Stretnutia s duchom:

Rozvíjanie druhej pozornosti na hranici

 

Julie Diamond

 

Encounters with the Spirit: Developing Second Attention at the Edge, The Journal of Process Oriented Psychology, 1995-96 Volume 7, Number 2: At the Edge of Process Work

 

Sadám si plná nadšenia aby som napísala tento článok. Zapnem počítač a ako čakám, kým sa naštartuje, moja myseľ ma predbehne a článok je hotový skôr ako sa  výsledný súbor zobrazí na obrazovke. Cítim sa skleslo pri myšlienke, že musím začať od začiatku keď už som videla výsledok. Pozerám na prázdnu obrazovku a cítim sa tou námahou porazená. Kde začať? Moje nadšenie sa počas štartovania počítača zmenilo na beznádej. Pozriem sa do okna a hneď ako sa nepozerám na počítač sa moje myšlienky znova rozbehnú. Opäť sa vynárajú nápady, živé a vzrušujúce. Ale keď sa pozriem späť na prázdnu obrazovku, zvesím hlavu. Skôr ako sa nazdám, prepínam do môjho programu solitaire a prechádzam už piatou hrou len počas dvoch minút. Moja myseľ víri nápadmi kým ja bezmyšlienkovito klikám a presúvam ikony na obrazovke. Klik, presunutie, dvojitý klik. Píšem ten článok v mojej mysli kým opakujúce sa, upokojujúce pohyby myši zamestnávajú moju druhú časť.

 

Cítim sa ako závislá. Nieje to nevyhnutne solitaire, ani alkohol, tabak, marihuana, sex, nakupovanie ani iná látka či správanie. Cítim sa ako závislá pretože som chytená v sieti pôsobivého, nevedomého a opakujúceho sa správania. Písanie ma tlačí k hranici; vyzýva ma, aby som verila mojim ideám a bojovala s pochybnosťami a neistotou. Písať znamená dostať sa cez strážnych psov pri bráne, zanechať rozsiahle seba-zničujúce emócie, ktoré mi zabraňujú robiť niečo nové, zložité a mimo hraníc mojej známej identity. A práve tu na hranici sa tunelujem (tunnel)1 preč od ťažkostí. Solitaire alebo pohľad do okna mi dovoľuje “tak trochu” uspokojiť môj zámer písať, ale len v mojich myšlienkach, nie na papieri.

 

Nazývať moje správanie na hranici závislosťou odhaľuje určitú dynamiku chronických, dlhodobých hraníc. Tento článok skúma ako sú hranice, konkrétne dlhodobé hranice asociované s životným mýtom, podobné závislostiam2. Obrátene môžeme predpokladať že závislosti sú viazané na dlhodobé hranice. Hoci procesová teória zdôraznila závislosti ako ukazovateľa k zmenenému stavu, rada by som dodala, že závislosti tiež poukazujú na chronické, dlhodobé hranice vzťahujúce sa k našim životným mýtom. Konfrontovaní s výzvou na začlenenie nového aspektu do našej identity, alebo žitia celoživotného sna či ambície, dostávame sa k hranici, k limitom našej známej, pohodlnej identity. Na tejto hranici si vytvárame určité ritualistické správanie alebo schémy, či  už sú alebo niesu prítomné aj nejaké látky.

 

Chronická hranica sa točí okolo životného mýtu. Životný mýtus reprezentuje naše self mimo našej sociálnej roly. Je to naša archetypálna identita, sila, kreativita alebo energia znázorňovaná v našich snoch, telesných či transpersonálnych zážitkoch. S touto archetypálnou podstatou je ťažké sa identifikovať z viacerých dôvodov, predovšetkým preto, lebo naše identity sú často podmienené a posilované sociálnymi normami a konsenzuálnou realitou. Taktiež náš vzdor, alebo hranice voči týmto mýtickým procesom sú organizované okolo problémových zážitkov, nepríjemných udalostí a tráum. Do určitej miery je jednoducho ľahšie vyhýbať sa žitiu našej pravej podstaty. V tomto zmysle našu normálnu identitu, alebo to, čo nazývame primárnym procesom môžeme v skutočnosti považovať za dlhodobé hraničné správanie, ktoré sa vyhýba našim iným častiam. Teda v našom primárnom procese sme takí akí sme, pretože je to menej náročný variant.

 

Primárny proces ako hraničné správanie

 

Judy, neskorá tridsiatnička prišla za mnou s týmto snom:

“Jumbo Jet mal problémy so vzlietnutím. Letel nebezpečne nízko nad zemou, ponad domy a elektrické vedenie. Bála som sa, že jeho krídla zasiahnu nejaký dom alebo sa zamotajú vo vedení a zrúti sa. Ale vedela som, že hneď ako  Labouristický premiér, ktorý pilotoval lietadlo, bude nahradený konzervatívnym premiérom opozície, všetko bude v poriadku.”

