Zložité kontakty

 

Lane Arye, PhD.

 

"Difficult contacts." In: The Journal of Process Oriented Psychology, Volume 8, Number 1. 2001. Lao Tse Press: Portland, Oregon. www.processworklane.com

 

 

S niektorými ľuďmi je ťažké jednať. Snažíte sa k nim pristupovať normálne, ale oni jednoducho nechcú alebo nemôžu urobiť to isté. Môžu to byť vaši klienti, kolegovia, priatelia, nepriatelia, členovia rodiny alebo len ľudia, ktorých stretnete na ulici. Môžu byť skutočne v depresii, psychotickí, v zmenených stavoch vedomia, blízko smrti, tvrdohlaví, dogmatickí, agresívni alebo opití. Snažíte sa s nimi nadviazať kontakt. Ale niekedy je to také zložité, že len mávnete rukami či preklopíte očami, alebo si len v tichosti želáte, aby ste sa im v budúcnosti mohli vyhnúť.

 

Bežný spôsob myslenia je taký, že títo ľudia sú nejako chybní a že sa musia zmeniť. Potrebujú lieky alebo psychoterapiu. Potrebujú byť socializovaní alebo potrestaní. Ale procesový pracovník má odlišný postoj. Uvedomuje si, že títo zdanlivo zložití ľudia niesu problémom. Problémom je, že nevieme, ako sa s nimi skontaktovať. Táto kapitola uvedie niektoré zo spôsobov a postojov, ktoré môžu byť v takýchto situáciách nápomocné. Použijem príklady s mojej privátnej praxe, ako aj osobného života, aby som tieto proces-orientované zručnosti a metazručnosti objasnil. Uvidíme, že nadviazať kontakt nieje v skutočnosti až také ťažké. A tiež uvidíme, že to môže byť výzva, zábava a prínos pre nás, našich klientov a možno dokonca aj svet.  

 

Meditačný majster

 

Raz som mal klientku, ktorá mala psychiatrickú diagnózu manická depresia alebo bi-polárna porucha. Mala aj iné diagnózy, všetky pochádzajúce od psychiatrov, ktorí jej nevedeli „pomôcť“. Pokúsim sa opísať typickú interakciu, ktorá sa zvykla odohrávať, keď bola vo svojej fázi depresie. Povedal som, „Ahoj Mary.“ Keď nepovedala ahoj, spýtal som sa, „Ako sa máš?“ A ona len pokračovala pozerajúc sa dole bez toho, že by niečo povedala. Skúsil som to znova:“ Tak, robila si niečo tento týždeň?“ Ale ona tam len ďalej sedela. „Chcela by si dnes na niečom pracovať?“ Žiadna reakcia. Tradičná psychológia a psychiatria by povedala, že ona bola chybná a ja som bol správny. Mala reagovať, keď som sa jej spýtal jednoduchú otázku. Videl som v psychiatrických liečebniach nespočetné množstvo situácií ako je táto, s doktormi, psychológmi, sestričkami a sociálnymi pracovníkmi hovoriacimi k človeku úplne „normálnym“ spôsobom a očakávajúcimi od pacienta, že bude adekvátne reagovať. Keď sa pacient nevzťahuje spôsobom, ktorý opatrovateľ chce, je diagnostikovaný a liečený liekmi, ale to často aj tak nepomôže.  Moji klienti brali roky rozličné lieky. V tomto štádiu, ktoré popisujem brala tri alebo štyri rozličné druhy liekov, v pokračujúcej sérii pokusov jej najnovšieho doktora ju „vyliečiť“ alebo ju urobiť normálnou.

 

Jedným z typických znakov psychózy je neschopnosť zladiť vaše myslenie či správanie s vonkajšími stimulmi. Inými slovami, niekto myslí, cíti alebo jedná určitým spôsobom nezávisle od toho, čo sa okolo neho deje. Napríklad, niekto je paranoidný a povie: „Môj bože! Ty ma chceš dostať!“ Vy poviete, „Nie, mám ťa rád.“ Ale on povie, „Nie, ty ma chceš dostať!“ V procesovej práci toto nazývame chýbajúca spätnoväzobná slučka (Mindell, 1988, s.38). Ten človek nezachytáva alebo sa neprispôsobuje vonkajším signálom. Moja klientka mala tiež chýbajúcu alebo slabú spätnoväzobnú slučku. Nereagovala na moje otázky alebo neprispôsobovala svojej správanie faktu, že som sedel pred ňou a snažil som sa komunikovať. Zábavnou či smutnou vecou je, že terapeutom často tiež chýba spätnoväzobná slučka. Očakávame od našich klientov, že adaptujú svoje správanie na naše, ale my nemeníme to, čo robíme, aby sme sa prispôsobili ich komunikačným štýlom (tamtiež, s. 39-40). Bežné uvažovanie je také, že moja klientka bola chorá a potrebovala sa zmeniť. Ale pokiaľ sa to týka aj mňa, ja som ten, ktorý bol v tej situácii chorý, pretože som sa k nej nevzťahoval spôsobom, kde sa nachádzala. Očakával som od nej, že sa bude ku mne vzťahovať tam, kde som ja. V prenesenom zmysle slova som očakával od nej, že bude hovoriť mojim jazykom, hoci opakované pokusy ukázali, že nechcela alebo nemohla tak urobiť. Ale, podobne ako u mnohých pomocníkov, bolo pre mňa ťažké sa zmeniť a komunikovať jej jazykom. Mohli by sme povedať, že som jednal psychoticky, v zmysle, že som nevnímal či sa neprispôsobil jej spätnej väzbe.

 

Toto pokračovalo v ďalších sedeniach, až kým som sa nakoniec nezmenil. Jedného dňa, keď prišla do mojej ordinácie som tam s ňou len sedel. A obaja sme sedeli veľmi potichu pozerajúc sa dole na koberec. Muselo sa zmeniť niečo v mojej hlave: Musel som zmeniť predstavu, že ona mala so mnou komunikovať. Tiež som zmenil ideu, že bola nejako chybná alebo chorá. Namiesto toho som si pomyslel, že musím nájsť význam v tom, čo robila. To bolo to, čo sa odohralo vo mne. A to čo sa odohralo medzi nami bolo, že sme tam spolu sedeli dlho, veľmi dlho. Podľa hodiniek sme tam sedeli spolu v tichosti asi 45 minút hľadiac na koberec. Počas toho som mal úžasnú meditáciu. Bolo to nádherné.

