeme vždy spolu súhlasiť. Ale ak sa dokážeme stretnúť
ako ľudia, možno že sa už nebudeme chcieť navzájom zabíjať. Možno že nemusíme
byť len nepriatelia, ale dôstojní protivníci učiac sa s konfliktu
a navzájom jeden od druhého.
Ale to sa môže uskutočniť iba vtedy, ak sa celou našou silou pokúsime
skontaktovať s tými ľuďmi, ktorých nemôžeme vystáť, s tými ľuďmi,
ktorí sú najproblematickejší a najnemožnejší, s tými, ktorí sú od nás
najviac odlišní. Možnože zistíme že napokon niesme až takí rozdielni.
Záverečné úvahy
Takže čo sme sa tu dozvedeli?
Videli sme, že aby sme nadviazali kontakt, je niekedy potrebné vzdať sa
vlastných predstáv o tom, čo kontakt znamená a nasledovať proces
druhého človeka. Možno sa musíme vzdať nášho pohľadu konsenzuálnej
reality o tom, čo je komunikácia, alebo ako by spolu mali ľudia interagovať. Možno musíme zmeniť kanály a nájsť
spôsoby nadviazania kontaktu, ktoré sú v našej spoločnosti zvláštne či
nezvyčajné. Tiež sme sa dozvedeli, že ľudia, s ktorými je ťažké nadviazať
kontakt nemusia byť tí, čo majú problém.
Môžu to byť naše zábrany a uzavretá myseľ, ktoré nám bránia kontakt
nadviazať. Ak by sme vedeli byť slobodní a kreatívni, ak by sme vedeli
nasledovať okamih a prispôsobiť a procesu osoby pred nami, potom by
kontakt mohol byť nielen jednoduchý, ale tiež vzrušujúci a zábavný. Môžeme
sa dokonca od týchto zdanlivo nemožných ľudí niečo naučiť, namiesto toho, aby
sme sa len snažili ich učiť ten správny spôsob ako existovať. Možno že oni sú
našimi učiteľmi. Môžu nás učiť o mnohých spôsoboch vzťahovania sa,
o nových spôsoboch bytia, o duchu, o iných realitách mimo tej,
ktorú normálne obývame.
Robiť všetky tieto veci vyžaduje
určité zručnosti, určité nástroje. Ale rovnako dôležité ako nástroje sú
pocitové postoje, ktoré otvárajú naše srdcia a mysle ľuďom, stavom
a procesom, ktoré sa zdajú byť veľmi odlišné od toho, čo už poznáme.
Dôverovať v múdrosť procesu nieje niečo, čo sa dá naučiť; ale prichádza so
skúsenosťou úžasu, ktorý sa rozvíja, ako nasledujete ten proces.
Nadväzovať kontakt s ľuďmi,
s ktorými je zvyčajne ťažké nadviazať kontakt nieje dôležité iba pre vašu
prácu s klientmi, aj keď to tam iste môže byť užitočné. Nadväzovať zložité
kontakty môže tiež rovnako obohatiť váš osobný život. A ak môžem byť
nachvíľu príliš optimistický, mať životný štýl nadväzovania nemožných kontaktov
môže dokonca pomôcť svetu, v ktorom žijeme. Skúsme to kvôli tomu, pretože
tam vonku je veľa utrpenia. Homosexuáli, ľudia s AIDS a ľudia
s diagnózou mentálnej choroby sú ignorovaní a vytláčaní z našej
spoločnosti. Majú pocit, že nemôžu povedať „kto sú“, pretože inak by sa im
ľudia vyhýbali, báli sa ich, posmievali sa im alebo ich bili. Táto novodobá perzekúcia
je rovnako bolestivá ako je neviditeľná. A pokiaľ hovoríme o utrpení:
rasizmus, sexizmus, nacionalizmus, antisemitizmus,
etnické a náboženské konflikty sú len niektoré z problémov, ktoré sú
aspoň čiastočne výsledkom toho, že nemáme skutočný kontakt, rešpekt
a pochopenie k ľuďom, ktorí sú odlišní. Ak by sme sa všetci zaujímali
o nadväzovanie kontaktov, ak by sme si všetci stanovili prioritu nájsť
tých odlišných sami od seba a pokúsili by sme sa učiť sa od nich
a o nich, potom by možno táto planéta nebola takým nebezpečným
miestom. Samozrejme, toto je príliš jednoduché a optimistické. Ale prečo
to napriek tomu neskúsiť? Prečo sme na tejto strane a nie na druhej? Prečo
žijeme spôsobom, akým sme žili doteraz a neskúsime niečo nové? Dover. Urobte ten krok.
Poznámky
[1] Pre detaily zachytávania
minimálnych signálov pozri Mindell, (1989, s.64). Pre
detaily o práci so zvukovými signálmi a zvukom reči pozri Arye, (2001)
[2] Pre viac detailov o zvukových subkanáloch,
všímaní si a práci s mimovoľnou hudbou pozri Arye,
(2001).
Literatúra
Arye, Lane. Unintentional Music:
Releasing Your Deepest Creativity.
Jung, C.G. “The
Transcendent Function.” In G. Adler, M. Fordham, W. McGuire & H. Reads
(Eds.), R. F. C. Hull (Trans.) The Collected Works of C. G. Jung, (2nd
ed.), (Vol. 8, pp. 67-91).
Mindell, Amy. Metaskills:
The Spiritual Art of Therapy.
Mindell, Arnold. City Shadows:
Psychological Interventions in Psychiatry.
Mindell, Arnold. Coma: Key to Awakening.
Mindell, Arnold. Sitting in the Fire:
Large Group Transformation Using Conflict and Diversity.