 

Judyne terajšie problémy sa týkali jej partnera a detí. Obvinili ju, že je panovačná a kontrolujúca. Domnievala sa, že je to pravda a snažila sa zmeniť. Judy bola maliarkou, ale vzdala sa toho, keď si adoptovala dve deti. Bola to nesmierne kreatívna a silná žena a snažila sa pre jej kreativitu a silu nájsť ventil. K Labouristickému premiérovi mala asociácie, že bol spoločenský, odstupujúci politik. Založil veľa sociálnych programov, ale bol obvinený svojimi protivníkmi z rodinkárstva, že mrhá peniazmi daňových poplatníkov a že je alkoholik. Druhý premiér bol konzervatívny osobou aj rozpočtovou politikou, menej naklonený zakladať sociálne programy a obvykle sa menej bratríčkujúci.

 

Zdalo sa, že sen odporúča: daj konzervatívca do pilotnej kabíny a lietadlo vzlietne. Lietadlo, Judyna sila a kreatívna energia sa nemohla odlepiť od zeme s Labouristickým premiérom ako pilotom- bol príliš “sociálny”. Jej časť, ktorá bola sociálna a spoločenská pilotovať lietadlo nemohla, potrebovala viac pevnú a konzervatívnu povahu, aby usmernila svoju kreativitu. Judy sa stotožnila s tým byť veľmi spojená s rodinou a pokladala za ťažké byť sama so svojou prácou. Bola plná nápadov, plánov a snov, ale mala sklon socializovať alebo angažovať sa radšej v plánoch svojich detí ako sa zamerať na svoje sny. Bola panovačná, pretože jej kreativita a sila boli usmernené do príliš malého dopravného prostriedku. Lietadlo letelo príliš blízko susedných domov- jej vzťahov. Jej kreativita bola jednoducho príliš veľká na to, aby sa zmestila do priateľstva a rodičovstva. Potrebovala väčšie lietadlo aby vzlietla.

 

V istom zmysle by sme mohli povedať, že Judyin primárny proces, jej vzťahovanie sa k druhým, bola závislosť. Nebol to jednoducho primárny proces, čo je niečo s čím sa identifikovala, ale chronická forma správania vytvorená sčasti jej neschopnosťou zamerať sa na seba. Bolo jednoduchšie vzťahovať sa na druhých ako sa sústrediť na vlastné plány. Používala vzťahy, aby sa vyhla veľkej úlohe, jej životnému mýtu. Pre Judy, vzťahy sú ako závislosť, chronické hraničné správanie, ktoré ju chráni pred niečím, čo považuje za problémové alebo traumatické. Tento typ návykového hraničného správania je bežným vzorom; mnohí z nás používajú svoje viac primárne aspekty k vyhýbaniu sa iným častiam seba.

 

Tento proces sa ozrejmí, keď prijmeme nové výzvy cez prácu, vzťahy alebo školu. V inom príklade Dan a ďalší účastník tréningového seminára pracovali ako terapeut a klient. Dan bol terapeut. Uprostred práce začal byť zmätený. Poprosil supervízorku, aby prišla a pomohla mu a ako všetci traja hovorili o práci, bolo zjavné, že Dan si nebol istý štruktúrou klientovho procesu. Povedal že jeho metóda práce bola nasledovať svoje srdce a udržovať láskyplné spojenie. Potvrdil, že si nebol istý hranicami, kanálmi a štruktúrou procesu. Dan pripustil, že by mal už na tomto stupni svojho tréningu poznať základnú štruktúru, ale sa vyhýbal štúdiu signálov, pretože sa mu to zdalo ťažké. Povedal, že sa opakovane pokúšal študovať videozáznamy, ale vždy bol z toho depresívny a bezmocný. Štúdium mu pripomenulo jeho chladných, analytických učiteľov a pocit hlupáka, ktorý mával v škole. Býval emocionálnym dieťaťom a trpel, pretože bol nútený túto časť zanechať, aby uspel. Aj napriek tomu, že bol teraz úspešným učiteľom, stále sa cítil ako hlupák a bál sa, že by ho odhalili ako podvodníka.

 

Po emotívnej diskusii o jeho predošlom vzdelávaní a detstve sa ho supervízorka spýtala, čo chce robiť so svojim nedostatkom v tréningu. Nasledovalo trápne ticho. Dan sa pozrel dole, nepokojne sa pohýbal a povedal, že sa pokúsi na tom pracovať. Všetkým v miestnosti, vrátane Dana, to znelo nepresvedčivo. Jeho odpoveď znela mechanicky, ako očakávaná, ale neprecítená spoveď. Supervízorka sa k nemu obrátila a povedala súcitným tónom, “Dan, jasné že si trpel a byť schopný nasledovať svoje srdce pri ľuďoch v tvojej práci bolo pre tvoju ranu liečivé. No predsa sme v kritickom bode, na ktorom tvoje štúdia ustrnuli.” Supervízorka chvíľu mlčala, pozrela sa na neho a povedala, “myslím že by si sa mal rozhodnúť postaviť sa tej bolesti a zahrnúť analytickú časť do tvojej práce. Nemyslím si že sa pohneš v tvojom štúdiu ďalej bez tohto rozhodnutia.”