 

Po dlhom čase sa pozrela na mňa a povedala, „Áno, pochopil si.“ Potom po dlhšej prestávke povedala, „Vieš, myslím si, že si Číňan.“ Trvalo mi  veľmi dlhý čas, kým som sa dostal z meditácie a sformoval moje myšlienky, takže som hneď nereagoval. Po asi 5 minútach som nakoniec povedal veľmi pomaly a zľahka, „Čo tým myslíš?“ Pomaly začala hovoriť o nasledovaní Taa, a o tom nevzťahovať sa tak k tradičnej, extravertovanej americkej spoločnosti. Potom hodina skončila. Poklonili sme sa jeden druhému a odišla.

 

Nasledujúci týždeň sme spolu len pili čaj. Nikto z nás nespomenul, čo sa odohralo. Pomaly sa dostala zo svojej depresie. Asi po štyroch mesiacoch, keď prišla na sedenie povedala, „Spomínaš si, čo sa stalo pár mesiacov dozadu, keď sme len spolu sedeli v meditácii? To bolo pre mňa naozaj dôležité.“

 

Zvonka to vyzeralo akoby sa nič nestalo. Ale pozrime sa na ten proces bližšie a študujme, čo sa tam skutočne stalo. Môžeme vidieť, že určité zručnosti boli užitočné. Napríklad, veci sa pohli dosť dopredu, keď som bol schopný nasledovať spätnú väzbu klientky. Na začiatku som si nevšimol jej negatívnu spätnú väzbu na moje intervencie. Len som k nej hovoril a snažil som sa, aby začala o sebe rozprávať. Toto nedostalo absolútne žiadnu spätnú väzbu. Inými slovami nereagovala takým alebo onakým spôsobom na moju intervenciu. Žiadna spätná väzba je negatívna spätná väzba. Negatívna spätná väzba znamená, že ste na zlej ceste a mali by ste zmeniť vašu hypotézu a intervenciu, ak chcete nasledovať proces. Nakoniec som nasledoval jej spätnú väzbu a zastavil som môj aktívny terapeutický štýl. To bol začiatok veľkej zmeny.

 

Ďalšou užitočnou zručnosťou bolo všímanie si kanála, v ktorom bola. Očividne nekomunikovala verbálne či vizuálne. Tiež sa vôbec nezaujímala o vzťah. Ani nerobila žiadne pohyby, aj keď samotný jej postoj by mohol byť vnímaný ako signál pohybu. Zdalo sa, že najsilnejším kanálom bola propriocepcia. Samozrejme že bolo ťažké povedať zvonka, aké boli jej vnútorné pocity. Ale bolo ľahké zistiť, akými kanálmi sa nezaoberať. Takže som sa prestal snažiť, aby sa ku mne vzťahovala verbálne alebo vizuálne.

 

Zrejme oveľa dôležitejšie, než  zručnosti, ktoré boli použité boli metazručnosti. Koncept metazručností vytvorila Amy Mindell a napísala o ňom vo svojej knihe Metaskills: The Spiritual Art of Therapy (1995). Metazručnosti sú pocitové postoje, ktoré ležia za intervenciami, ktoré používame. Sú to naše najhlbšie presvedčenia o ľuďoch a živote, ktoré sa odzrkadľujú v práci, ktorú robíme s klientmi. Čo mi dovolilo sedieť ticho s tou ženou bolo hlboké presvedčenie, že robila správnu vec a že to bolo na mne zistiť, čo bolo na tom to správne. To pochádza z niečoho, čo som sa naučil  už v začiatkoch môjho tréningu procesovej práce, ale čo som bol schopný skutočne pocítiť až po mnohých rokoch práce na sebe a s druhými ľuďmi: že v procese je úžasná múdrosť a sú to len naše normálne identity, ktoré nám bránia spoznať, načo naozaj slúži. Takže keď som prestal rozprávať, nesnažil som sa iba o novú intervenciu nasledovať ju v jej kanáli. Čakal som, nech sa tajomstvo odhalí samo. A nevedel som, či sa odhalí v nej, alebo vo mne. Takže som iba sedel a meditoval. A využil som ten čas, aby som išiel hlboko do svojho vnútra. Uvedomil som si, že moja klientka bola mojím učiteľom. Potreboval som zastaviť svet, zastaviť rozprávanie, zastaviť snaženie. V tej chvíli sa stala mojím spirituálnym majstrom. A potom povedala, „Áno, pochopil si.“

 

Krok do neznáma

 

Niekedy je ťažké niekomu porozumieť, dokonca aj keď sa obaja o kontakt snažíte ako len viete. Napríklad som sedel pri mojom najlepšom priateľovi len pár dní predtým, ako zomrel na AIDS. Nemohol viac stáť alebo sa čo i len posadiť. Ako ležal v posteli, jeho ruky, ramená, nohy, tvár a hlava sa neustále hýbali kvôli jeho neurologickým ťažkostiam. AIDS tiež zasiahol rečové centrum v jeho mozgu. Bol stále schopný hovoriť, ale jeho slová boli lámavé, zajakával sa a bolo ťažké mu rozumieť. Opakoval rovnaké slová  a zvuky neustále dokola a často som nevedel, či hovorí anglicky alebo švajčiarskou nemčinou. Navyše bol v extrémne zmenenom stave vedomia. Nejedol a striedavo nadobúdal alebo strácal vedomie. Niekedy sa zdal byť bdelý. Inokedy bol v semi-komatóznom stave. Bolo to bolestivé a zároveň krásne byť s ním.

 

V ten konkrétny deň ako som pri ňom sedel, hovoril neustále dokola jedno slovo: „Dove... Dove.... Dove.“ Nerozumel som mu, ale opakoval som to „Dove... Dove.“ Ani som dokonca nevedel, akým jazykom hovoril. Vedel som, že v švajčiarskej nemčine  „dov“ znamená „hlupák“. Takže som povedal; „Dov.. dov.. myslíš tým – hlupák?“ A on len ďalej opakoval „Dove... dove... dove...“ Takže som pokračoval v opakovaní tých slov, hral som sa zo zvukom a pokúšal som sa robiť malé zmeny. Povedal som „Dove? Dov? Dova? Dover?“ Jeho výraz tváre sa zmenil a zrazu povedal hlasnejšie „Dover, Dover!“ Začal som rozmýšľať, „Dover? Čo sa pokúša povedať?“ A on len pokračoval „Dover! Dover!“ A ja som povedal „Dover?- myslíš tým biele útesy v Anglicku?“ Zrazu začal hovoriť veľmi vzrušene „Dover! Dover!“ A ja som povedal „Biele útesy, útesy pri mori.“ Teraz už skoro kričal, „Dover! Dover!“ A ja som povedal, „Rozmýšľaš, či máš spraviť ten krok?“ A on extaticky kričal, „Dover!!“

 

Bolo to dojemné. V jeho zmenenom stave bol na tých útesoch pred morom. Čakal a rozmýšľal, či má spraviť ten krok do mora, do neznáma, k smrti. A snažil sa mi to povedať. Ale dve veci bránili v komunikácii. Jednou boli jeho poškodené mozgové funkcie, ktoré bránili normálnej slovnej komunikácii. Druhou bolo moje „normálne“ myslenie. Využil som tu dve zručnosti. Po prvé som sa hral so zvukmi, s ním, opakujúc jeho zvuky a jemne som ich menil, zatiaľ čo som si všímal, či sa nemení jeho spätná väzba. Keď som povedal nesprávne slovo, nereagoval. Radšej pokračoval v opakovaní rovnakých zvukov v rovnakom tóne a hlasitosti hlasu a s rovnakým výrazom tváre. Ale keď som povedal „Dover“, zrazu bol vzrušený a začal hovoriť hlasnejšie. Vtedy som vedel, že mám správne slovo.[1] Druhou zručnosťou bolo symbolické myslenie. Uvedomil som si, že „Dover“ musí niečo znamenať a bolo na mne zistiť čo. Ale rovnako dôležitý ako tieto zručnosti bol môj vnútorný postoj. Cítil som, že to čo robil bolo jednoducho správne a problémom bol môj nedostatok pochopenia.

 

Písanie o zručnostiach a metazručnostiach nevystihuje mocný účinok, aký mal na mňa tento kontakt. Bolo to odlišné od iných zážitkov, aké som mal s ľuďmi v zmenených stavoch.  Vedel som, že bol na tých útesoch. A jeho rozhodnutie či spraviť alebo nespraviť ten krok bolo skutočné rozhodnutie o živote a smrti. Zaujímalo ma, aké to bolo byť tam v Doveri. Začal som rozmýšľať o smrti, o neznáme, o mori. Pocítil som k nemu vľúdnu blízkosť a predsa som vedel, že s ním nemôžem túto skúsenosť skutočne zdieľať. Ale v tomto momente extázy sme boli schopní komunikovať o jeho živote na hranici sveta.

 

Druhá strana

 

Podobný zážitok som mal, keď som bol pri inom priateľovi, ktorý umieral na AIDS. Všetci jeho priatelia a rodina boli s ním v izbe prítomní. Ako väčšina ľudí v takej situácii a k nemu snažili vzťahovať normálne. Ľudia zabúdajú alebo sa možno nikdy nenaučili, že ľudia blízko smrti sa už viac nezaujímajú o takzvaný normálny život. Jednáme, akoby všetko bolo ako vždy a hovoríme akoby umierajúci človek bol stále v konsenzuálnej realite. Tak je to však len zriedkakedy. Tento konkrétny muž sa stále pýtal, „Kde som? Kde som?“ Jeho príbuzní odpovedali, „Nuž, si doma a toto je tvoja izba...“ A on sa stále pýtal, „Ale kde som? Kde som?“ A oni povedali: „No, si v Portlande, štáte Oregon, na severozápadnej strane mesta.“ Tak to pokračovalo dlhý čas. Snažili sa k nemu pristupovať akoby bol v normálnom stave. Potom sa spýtal, „Prečo som na tejto strane namiesto toho, aby som bol na druhej?“ A oni odpovedali: „Nuž, toto je severozápadný Portland, a v juhozápadnom Portlande je to také a také, ale ty žiješ v severozápadnom Portlande..“ A on zopakoval, „Prečo som na tejto strane? Prečo niesom na druhej strane?“ Celý čas jeho oči bezcieľne blúdili po miestnosti, bez toho, že sa na niečo zamerali. Skoro ako oči slepého človeka.

 

Z jednej perspektívy by ste mohli povedať, že tento človek nemal žiadnu spätnoväzobnú slučku. Neustále sa pýtal rovnaké otázky, aj keď dostal perfektne logické odpovede. Nezmenil svoje správanie alebo komunikáciu vo vzťahu ku komunikácii ľudí okolo neho. Na druhej strane aj oni nemali spätnoväzbovú slučku. Keď pokračoval v kladení rovnakej otázky  bez ohľadu na ich odpovede, nezmenili ich komunikáciu alebo myslenie. Takto sa dostali do slepej uličky.

 

Je určitá múdrosť v chýbaní spätnoväzbovej slučky.  Pomáha to človeku dokončiť jeho zážitok, nech je akýkoľvek bez toho, že by bol rušený okolitým svetom (Mindell, 1988. s.39). Aj keď chýbajúca spätnoväzbová slučka dovoľuje človeku zostať vo svojom vnútornom svete a ísť ďalej vo svojom vnútornom príbehu, stále to môže byť pre niekoho zvonka nápomocné pripojiť sa nachvíľu k tomuto vnútornému svetu. Môže to uľahčiť dokončenie procesu. Tiež to pomáha vytvoriť kontakt. Moja klientka v depresii bola schopná ostať v jej meditatívnom stave napriek mojim opakovaným pokusom nadviazať s ňou kontakt. Ale až potom, keď som sa pripojil k jej meditácii bola schopná dokončiť jej stav a dokonca o ňom rozprávať. Tento muž bol očividne uprostred nejakého zážitku, ktorý prebiehal napriek dobre mieneným pokusom jeho príbuzných odpovedať na jeho zvláštne otázky. Cítil som, že je potrebné pripojiť sa k jeho vnútornému svetu, než sa snažiť, aby sa pripojil k nám.