 

Danova milujúca a otvorená povaha bola jedným z jeho talentov, no predsa ju používal ako ochranu pred traumou. V istom zmysle to bol “obranný mechanizmus”, spôsob ako sa vyhnúť ubližovaniu (abúzu), ale taktiež zablokoval v jadre ublíženia aj aspekty seba. Používal vo svojej práci srdečnosť a súcit, nielen preto, že tieto kvality boli silnou stránkou jeho povahy, ale aj preto, lebo nemal prístup k iným svojim častiam. Z toho dôvodu sa táto srdečnosť stala formou návykového správania; nemal inú možnosť ako nezasiahnuť aj hranicu. Jeho milujúca povaha a chladní analytickí učitelia boli základy jeho dlhodobého procesu, jeho životného mýtu. Dan je teraz učiteľ aj profesijne a pokúša sa o nový kurz štúdií stredného veku.

 

Obidva príklady zdôrazňujú návykovú štruktúru hraničného správania. V prípade Judy, vzťahovanie sa bolo návykovou tendenciou, ktorá jej pomáhala vyhýbať sa zameraniu na seba. Podobne Dan používal lásku, pretože jeho analytická časť bola uväznená v traumatickej udalosti. V oboch prípadoch, čo sa zdalo byť primárne, tj. časťou ich vedomia identity, bolo z časti zhotovené hranicami. Pre oboch bolo možno v určitom období rozvíjanie vzťahovania sa či lásky pri zotavení s ublíženia liečivé a užitočné. Ale teraz toto správanie už nebolo prospešné, v skutočnosti bolo návykové. V tomto zmysle, čo sa stáva návykovým nieje vlastne to správanie, ale vyhýbanie sa hranici. Stávame sa závislými, aby sme sa vyhli citlivým miestam, radšej lipneme na iných správaniach a identitách, ako by sme čelili bolestivým faktom. Pre Dana bolo istom období dôležité pre jeho rast vyhýbať sa chladnému, analytickému vzdelávaciemu systému a podporovať svoju milujúcu a emocionálnu povahu. Teraz sa však tá istá vec ktorá ho vyliečila stala prostriedkom ako sa vyhnúť inej časti seba. Potrebuje nový vzťah k svojej hranici, spôsob ako ju zdolať a zobrať si časti seba zablokované v ublížení.

 

Druhá pozornosť a rozvíjanie metakomunikátora

 

Procesová práca chápe závislosť s časti ako sklon k zmenenému stavu. Zmenený stav, ktorý vyvoláva látka alebo správanie nás katapultuje ponad hranicu do nového stavu vedomia. Zatiaľ čo iné teórie chápu závislosť ako zápas medzi užívateľom a látkou, procesová paradigma chápe závislosť ako zápas medzi stavmi vedomia. Teleologický pohľad procesovej teórie chápe závislosť ako “liek” pre náš normálny stav vedomia. Napríklad, podnikateľka, jednostranne orientovaná na zisk a prácu, dôsledne potláča únavu, emócie alebo hocičo čo ohrozuje jej zámery. Teda môže mať závislosť na víne alebo niečom inom, čo kompenzuje jej jednostranné zameranie. Víno vytvára pocit uvoľnenia bez príliš silného ohrozenia jej identity. Zmenený stav ponúka svojmu užívateľovi niečo cenné.

 

Teória zmenených stavov podáva psychologický výklad prečo sa stávame závislými: zmenený stav, ktorý vyvoláva látka alebo správanie je len náznak, podoba alebo imitácia toho, po čom túžime. Max Schupbach ponúka analógiu s cestovaním. Túžite po svojej posteli doma, no namiesto toho idete do hotela. Je to trochu ako doma, ale nie celkom. Zmenený stav vyvolaný látkou je ten hotel, nie domov. Napríklad, keď fajčím, vstupujem do zmeneného stavu vedomia: moje oči sa zavrú, dych sa spomalí a prehĺbi, moje svaly sa uvoľnia. Ale fajčenie tento stav iba sľubuje, úplne ho neprináša. Mnohí užívatelia látok hovoria, že nič nieje tak dobré ako prvé potiahnutie, šleha, dávka či skúsenosť s látkou. Prvé potiahnutie je najbližšie k čistému stavu a všetko nasledujúce je neúplné. Tento “skoro ale nie celkom” zážitok nás robí závislými. Pokračujeme v užívaní pre dosiahnutie sľubovaného, ale pretože želaný stav sa nikdy naozaj nedostaví, pokračujeme znova a znova v  návykovom zážitku.

 