 

Takže keď znovu položil tú otázku, povedal som mu: „Aká otázka! Prečo si na tejto strane a nie na druhej?!“ A myslel som tým- prečo si na tejto strane, živý, a nie na druhej strane, mŕtvy. Alebo prečo si na tejto strane, vo svete duchov a nie na druhej strane, vo svete konsenzuálnej reality. V skutočnosti neviem, čo tým myslel, ale myslel som si, že je to dôležitá otázka. Takže som povedal, „Aká dôležitá otázka! Prečo si na tejto strane a nie na druhej?!“ A zrazu otočil ku mne svoju hlavu, pozrel sa mi priamo do očí a povedal; „Čo si povedal?“ Zopakoval som jeho otázku. A on na mňa dlho hľadel a pomaly prikyvoval. To bol kontakt.

 

Opäť, zručnosť tu využitá bolo symbolické myslenie. Ale dôležitejší bol postoj v pozadí alebo metazručnosť, že robil správnu vec. Pýtal sa správne otázky. Bolo to na nás, aby sme mu porozumeli, vstúpili do jeho sveta. Mali sme ťažkosti sa sním skontaktovať, pretože sme chceli, aby prišiel k nám. Ale začalo to byť ľahké, keď sme prešli k nemu. Bolo to tiež oveľa zaujímavejšie. My už vieme, aké to je žiť v tomto svete. Ale len málo z nás má skúsenosť s tým, aké to je mimo konsenzuálnej reality, na hranici života a smrti. Namiesto toho, aby som sa ho snažil naučiť byť normálnym („Toto je tvoja izba v severozápadnom Portlande...“) som sa rozhodol poučiť sa z jeho otázok. Bol to pre mňa hlboký zážitok. Aká otázka! Prečo som na tejto strane a nie na druhej? Uvažoval som nad ňou mnoho dní. Opäť niekto, s ktorým bolo ťažké sa skontaktovať a stal mojím duchovným učiteľom.

 

Opitý valčík

 

Presuňme sa zo sveta smrti k chvíli, keď som si myslel, že sa sám do toho sveta rýchlo dostanem. Raz som bol neskoro v noci s priateľom v električke, keď vošiel totálne opitý muž. Celá električka bola okrem nás prázdna. Ten muž vošiel dnu, prešiel rovno k nám a postavil sa agresívne oproti nám robiac opitý zvuk: „Uuuuu!“ Bol som vystrašený. Bol veľký a ja som malý.  Vyzeral, že má rád bitky a to nieje moja obľúbená rekreačná aktivita. V tom čase som robil doktorantskú dizertáciu o procesovej práci s hudbou. Takže som sa rozhodol vyskúšať niečo zvláštne. Počúval som zvuk jeho hlasu, keď robil „Uuuuu!“ A spravil som rovnaký zvuk, rovnako nahlas. Nahneval sa a zakričal, „Yeeeh!“ Namiesto toho, aby som reagoval na jeho násilnosť som reagoval na zvuk. Počul som, že jeho hlas išiel v tóne vyššie. Takže som mojím hlasom tiež išiel vyššie. Tak som pokračoval „Yeeeuuu“ a išiel som na konci môjho náreku ešte vyššie. Bolo zvláštne, že jeho ďalší zvuk bol ešte vyšší v tóne, ale oveľa jemnejší v hlasitosti: „Too-tooo-too-to.“ Takže som spravil veľmi jemný zvuk, ale s nízkym tónom. Potom sa stalo niečo nádherné a iracionálne. Posadil sa vedľa mňa, začali sme spievať a zimprovizovali sme spolu pieseň. „Umm-pa-pa, umm-pa-pa,“ s tým, že on spieval vysoké časti a ja nízke. A bola to skutočne zábava! Na ďalšej zastávke električky vystúpil a zdvihol svoj klobúk, aby sa rozlúčil. Musím povedať, že aj keď som najprv vôbec netúžil prísť s týmto mužom do styku, skončil som tým že som si jeho prítomnosť ohromne užíval a bolo mi ľúto, že odchádzal.

 

Toto je pravdivý príbeh. A zábavný. Ale je tiež poučný. Stretnutia s problémovými ľuďmi sa môžu udiať hocikde v akejkoľvek chvíli. Som si istý, že mnohí z vás boli už v situáciách, kde ste zrazu konfrontovaní s človekom, ktorý je agresívny alebo sa vám vyhráža a je zdanlivo nemožné s ním komunikovať. V takom momente je prirodzenou reakciou, ktorú sme zdedili po našich zvieracích predkoch bojovať alebo utiecť. Alebo stiahnuť zadok a brucho a dúfať v šťastie. Aj keď tieto inštinktívne reakcie môžu byť nápomocné a niekedy zachraňujúce život, môže byť tiež zaujímavé ísť za náš strach a skúsiť niečo iracionálne. To je to o čo som sa tu pokúsil.

 

Čo sa teda stalo? V skutočnosti, aj keď to, čo som spravil vyzeralo zvláštne, je to založené priamo na metódach procesovej práce. Všimol som si kanály, v ktorých komunikoval. Stál  hrozivo nad nami (pohyb) a robil zvuky (zvuk). Rozhodol som sa interagovať zvukom namiesto pohybu, čiastočne preto, že som sa bál, že by pohybová interakcia skončila krvavo. Keď sa na to pozriem spätne, zdalo sa, že sa identifikoval so svojimi pohybmi: zámerne prišiel k nám a postavil sa výhražne nad nami. Tieto signály boli dosť jasné na pochopenie, zatiaľ čo zvuk, ktorý robil bol dosť zvláštny a dosť mimo, akoby z neho vychádzal mimovoľne. Takže na kontinuu bol zvukový kanál menej obsadený ako pohybový.  Je vždy dobré pokúsiť sa pracovať s neobsadeným kanálom, keďže tu môžu byť sprístupnené najviac sekundárne a nové informácie. Takže moje rýchle rozhodnutie vybrať si zvukový kanál nás tiež prenieslo doprostred jeho neobsadeného kanála.

 

Musím sa priznať, že som v tom čase na toto nemyslel. Reagoval som na jeho zvukové signály, pretože v tom čase som bol uprostred výskumu o procesovej práci s hudbou. Takže namiesto toho, aby som interpretoval jeho zvuk ako výhražný alebo opitý, som si všimol špecifické kvality jeho zvukov a pokúsil som sa napodobniť a zosilniť tieto kvality.  Keď sa jeho zvuk zmenil, zosilnil som tieto zmeny a načúval som jeho spätnej väzbe. Mimovoľne prešiel do vyššieho tónu. Vediac, že neúmyselná hudba je viac sekundárna som jeho signál nasledoval. Keď som spravil zvuk vo vyššom tóne a na konci som šiel ešte vyššie, čakal som, či na to zareaguje. Zareagoval, ale tým, že spravil ešte vyšší zvuk. Ale stalo sa tam ešte niečo neúmyselné. Jeho zvuk sa stal veľmi miernym. Všimol som si túto zmenu a tiež som spravil veľmi mierny zvuk. To nám otvorilo cestu, aby sme spolu spievali, improvizujúc v dvoch častiach malý valčík podobný starej nemeckej um-pa-pa skladbe.

 

Štrukturálne sa to nelíšilo od akejkoľvek inej procesovej práce s hudbou. Všimol som si mimovoľný zvukový signál, uvedomil som si, že sa odohrával v subkanáli tónu a amplifikoval som ho. To viedlo k ďalšiemu mimovoľnému signálu, tentoraz v subkanáli hlasitosti. Keď bol tento signál podporený, nastala iracionálna zmena. Sekundárny proces ukázal svoju peknú stránku a povedal ahoj.[2] Jediný rozdiel bol v tom, že normálne praktikujem procesovú prácu s hudbou na seminároch alebo s hudobníkmi, spevákmi či klientmi. Tu som ju robil v električke s cudzincom. A prečo nie?!

 

Môžeme sa na ten proces pozrieť aj z inej perspektívy a povedať, že amplifikáciou jeho agresivity tam nakoniec nastala enantiodromia (zmena k svojmu protikladu) a agresia sa znížila. Alebo by sme mohli vnímať jeho náhly mierny zvuk ako signál de-eskalácie. Myslím si však, že je predsa len lepšie nenazývať to vôbec agresiou. Ten prvý signál bol jednoducho zamrznutý stav, ktorý potreboval byť rozvinutý. Iba vyzeral ako agresia. Ale v procesovej práci vieme, že nieje veľmi užitočné pomenovávať či interpretovať signál. Užitočnejšie a vzrušujúcejšie je signál amplifikovať, rozvinúť ho a nasledovať ho tam, kdekoľvek nás vedie. Potom sa môžu stať zvláštne a úžasné veci, ktoré by sme na začiatku ani len netušili. Možno, že jeho príchod k nám a robenie zvláštnych zvukov bol nevedomý pokus nadviazať nejaký druh kontaktu.

 

To mi pripomína  príbeh, ktorý prerozprávala Amy Mindell (1995, s.104), o americkom majstrovi aikida, ktorý cestoval metrom v Japonsku (Dobson, 1980) Veľmi opitý muž začal obťažovať cestujúcich. Majster aikida sa pripravil na boj. Ale predtým, než mohol niečo spraviť jeden starý muž poprosil toho násilníka, aby k nemu podišiel a porozprával sa s ním. Spýtal sa opilca, či má doma ženu. Muž povedal, že nie, že je osamelý a smutný. V priebehu minút mal ten opilec hlavu v lone toho starého muža a bol úplne pokojný. Možno že podobne ako ten opilec v Japonsku bol môj nový priateľ tiež osamelý, ale nevedel, ako nadviazať kontakt. Aké smutné by to bolo reagovať iba na jeho prvý signál a nerozvinúť ho do jeho nádherného záveru.

 

Útoky a iné zábavné signály

 

Nielen v električkách stretávame ľudí, ktorí sa zdajú byť agresívni a usilujú sa o naše zničenie. Pred pár rokmi som viedol seminár o procesovej práci s hudbou. Na úplnom začiatku prvého dňa ráno som všetkých privítal, predstavil sa a vysvetlil program víkendu. Potom som sa spýtal, „Je tu niekto, kto by rád pracoval na niečom hudobnom?“ Jeden chlapík zodvihol ruku, tak som povedal, „Skvelé, poďme do toho. Na čom chceš pracovať?“ Z čista jasna povedal, „Chcem ťa kritizovať.“ Moja bezprostredná reakcia bola, že som si pomyslel, „Prečo som v tejto profesii? Chcem ísť radšej nazad do postele. Ešte som predsa ani nič nepovedal. Prečo ma chce kritizovať?“

 

Ale podobne ako v tej električke niesu prvé reakcie vždy tie najužitočnejšie. Uvedomil som si, nech to teraz vyzeralo akokoľvek nepríjemne, že v tomto procese je  možno niečo múdre či dôležité. Takže som načúval jeho kritike. Povedal, že som príliš optimistický. (Možno že si myslíte to isté). Povedal, že všetko v mojom podaní vyznieva tak jednoducho a zabúdam na všetko to utrpenie vo svete. V skutočnosti som s ním súhlasil. Bol som príliš veselý a trochu falošný. V skutočnosti som mal v tom čase značné fyzické bolesti z nedávnej automobilovej nehody, ale snažil som sa to skrývať a jednoducho učiť. Takže som začal hovoriť o mojom vlastnom trápení, a aký ťažký život niekedy je. To mi umožnilo cítiť sa lepšie, pretože som bol schopný byť skutočný namiesto toho, aby som predstieral, že sa cítim v pohode.

 

On len na mňa hľadel a povedal, že nemôže uveriť, že ma pred chvíľou kritizoval a že som ho neudrel alebo mu nepovedal, aby stíchol. Povedal som, „Nie, nechcem ťa udrieť, chcem, aby si povedal viac.“ On povedal, „Ale ty si učiteľ.“ A ja som povedal, „Prosím, uč ma.“ Stíchol na dlhú chvíľu a smutne povedal, „Ale ja nemám čo povedať.“  A ja som povedal, „Áno máš, poď a uč.“ Nechal som ho v strede a sadol som si do kruhu k ostatným. Nevedel čo má robiť. Ale páčilo sa mu to. Stál v strede skupiny a nakoniec povedal, „Som dôležitý. A som dôležitejší než vy všetci.“ Potom sa však zľakol a poprosil ma o pomoc. Keď sme pracovali ďalej, uvedomili sme si, že jeho kritika a jemné nafukovanie („Ja som dôležitejší než vy všetci“) boli kompenzáciou vnútornej figúry, ktorá ho vždy zhadzovala, hovoriac mu, že nieje dôležitý, zraňujúc ho a hovoriac mu, že by mal držať hubu. Projikoval túto figúru na mňa. Myslel si, že poviem „Drž hubu! Nemáš dovolené hocičo povedať! Ja som tu učiteľ.“ Ako som počúval jeho príbeh, moje srdce sa mu čoraz viac otváralo. Cítil som, že som sa s ním skutočne zblížil. Nielen s tým drzým kritikom, alebo zraneným dieťaťom, ale s celým človekom. Mali sme dojemnú interakciu. Poďakoval mi za podporu a ešte sa aj ospravedlňoval za to, že ma napadol. Nebol to ten druh práce, ktorú som očakával na seminári o hudbe, ale bola veľmi skutočná.