Iným dôvodom prečo sa stávame závislými od látky je, že jej použitím ku katapultovaniu nás cez hranicu nikdy skutočne nerozvinieme schopnosť ju prekonať sami. Získavame prístup k zmenenému stavu vedomia za cenu našej druhej pozornosti 3. Obísť hranice je ako byť prenesený cez prah; nespravili sme to sami a nepoznáme postup. Vyhýbame sa stretu a vzdávame sa poučenia, ktoré by vyšlo najavo. Pri povrchnom čítaní o procesovej práci sa môže zdať, že jej cieľom je pomáhať ľuďom cez ich hranice, prechádzať z primárnej alebo známej identity k menej známej, popieranej. Ale hranica, hoci sa zdá byť v prvom rade prekážkou na ceste k sekundárnemu procesu, v procesovej práci zaujíma viac ústredné miesto. Zdolávanie hranice k sekundárnemu procesu ma za následok vzrast učenia a uvedomenia. Prácou na hranici sa rozvíja druhá pozornosť, disciplinovaná pozornosť potrebná k vnímaniu chvíľkových, neúmyselných, iracionálnych zážitkov, ktoré spadajú mimo našu normálnu, každodennú realitu. Zatiaľ čo prvá pozornosť je normálne uvedomenie, ktoré rozvíjame, aby sme sa mohli zaoberať každodennou realitou, alebo uvedomenie si toho,  čo Mindell nazýva “telo ako obeť” (victim body*), druhá pozornosť je uvedomenie potrebné pre zameranie sa na snové telo. Mindell nazýva druhú pozornosť schopnosťou „sústrediť sa na deje, ktoré si normálne nevšímame, na vonkajšie a vnútorné, subjektívne a iracionálne zážitky. Druhá pozornosť je kľúčom k svetu snenia, nevedomým a snovým pohybom, náhodám, synchronicitám a prerieknutiam, ktoré sa dejú neustále.“ (1993, 24-25, pozn. prekl.: čes. preklad str. 36)

 

Rozvíjanie druhej pozornosti je starobylá technika, ktorú nachádzame v mnohých formách tantrických, hinduistických a budhistických meditačných praktík. Napríklad tantrické meditačné techniky doporučujú praktikujúcemu udržiavať svoju pozornosť na posvätnom objekte, zvuku alebo vízii, bez blúdenia mysle. To platí aj pre niektoré formy vipassana meditácie. Ideou je zachytiť okamih, keď naša myseľ blúdi a vrátiť ju späť k objektu pozornosti. Hoci v procesovej práci môžeme uznať blúdiacu myseľ za dôležitý proces, môžeme tiež súhlasiť s tým, že moment zachytenia blúdiacej mysle, bez ohľadu na to ako ho využijeme či zhodnotíme, je súčasťou vytvárania schopnosti druhej pozornosti.

 

Druhá pozornosť je  procesovej práci nápomocná. Jednou zo základných myšlienok procesovej paradigmy je rozlíšiť prúd udalostí na zážitky, ktoré sa vzťahujú k našej identite (primárny proces), na tie, ktoré sú vzdialenejšie našej identite (sekundárny proces) a signály nepokoja a podráždenia sprevádzajúce sekundárny proces (fenomén hranice). Toto rozlišujúce vnímanie závisí úplne na druhej pozornosti, pretože naša bežná pozornosť je trénovaná vnímať len zážitky blízke našej identite. Bez druhej pozornosti sme zaplavení zážitkami, vnemami a emóciami bez uvedomenia, či sú primárne, sekundárne alebo hraničné.

 

Druhá pozornosť teda buduje a vytvára neutrálneho metakomunikátora, vnútorného terapeuta, ktorý sa môže venovať našim zážitkom bez hodnotenia a s otvorenosťou k zážitkom, ktoré nás môžu ohrozovať či provokovať. Praktikovanie vnútornej práce (innerwork) vyžaduje objektívne, disciplinované uvedomenie k odhaľovaniu nálad, vnútorných hodnotení, predsudkov, zaujatí a figúr, ktoré nás hnevajú. Bez neutrálneho metakomunikátora môže byť vnútorná práca hotovým peklom; sme vydaní na milosť démonom, príšerám a kritikom všetkých foriem a druhov! V okamihu, keď sa zameriame do vnútra, stávame sa depresívnymi, bezmocnými, bojazlivými a mrzutými.

 

Druhá pozornosť je koncentrácia, ktorú potrebujeme na podržanie a upevnenie signálov v našom vedomí. Umožňuje nám všimnúť si a prekonať hranice, zostať ostražitý v zmenených stavoch vedomia, jednať s hraničnými figúrami a nasledovať nepatrné signály v neobsadených kanáloch. Bez druhej pozornosti sme vysnení snovým procesom. Namiesto nasledovania a odhalenia snového procesu sa identifikujeme s rolami a figúrami bez uvedomenia si v ktorej roly sme a ako ju môžeme využiť. Byť vtiahnutý do snového procesu bez nášho uvedomenia je snovou chôdzou (dreamwalking)4, alebo pasívnou účasťou vo vysnenom zážitku. Tento typ vysnenia je v terapii menej užitočný, pretože sme sa nechtiac stali figúrou v snovom procese a pracujeme bez neutrálneho metakomunikátora. Keď sme vysnení bez uvedomenia, podporujeme myšlienky, názory a afekty snovej figúry. S vierou, že sme neutrálni, sme v skutočnosti pripútaní k určitým výsledkom. Pracovať s neznámym bez druhej pozornosti znamená, že sme splynuli so zážitkom.