 

Je ťažké udržať si uvedomenie počas útoku. Je tiež skoro nemožné v takom momente veriť v múdrosť procesu. Prvá reakcia každého je udrieť späť alebo ísť do tranzu. Ale keď dokážete vydržať prvých pár minút a dovoliť procesu sa rozvinúť, väčšinou z neho vzíde niečo nádherné. Ale ako tomu môžeme dôverovať? Jedným spôsobom je ísť znova a znova do takýchto situácií. Napokon po prežití stoviek útokov sa už možno nebudete toľko báť a budete otvorenejší procesu v pozadí. Ale akej nádeje sa môžete držať, kým nedosiahnete túto ťažko-získanú skúsenosť? Pomáhajú tu dve časti teórie.

 

Po prvé, kritika má v sebe skoro vždy semienko pravdy. Takže ak ste otvorení počúvaniu, môžete využiť útok ako príležitosť rozvíjať váš osobný rast. Obsah kritiky tohto muža mi pomohol byť viac skutočným a neskrývať vlastné utrpenie. Stal sa mojim učiteľom. Po druhé, ako sme vyššie videli, počiatočný signál je len začiatok procesu čakajúceho na objasnenie. Kritika, ako ktorýkoľvek signál, je vizitka procesu, ktorého meno ešte nepoznáme. Povedal, že som nevenoval dostatok pozornosti utrpeniu. To znamenalo, že aj on tiež trpel a niekto mu nevenoval pozornosť. Navyše, jeho šok z toho, že som ho neudrel ukázal, že tam bola v blízkosti druhá figúra, tá ktorá by ho udrela. Nielen reagovať na kritiku, ale namiesto toho ju objasniť prináša oveľa zaujímavejšie a zmysluplnejšie výsledky. Ak by som reagoval defenzívne, minul by som jeho trápenie a minul by som figúru, ktorá ho umlčiava a nevenuje mu pozornosť. Namiesto toho som dôveroval múdrosti procesu, naučil som sa niečo o sebe a stretol som sa s ním hlbokým spôsobom. Dokonca aj v extrémnych situáciách, alebo obzvlášť v extrémnych situáciách nám môže procesová práca pomôcť skontaktovať sa s ľuďmi neočakávanými spôsobmi.

 

Nepriateľ s ľudskou tvárou

 

V tomto svete, ktorý je plný konfliktu a rozdielov je jednou z najzložitejších oblastí na nadviazanie kontaktu politická sféra. Mnohí z nás sa nestýkajú z ľuďmi, s ktorými politicky nesúhlasíme. Čítame o druhej strane v novinách, sťažujeme sa na nich, robíme koalície s ľuďmi, s ktorými súhlasíme alebo sa jednoducho snažíme celú vec ignorovať. Len veľmi zriedkavo sa dejú interakcie tvárou v tvár medzi dvoma stranami sporných politických problémov. Ľudia na druhej strane sa ani nezdajú byť ľuďmi ako my. Vyzerajú odlišne, zvláštne, akoby boli zlí. Je možný kontakt v takom výbušnom prostredí?

 

V Spojených štátoch v Oregone, aj v iných štátoch sa niektoré politické skupiny snažia presadiť zákony, ktoré by legalizovali diskrimináciu voči homosexuálom. Mnohý ľudia, vrátane mojich priateľov aj mňa, si myslia, že je to hlúpe, zraňujúce a nebezpečné. Niektorí z nás z Process Work Center v Portlande sa rozhodli zorganizovať sériu stretnutí mestských zastupiteľov, kde by mohol byť  tento konflikt spracovaný. Pozvali sme lídrov a členov Aliancie občanov Oregonu (Oregon Citizen Alliance - OCA: anti-homosexuálna skupina) ako aj radikálnych homosexuálov (ako Lesbian Avengers a Bigot Busters) a ďalších, ktorí bránia takýmto diskriminačným zákonom a zrealizovali sme fórum, kde by tieto strany mohli spolu interagovať. Pozvali sme reportérov z televízie, rádia aj novín. Tiež sme tieto mítingy nahrávali na video a ukázali celé v televízii, aby sme vo verejnosti naplno vyprovokovali diskusiu.

 

Už len vytvorenie týchto stretnutí bola radikálne nová myšlienka. Boli tam ľudia, ktorí spolu roky bojovali na súdoch, v médiách, v Kapitole a voľbách. Ale väčšina z nich sa nikdy nestretla tvárou v tvár. Spomínam si na jednu interakciu medzi homosexuálnym a anti-homosexuálnym aktivistom. Mali medzi sebou búrlivú hádku, keď sa zrazu jeden z nich zastavil a povedal, „Ako sa voláš?“ Keď mu druhý muž odpovedal, ten prvý povedal, „Ja sa volám tak a tak. Ja som ten človek, ktorý sa s tebou súdi.“ Obaja muži sa začali smiať. Bojovali medzi sebou na súde, ale ani jeden z nich nevedel, ako ten druhý vyzerá.

 