 

V Príbehoch Sily Carlosa Castanedu, Don Juan, šaman kmeňa Jaqui učí Carlosa druhej pozornosti pomocou umenia dívať sa na vzdialené objekty. Ukazuje Carlosovi nebezpečenstvo splynutia so zážitkom. Podľa Dona Juana, trik spočíva vtom, nenechať objekt použiť svoj zámer vtiahnuť dívajúceho do seba. Carlos si pripomína varovanie Dona Juana: “Nemal by som sa nechať škvrnou vtiahnuť, ale do nej postupne vchádzať. Mám sa vyhnúť tomu, aby diera narastala a náhle ma pohltila. (1977, s.265, pozn. prekl.: čes. preklad s. 227 )

 

Rozvíjanie druhej pozornosti a práca na hranici ako zdolávanie

 

Ako konkrétne rozvíja práca na hranici druhú pozornosť? Väčšinou opisujeme hranicu priestorovo- ako miesto, okraj medzi identitami. Ale v praxi je hranica dynamická, je to konflikt medzi aspektmi seba samého. Mechanizmom hranice je potláčanie alebo popieranie našich častí, s ktorými sme my alebo druhí v konflikte. Takže, spojiť sa s potlačenými časťami seba znamená vyvolať nepokoj utláčateľa a napraviť ranu, ktorá vyvolala toto popretie. Žiť popierané časti seba môže ohrozovať vnútorné alebo vonkajšie figúry, a v niektorých prípadoch znamená zrevidovať pôvodnú traumu alebo zneužitie, ktorá postavili hranicu na prvé miesto. Takto môže byť hranica prekonávaním bolesti, osobnej histórie, duchov a zneužitia. Pracovať na hranici môže znamenať rozhodnúť sa zaoberať bolesťou, problémami alebo konfliktmi.

 

Sme spútaní z dvoch strán: túžime po sekundárnych procesoch, ale dostať sa k nim je bolestivé. Je ľudskou prirodzenosťou snažiť sa vyhnúť hranici, dostať sa cez ňu bez chytenia sa v bolesti. Imigrácia je vhodnou analógiou, pretože stavy vedomia niesu nepodobné štátom a národom. Povedzme napríklad, že pochádzame z malého mestečka v stredozápadnej Amerike- konzervatívneho, obmedzeného, tradičného. Celý život sme snívali o živote v Paríži- Mekky našej potlačenej zmyselnosti, spontánnosti, slobody a umeleckého vyjadrenia. Vieme, že ísť do Paríža bude rozhodujúcim liekom na to, že sme vyrastali v Centerville, Iowe. Ale dostať sa do Paríža znamená prejsť cez colnicu a prisťahovalecký úrad. Naša osobná história, naša batožina bude kontrolovaná a otvorená. Budú sa nás vypytovať a jednať s nami s nedôverou. Dostanú sa na povrch naše nedostatky, naše slabé miesta, naša minulosť. Mali by sme tento krížový výsluch tolerovať a bojovať za našu túžbu žiť v Paríži! Keby sme tak mohli ísť priamo z Iowy do Paríža bez týchto prekliatych prisťahovaleckých formalít! Ale v skutočnosti je tento prisťahovalecký proces Parížom. Ak sa dostaneme cez prisťahovalecké a jeho ponižujúce, náročné, urážlivé momenty, ak si budeme stáť za svojimi dôvodmi pre Paríž, odhalíme našu vlastnú povahu Parížana. Stelesnili sme tie aspekty Paríža, po ktorých túžime.

 

Obísť toto zdolávanie znamená, že sa nikdy úplne nestotožníme s novým stavom. V prípade imigrácie, keď sa prepašujeme cez hranicu štátu, staneme sa ilegálnymi cudzincami. Nemáme žiaden pas, žiaden identifikačný preukaz, žiadnu formálnu identifikáciu s tým územím. Naša nová identita je výsledkom vyjednávania s úradmi na hranici, nie jednoducho bytia na samotnom mieste. To znamená že naša identita sa mení prácou na našich hraniciach, nie len zážitkami sekundárnych procesov. To môže vysvetľovať, prečo sa často zdá, že náš proces mení smer práve v momente, keď sa už cítime pohodlne v novom sekundárnom procese. Pointou nieje usadiť sa v novej krajine, pointou je skôr to zdolávanie. Prepašovať sa cez hranice je ako tunelovať sa cez ne, použitím zmeneného stavu. Avšak sú chvíle, keď používame zmenené stavy zámerne, aby sme sa dostali cez hranicu. Meníme kanály, berieme v predstavách látky, používame na robenie vecí prácu s pohybom či telom a zažívame tie aspekty seba, s ktorými sa normálne neidentifikujeme. Zažiť potlačenú časť v neobsadenom kanáli môže dočasne obísť hranicu.

 

Napríklad, ak je Johnovou normálnou identitou byť pracovitým inteligentným študentom, môže snívať o potlačených aspektoch seba, napríklad o klaunovi, bláznovi alebo vidieckom hlupákovi. Ak ho poprosíme, aby si predstavil, že je hlúpy alebo bláznivý, nemôže to spraviť. Ale ak sa začne pohybovať sem a tam, môžeme nájsť tento snový obraz v pohyboch a neverbálnych signáloch. Amplifikáciou pohybov získavame prístup k tejto skúsenosti a zistíme, že sa potĺka ako opitý, potkýňajúc sa a šaškujúc. John dočasne obišiel hranicu zachytením sekundárneho procesu, ale v kanáli, s ktorým sa neidentifikuje. No je to pre jeho identitu menšie ohrozenie- nieje to ešte “on”. Tento typ práce s hranicou zámerne obchádza veľkú hranicu a vytvára vzory skúsenosti nad hranicou. V určitom bode, neskôr, by mala byť hranica oslovená. Pracovať v menej známom kanáli je podobné ako Don Juanovo použitie psychotropných rastlín na uvoľnenie Castanedovej fixácie na tonal5 , svet konsenzuálnej reality. Zmenené stavy môžu rozšíriť myseľ, vytvárať vzory a zvyšovať spriaznenosť s inými stavmi vedomia.

 

Ako v praxi rozlišovať medzi tunelovaním a úmyselným, dočasným vyhýbaním sa zdolávaniu? V príklade Johna, hore, ak by ho terapeut povzbudzoval hýbať sa sem a tam ako opitý blázon, čo sa zdalo byť večnosťou, len pre to, aby sa potom posadil a svojim normálnym self sa spýtal “O čom to všetko bolo?” mohli by sme usúdiť, že vyhnutie sa zdolávaniu hranice bolo stratou v uvedomení a nie prínosným zážitkom. Naopak, ak by sa John dookola opito podkýňal po miestnosti, smejúc sa, očividne sa zo seba tešiac a potom by si sadol, pozerajúc zmätene, zmenene a pýtajúc sa s veľkým úškrnom “O čom to všetko bolo!?” potom si môžeme predstaviť, že zážitok, sprevádzaný či nesprevádzaný identifikáciou, bol prínosom. John obišiel zdolávanie na hranici a prešiel do zmeneného stavu. Jeho vedomie sa rozšírilo; dozvedel sa o sebe niečo nové za pomoci “psychotropnej” zmeny kanálov.

 

Neexistuje všeobecné pravidlo, kedy obísť zdolávanie hranice. Ale zdá sa, že kde je cieľom rozvíjanie druhej pozornosti, ako je to v určitých dlhodobých procesoch a v kontexte tréningu, môže obchádzanie zdolávania hranice mať za následok stratu druhej pozornosti a deje sa na úkor jednotlivca. Príklad obchádzania zdolávania a straty druhej pozornosti pochádza z Castanedových zážitkov s Donom Juanom. Počas 15 rokov tréningu bol Carlos vedený cez úžasné zmenené stavy reality a vykonal neuveriteľné činy sily. Ale sám o sebe, bez Don Juanovej druhej pozornosti alebo psychotropných rastlín si nemohol na tie zážitky ani spomenúť či ich zopakovať. Carlosova druhá pozornosť bola rozvíjaná užívaním rastlín sily. Jedna s Carlosových spolubojovníčok, La Gorda, vysvetľovala: „(Don Juan) povedal, že jeho rastliny sily ťa vychýlili a nútili ťa ísť skratkou cez pozornosť tonalu (každodenného života) a postavili ťa rovno do sféry druhej pozornosti, ale bez toho, že by si ju ovládal.“ (1977, s.250; pozn. prekl.: čes. preklad str. 215)

 

V našom predošlom príklade s Danom a supervízorkou, vyzývala supervízorka Dana, aby zdolával hranicu k svojim analitickým schopnostiam. Danovo opakované používanie lásky ku klientom znižovalo jeho druhú pozornosť. Rozvinul si talent pracovať s vzťahovým štýlom, ale nevedel v práci použiť svoj rozum. Supervízorkina výzva nielenže povzbudzovala Dana, aby rozvíjal svoje analytické schopnosti, ale pomáhala mu uvedomiť si svoje návykové vyhýbanie. U chronických hraníc, pomôcť cez hranicu je menej užitočné ako sa prebudiť/prebrať do vzťahu k tej hranici. Na určitom stupni sa rozhodujeme vyhnúť sa určitým procesom a práve preto sa potrebujeme tiež rozhodnúť prekročiť cez hranicu, osloviť problém a dosiahnuť zmenu.

 

 

Implikácie pre procesovú prácu: facilitovať náš vzťah k prírode

 

Procesová práca sa časom zmenila a rozvinula. Jeden z najväčších zdrojov nových vedomostí pochádza z jej výučby. Ako sa snažíme učiť procesovú prácu, objavujeme aspekty teórie, ktoré boli implicitné a intuitívne. Ako doplnok k schopnostiam identifikovať dvojité signály, hranice a amplifikáciu tu sú metazručnosti (metaskills)6, pocitové postoje a presvedčenia o ľuďoch, prírode, a živote, ktoré formujú naše používanie zručností. Inou zmenou počas rokov je, že sa POP menej zameriava na to, čo osoba robí a viac je zameraná na uvedomenie. A nakoniec, práca s ľuďmi v zmenených či extrémnych stavoch a v štádiach umierania viedla k viac prepracovanému pochopeniu metakomunikátora, tej časti nás, ktorá komunikuje o našich zážitkoch.