Už len dostať tieto voči sebe nepriateľské skupiny do jednej miestnosti bol začiatok kontaktu. Ale nevedel som, ako skutočne nadviazať kontakt s ľuďmi na druhej strane sporu. Keďže som proces nefacilitoval (facilitovali Arny a Amy Mindell), mohol som byť sám sebou a jednať svojsky. Nemusel som byť neutrálny. Ale cítil som sa zaseknutý. Cítil som, že ľudia z OCA boli odo mňa takí odlišní, že som s nimi vôbec nevedel jednať. Potom, čo som o tom najprv debatoval s priateľmi sme si uvedomili, že by sme sa mali najprv pokúsiť skontaktovať s časťami nás samých, ktoré sú ako OCA. Ale toto bolo ťažké. Oni tvrdia „Biblia hovorí, že homosexualita je zlá. Homosexuáli sú hnusní a sú proti Bohu. Preto by malo byť legálne nenajímať ich na prácu, neprenajímať im byty atď.“ Podľa môjho názoru ľudia, ktorý myslia takýmto spôsobom sú úplne dogmatickí a uzavretí vo svojich názoroch.  Aj keď som sa snažil, nemohol som vo svojom vnútri nájsť takéto myšlienky. Ale potom som si uvedomil, že som rovnako dogmatický ako oni. Myslím si totiž, že oni sú proti Bohu. Myslím si, že oni sú chorí a nenormálni. Tá istá Biblia, ktorú citujú tiež hovorí, že Boh je láska, ale oni sú plní nenávisti; takže sú z môjho pohľadu proti Bohu. Prekvapivo som zistil, že s nimi môžem nájsť vzťah. Zistil som, že sa im v skutočnosti veľmi podobám. Chcel som zakázať OCA. A uvedomil som si, že v mojej interakcii s nimi môžem použiť rovnakú energiu, ktorú majú oni. Môžem byť rovnako dogmatický a tiež úplne presvedčený o mojej pravde, ako sú oni o svojej. V skutočnosti som si uvedomil, že byť „ako oni“ (v zmysle byť úplne presvedčený o oprávnenosti mojich dôvodov) by mi vlastne pomohlo byť dostatočne silný proti nim bojovať priamo. Keď nastal čas stretnutia, bol som pripravený na skutočný kontakt.

 

Teoreticky, ak niekoho veľmi nemáte radi, možno niečo na toho človeka projikujete. To znamená, že som sa neidentifikoval s niečím vo mne samom, ale namiesto toho som to videl v OCA. Tým, že som ich študoval som sa mohol naučiť o sebe veci, ktoré boli nevedomé. Až dovtedy som si myslel, že sú len hlúpi. Muselo sa zmeniť niečo vo mne, aby som bol otvorený naučiť sa niečo od nich. Táto zmena v postoji, to presvedčenie o význame veci, ktorá ma vyrušovala bola tá metazručnosť, ktorá mi umožnila pracovať na tom ako na projekcii. A potom som mohol vidieť, že som sa nielen na nich v mnohých ohľadoch podobal, ale že mi mohlo prospieť byť ako oni viac vedome.

 

Na stretnutí sa udialo príliš veľa vecí, než aby som ich všetky mohol zdieľať v tomto článku. Ale jedna interakcia bola obzvlášť dojemná. Obe strany sa vzájomne obvinili, že sú ako Nacisti. Homosexuáli povedali, že OCA jedná ako Nacisti tým, že sa snaží zakázať skupinu ľudí. Tiež tam boli spomenuté niektoré hrozné zločiny z nenávisti, vrátane útokov skinheadov, ktorí spôsobili požiar, v ktorom zahynuli dvaja homosexuáli a incident, v ktorom boli zastrelené dve lesbičky počas jazdy autom. Hoci nikto nemohol dokázať, že OCA má niečo spoločné s týmito zločinmi, niektorí ľudia mali pocit, že ich anti-gay kampaň prispela k atmosfére, ktorá podnietila takéto činy. Na druhej strane boli aktivisti za práva gayov obvinení z používania taktík podobných Nacistom znevažovaním OCA a robením propagandistických kampaní, ktoré zobrazovali OCA ako zlo. Arny a Amy Mindell robili skvelú prácu tým, že udržiavali napätie medzi týmito dvomi stranami a pomáhali im obom vyjadriť pocity, ktoré ležali za týmito obvineniami. V istom momente sa jeden z hlavných lídrov OCA postavil zo slzami v očiach. Povedal, že jeho rodičov prenasledovali Nacisti a nesmierne počas vojny trpeli. Povedal že už viac nevydrží byť nazývaný Nacistom, pretože to išlo proti všetkému, čím je. Bolo neuveriteľné sledovať tohto muža hovoriť s takým množstvom pocitov. Videl som ho nespočetne veľa krát v správach  zastávajúc veľmi racionálne ten alebo onen názor toho, čo ja považuje za veľmi nenávistnú kampaň voči homosexuálom. Skutočne som toho muža nenávidel. Ale ako som ho sledoval, ako hovorí o vlastných pocitoch, trápení sa kvôli konfliktu, v ktorom sme boli všetci spolu, cítil som sa dotknutý a otrasený. Moje srdce sa začalo voči nemu otvárať ako voči ľudskej bytosti. Stále som nenávidel jeho myšlienky a čo sa snažil politicky dosiahnuť. Ale vnímal som ho ako skutočného človeka, nie ako príšeru. Moje rodina tiež trpela kvôli Nacistom. Mnohých zavraždili. Pomaly som začal vidieť, že ten muž bol naozaj ako ja. Mal svoje vlastné pocity, svoju vlastnú minulosť, svoju vlastnú vnútornú psychológiu. Stále chcem proti nemu bojovať. Ale teraz ho už budem vidieť ako človeka, nie ako nepriateľa bez tváre. Výsledkom vyjadrenia všetkej tej agresie a spracovania zložitých pocitov tu bol skutočný kontakt.

 

Je mnoho spôsobov ako sa pozerať na túto komplexnú interakciu. Niekto by mohol povedať, že každá strana projikovala na druhého vlastných „Nacistov“, alebo potláčala tieň násilia a nenávisti. Iný pohľad je taký, že tu boli dve strany v spore a žiadna z nich nechcela ustúpiť. Každá mala svoje argumenty prečo má pravdu a druhá strana sa mýli. Toto je typická patová situácia, ktorú môžeme vidieť po celom svete vo vzťahoch, politike a tiež v národnostných a etnických konfliktoch. Väčšinou alebo tie dve strany ostanú rozdelené a vedú vojnu cez médiá, volebné urny a súdy (ako to bolo v tomto prípade), alebo idú skutočne do vojny a začnú sa navzájom zabíjať. Keďže skoro každý sa bojí potenciálnej eskalácie, mediátori sa často snažia situáciu zmierniť a hovoriť o problémoch racionálne, alebo sa snažia nájsť oblasti spoločného záujmu. To čo sa odohralo tu bolo kategoricky odlišné. Arny a Amy Mindell umožnili a dokonca povzbudili objavenie sa eskalácie v kontrolovanom prostredí. Robili to neustálym chodením tam a späť medzi stranami a žiadaním od nich, aby pokračovali v rozprávaní o svojich pocitoch. Facilitátori boli schopní udržať napätie medzi stranami tým, že schvaľovali, čo všetci prítomní hovorili. To vytvorilo atmosféru, kde mohlo vzísť niečo nové. To sa podobá myšlienke transcendentnej funkcie.  Jung (Štruktúra a dynamika psychiky, strana ?) napísal, že keď udržíme napätie medzi protikladmi, potom môže vzísť s konfliktu tretia (nová) vec. Jung pravdaže hovoril o procese, ktorý sa deje v indivíduu. Ale tu sme to videli diať sa v skupine. Držaním napätia medzi bojujúcimi stranami sa vytvoril priestor, aby mohlo vzísť niečo nové: vyjadrenie bolesti a s ním uvedomenie si „nepriateľovej“ ľudskosti.