 

Vhľady získané prácou s chronickými hranicami viedli k inému rozlíšeniu v praktizovaní procesovej práce: namiesto zameriavania sa na prekračovanie hraníc, práca s hranicami znamená facilitovať vzťah jednotlivca k jeho hranici. Aký je vzťah osoby k jej hranici? Zaujíma sa o ňu? Má metakomunikátora alebo nejakú časť, ktorá sa zaujíma o stopovanie týchto zážitkov? Je tam komplexná súhra faktorov, ktoré determinujú vzťah jednotlivca k jeho zážitkom.

 

Riziko práce u terapeutov je, že niekedy sme zaujatí viac pomôcť klientom zmeniť sa, než sú oni sami. Keď nadšene povzbudzujeme našich klientov, aby sa zmenili, môžeme prehliadnuť fakt, že „loď udržuje nad vodou“ skôr naše nadšenie, než záujem klienta. Nebezpečenstvo nespočíva len v tom, že naše ciele smerujú proti klientovým, ani vo fakte, že môžeme vyhorieť, ale aj v tom, že naša snaha zatieňuje klientov vlastný vzťah k jeho procesu. Akým spôsobom ľudia zdolávajú hranicu poukazuje na ich spirituálnu povahu. Čo sa stáva ľudom na veľkých životných križovatkách? Ako ich povahy jednajú s konfliktmi? Hranice môžu odhaliť depresiu a bezmocnosť, ktorá bola v pozadí. Môžu odhaliť bojovníka, ktorý prerazí v poslednej chvíli, alebo môžu priviesť osobu k tomu, aby pripustila potrebu pomoci a vzťahu. Keď niekto príde s prosbou o pomoc s akútnou krízou, pomôcť mu s hranicou môže byť všetko čo potreboval. No predsa len je pri dlhodobej terapii a terapii orientovanej na tréning terapeutov rozhodujúce vidieť vzťah osoby k jej vlastnému procesu.

 

Navyše, ak terapeut vidí svoju prácu len ako pomoc ľuďom prekračovať ich hranice, môže ísť proti prírode. Duch má vlastné načasovanie; procesy zrejú vo vlastnom rytme a niekedy je zmena úplne mimo dosah klientových či terapeutových rúk, ale v rukách Boha, prírody alebo Taa. Byť na hranici, mať dovolené s ňou jednať, nielen ju prekročiť, odhaľuje dôležité aspekty osoby, ktoré mohli byť zastreté terapeutovou snahou o zmenu. Nasledovať proces osoby znamená nielen nasledovať jej signály, ale nasledovať- alebo niekedy vyzývať- vzťah osoby k jej signálom. Sekundárny proces už nieje hlavným cieľom; čoraz viac dôležitým sa stáva facilitovať vzťah osoby k jej hranici.

 

Aj ďalšie faktory ovplyvňujú, ako ľudia zdolávajú hranice. Má osoba druhú pozornosť potrebnú pre sústredenie sa na proces? Má tá osoba metakomunikátora dostatočne neutrálneho, aby jej pomohol pracovať na hranici, alebo je uvedomenie použité proti nej? Niekedy sú sekundárne procesy alebo hranice používané ako pušný prach proti klientovi. Práci na niečom sekundárnom je zabránené, pretože metakomunikátor, vnútorný terapeut, používa informáciu aby klienta zložil. Pre niektorých ľudí je prekonaním hranice jednoducho zmena správania vytvorená mimo zámer terapeuta; tá je však trvalo neudržateľná, pretože klient nemal možnosť si rozvinúť druhú pozornosť a vnútorného metakomunikátora, ktorý môže v procese urobiť ďalší krok.

 

Spočívanie na hranici tiež odhaľuje momentálny terapeutický cieľ a metódu jednotlivca. Niektorí klienti potrebujú postrčiť zvonka alebo potrebujú spojenca, ktorý preukáže dostatočný záujem pre ich proces. Iní sa celkom potrebujú vyhnúť zdolávaniu, dostať sa preč od bolesti a výzvy a získať time-out. Iní sa môžu zaujímať o zažitie výzvy a napätia hranice. Niektorí ľudia dávajú prednosť mimotelovým zážitkom. Na hranici, tam si môžu ľahnúť, oddeliť sa a vystúpiť z tela alebo ísť do tranzu. Títo ľudia budú dávať negatívny feedback hocakej intervencii vyžadujúcej na hranici zvedavosť, vzrušenie, uvedomenie alebo zámer.

 

Napríklad, osoba, ktorá je prenesená cez hranicu a potom si sadne a povie “O čom to všetko bolo?” môže potrebovať pomôcť nie hranice prekračovať ale ich možno neprekračovať. Môže sa viac zaujímať o ignorovanie jej sekundárneho procesu, nesúhlasiac s ním, odporujúc mu, nech sa s ním vysporiada duch. S tým súvisia klientove širšie terapeutické zámery. Hľadá pomoc s problémom? Potrebuje podporu vo vzťahu alebo s výzvou vo svete? Zaujíma sa o rozvinutie druhej pozornosti a vlastného vnútorného terapeuta? Tieto hlbšie potreby determinujú vzťah jednotlivca k jeho hraniciam.