 

Ako to mohli facilitátori urobiť?  Väčšina ľudí by sa zrejme schovala pred všetkými tými zlými pocitmi, bála by sa eskalácie alebo by sa trápila, že z takého množstva obvinení nemôže vzísť nič dobré. Verím, že facilitátori boli schopní prijať a zvládnuť také množstvo horúčavy a napätia, pretože tak spravili v mnohých predošlých zložitých situáciách. To je to, čo Mindell (1995) nazýva „sedieť v ohni“. Potom, čo ste sedeli v horúčave extrémnych konfliktov už napätie nevyzerá tak hrôzostrašne. Po mnohých skúsenostiach ako je táto, kde z niečoho zdanlivo nemožného vzíde niečo nádherné človek začne nadobúdať vieru v múdrosť procesu.

 

V iných momentoch počas týchto stretnutí sa odohrali u oboch strán podobné odhalenia a momenty zblíženia. Možnože nikoho názor na otázky sa nezmenil.  Ale myslím si, že mysle mnohých ľudí sa otvorili ľudskosti druhej strany. To je dôležité, ak chceme v tomto svete žiť spolu. Možno že nedokážeme vždy spolu súhlasiť. Ale ak sa dokážeme stretnúť ako ľudia, možno že sa už nebudeme chcieť navzájom zabíjať. Možno že nemusíme byť len nepriatelia, ale dôstojní protivníci učiac sa s konfliktu a navzájom jeden od druhého.  Ale to sa môže uskutočniť iba vtedy, ak sa celou našou silou pokúsime skontaktovať s tými ľuďmi, ktorých nemôžeme vystáť, s tými ľuďmi, ktorí sú najproblematickejší a najnemožnejší, s tými, ktorí sú od nás najviac odlišní. Možnože zistíme že napokon niesme až takí rozdielni.

 

Záverečné úvahy

 

Takže čo sme sa tu dozvedeli? Videli sme, že aby sme nadviazali kontakt, je niekedy potrebné vzdať sa vlastných predstáv o tom, čo kontakt znamená a nasledovať proces druhého človeka. Možno sa musíme vzdať nášho pohľadu konsenzuálnej reality o tom, čo je komunikácia, alebo ako by spolu mali ľudia interagovať. Možno musíme zmeniť kanály a nájsť spôsoby nadviazania kontaktu, ktoré sú v našej spoločnosti zvláštne či nezvyčajné. Tiež sme sa dozvedeli, že ľudia, s ktorými je ťažké nadviazať kontakt nemusia byť tí, čo majú problém.  Môžu to byť naše zábrany a uzavretá myseľ, ktoré nám bránia kontakt nadviazať. Ak by sme vedeli byť slobodní a kreatívni, ak by sme vedeli nasledovať okamih a prispôsobiť a procesu osoby pred nami, potom by kontakt mohol byť nielen jednoduchý, ale tiež vzrušujúci a zábavný. Môžeme sa dokonca od týchto zdanlivo nemožných ľudí niečo naučiť, namiesto toho, aby sme sa len snažili ich učiť ten správny spôsob ako existovať. Možno že oni sú našimi učiteľmi. Môžu nás učiť o mnohých spôsoboch vzťahovania sa, o nových spôsoboch bytia, o duchu, o iných realitách mimo tej, ktorú normálne obývame.

 

Robiť všetky tieto veci vyžaduje určité zručnosti, určité nástroje. Ale rovnako dôležité ako nástroje sú pocitové postoje, ktoré otvárajú naše srdcia a mysle ľuďom, stavom a procesom, ktoré sa zdajú byť veľmi odlišné od toho, čo už poznáme. Dôverovať v múdrosť procesu nieje niečo, čo sa dá naučiť; ale prichádza so skúsenosťou úžasu, ktorý sa rozvíja, ako nasledujete ten proces.

 

Nadväzovať kontakt s ľuďmi, s ktorými je zvyčajne ťažké nadviazať kontakt nieje dôležité iba pre vašu prácu s klientmi, aj keď to tam iste môže byť užitočné. Nadväzovať zložité kontakty môže tiež rovnako obohatiť váš osobný život. A ak môžem byť nachvíľu príliš optimistický, mať životný štýl nadväzovania nemožných kontaktov môže dokonca pomôcť svetu, v ktorom žijeme. Skúsme to kvôli tomu, pretože tam vonku je veľa utrpenia. Homosexuáli, ľudia s AIDS a ľudia s diagnózou mentálnej choroby sú ignorovaní a vytláčaní z našej spoločnosti. Majú pocit, že nemôžu povedať „kto sú“, pretože inak by sa im ľudia vyhýbali, báli sa ich, posmievali sa im alebo ich bili. Táto novodobá perzekúcia je rovnako bolestivá ako je neviditeľná. A pokiaľ hovoríme o utrpení: rasizmus, sexizmus, nacionalizmus, antisemitizmus, etnické a náboženské konflikty sú len niektoré z problémov, ktoré sú aspoň čiastočne výsledkom toho, že nemáme skutočný kontakt, rešpekt a pochopenie k ľuďom, ktorí sú odlišní. Ak by sme sa všetci zaujímali o nadväzovanie kontaktov, ak by sme si všetci stanovili prioritu nájsť tých odlišných sami od seba a pokúsili by sme sa učiť sa od nich a o nich, potom by možno táto planéta nebola takým nebezpečným miestom. Samozrejme, toto je príliš jednoduché a optimistické. Ale prečo to napriek tomu neskúsiť? Prečo sme na tejto strane a nie na druhej? Prečo žijeme spôsobom, akým sme žili doteraz a neskúsime niečo nové? Dover. Urobte ten krok.

 

Poznámky