 

My ako terapeuti by sme mali teda brať do úvahy nielen ako dostať našich klientov cez ich hranice, ale ako im pomôcť jednať s ich hranicami. Mali by sme s ľuďmi pracovať hľadiac na ich vlastné záujmy*; na stav ich metakomunikátora, všímajúc si kto tam je, aby pracoval s procesom; na klientov vlastný záujem o druhú pozornosť a jej  rozvoj; a nakoniec, ich hlbšie ciele pre terapiu. Toto je rozdiel medzi facilitáciou uvedomenia7 a terapiou.

 

Širším cieľom procesovej práce môže byť teda menej pomáhať ľuďom sprístupňovať im sekundárny materiál ako skôr facilitovať  vzťahy ľudí k ich procesu. Facilitácia znamená všímať si spôsoby ľudí ako byť pri, interagovať s, a procesovať hranice. Udržiavať pozornosť na zdolávaní hranice vytvára druhú pozornosť. V situáciach, keď osoba pracuje na dlhodobom procese alebo životnom mýte, alebo v tréningovom kontexte, pomáhať niekomu cez hranicu je prospešné dočasne, ale nie trvalo udržateľné. Ak sa terapeut začne namáhať- meniac kanály, hrajúc roly, lichotiac a používajúc veľa zručností k tomu, aby osoba zachytila sekundárny proces, môže mať fantastický zážitok, ktorý jej však nebude dávať zmysel, nebude ho môcť použiť či zopakovať v bežnej realite.

 

         Radšej facilitovať ako robiť terapiu sa môže zdať menej prospešné, viac náročné a odlišné od toho, ako si predstavujeme, že by terapia mala vyzerať. Zatiaľ čo sa môže zdať, že pomáhať niekomu prekračovať dlhodobé hranice je užitočné, z dlhodobého hľadiska to môže byť vysilujúce a dokonca povýšenecké. Terapeutova snaha dostať klienta cez hranicu môže znejasniť vzťah medzi klientom a jeho procesom; práve na hranici, v našom stretnutí s duchom, sa vynárajú naše pravé povahy. Jedným z hlavných bodov vo výcviku seba a druhých za terapeutov a facilitátorov je teda nasmerovať terapeutické zameranie na rozvoj druhej pozornosti, na vzťah jednotlivca k prírode a k jeho hraniciam, na jeho schopnosť zostať pozorný v priebehu najnáročnejších zmenených stavov a komplexov.

 

         Záver

        

         Myšlienky tu rozvíjané sa točia okolo chápania chronických hraníc ako závislostí, ktoré nás oberajú o rozvoj druhej pozornosti. Hraničné správanie je podobné závislosti, formy nevedomého správania, ktoré tuneluje okolo problematického bodu. Ak vynecháme zdolávanie hranice, nikdy úplne nerozvinieme schopnosti k  tomu potrebné. To je jedno z veľkých trápení asociovaných so závislosťou. Pocit sebanenávisti, aký môže sprevádzať dlhodobú závislosť sa niekedy vzťahuje k vnútornému pocitu zlyhania, alebo vyhnutia sa výzvam a problémom. Keď použijeme látku pre vstup do zmeneného stavu, naše plné vedomie nebolo použité, aby sme sa tam dostali. Nikto nebol svedkom tohoto zážitku, nikto to nezaznamenal. V skutočnosti tak vytvárame závislosť, pretože nemáme nástroje, ako zdolať tú hranicu opätovne sami. Stratili sme postup a budeme musieť použiť znovu tú látku namiesto druhej pozornosti.

 

         Naša metodika práce na hraniciach potrebuje byť rozšírená o chápanie hraníc ako závislosti-podobným procesom, ktoré pomáhajú ľuďom vyhnúť sa bolesti.  Z tohoto hľadiska sa aspekty nášho primárneho procesu stávajú základmi hraničného správania, ako spôsobu ako sa vyhnúť osloveniu viac problematických a popieraných zážitkov. Ako procesoví pracovníci môžeme stratiť z dohľadu dlhodobý rozvoj, ak vidíme našu úlohu len v pomoci ľuďom cez ich hranice. Navyše, aby sme boli fluidnými šamanmi, ktorí môžu skočiť do snového procesu, tiež potrebujeme rozvinúť naše triezve, objektívne  povahy?, ktoré sa môžu pozrieť na povahu osoby na hranici schopným, kritickým okom. Tento typ facilitácie hraníc znamená rozvíjať formu nepoddajnej lásky, zvyšovať uvedomenie na hranici nie nevyhnutne pod podmienkou nápravy, ale vydržať bolesť a napätie našich najťažších stretnutí  s prírodou so súcitom, múdrosťou a triezvosťou.

 

Preklad: Andrej Jeleník

 

         Literatúra

 

Castaneda, Carlos: The Second Ring of Power. Harmondsworth, Middlesex, England: Penguin, 1977

(český preklad: Castaneda, C.: Druhý kruh síly. Volvox Globator, Praha 1997)

Mindell, Amy: Metaskills: The Spiritual Art of Therapy. Tempe, AZ: New Falcon Publications, 1995

Mindell, Arnold: The Shaman´s Body. San Francisco: Harper-Collins, 1993

(český preklad: Mindell, A.: Šamanovo tělo. Dobra & Fontána, Olomouc 1999)

 

Poznámky