Starnutie a procesová práca

 

Bogna Szymkiewicz-Kowalska

 

Úvod

 

Starnutie je záhadný proces. Nieje úplne pochopený ani biológmi ani filozofmi. Niektorí vedci hovoria, že v prvej časti života „dospievame“ k momentu nadobudnutia sexuálnej zrelosti a potom „starneme“. Carl Rogers dal svojej prednáške o starnutí názov „Starnúť alebo byť starý a rásť“, poukazujúc na to, že proces rastu nikdy nekončí. Z pohľadu našej schopnosti rozmnožovať sa je sexuálna zrelosť vrcholom. Ale z emočného a spirituálneho pohľadu je tu stále cesta, ako sa stať skutočne „zrelým“.

 

V tomto článku by som chcela predstaviť pár myšlienok o starobe a procese starnutia, ktoré pochádzajú z teórie a praxe Procesovej práce. Starnutie súvisí zo záhadným faktorom času. Zároveň je to práve proces starnutia, ktorý môže pomôcť objaviť bezčasovosť, esenciálnu časť našej podstaty.[1] Predstavím pár konceptov, ktoré boli popísané v Mindellových knihách alebo predstavené počas seminárov vedených Arnym a Amy Mindellovými a Maxom Schupbachom.[2]

 

Budem hovoriť o starobe z troch perspektív: prvá sa zaoberá nádejami či vysokými snami o starobe; druhá hovorí o strachu a starobe ako nepriateľovi; a tretia pojednáva o starobe ako praxi uvedomenia.

 

Nádeje: Stať sa starešinom

 

Vo svojej svetlej stránke prináša staroba prísľub (alebo aspoň nádej), že jedného dňa sa nakoniec staneme múdrejšími, viac stabilnými, menej nervóznymi, viac uvoľnenými, menej zaujatými sebadôležitosťou a budeme mať väčší odstup od malých problémov. Jedného dňa pochopíme, o čom to všetko bolo. Jedeného dňa budeme bližšie k Bohu či prírode. Jedného dňa sa už nebudeme viac trápiť. Jedného dňa budeme vedieť, ako milovať.

 

V starých, ako aj v moderných rozprávkach je veľa obrazov, ktoré podporujú tieto túžby. Sú tam staré ženy a starí muži, ktorí sa objavia presne v momente, keď sú potrební. Majú prístup k bezčasovej, prirodzenej a univerzálnej múdrosti a veľkoryso sa o ňu delia s mladším človekom v núdzi.

 

Podobne ako „stará mama Vŕba“ v animovanom filme „Pocahontas“ (ktorá je skutočným stromom a zároveň starou múdrou ženou) je starešina hlboko spojený s prírodou, duchmi či s Bohom. Má tiež súcit s tými, ktorí sú na ceste, pretože už tým všetkým prešla, zažila v živote vrcholy aj pády, ktoré teraz ani neľutuje ani nezávidí.

 

Ideálny starešina je zároveň veľmi mocný- strávil svoj život nadobúdaním a cibrením svojho jedinečného druhu sily. Keď vidíme obrazy Yodu z „Hviezdnych vojen“, Gandalfa z „Pána prsteňov“ či Dumbledora z „Harryho Pottera“, dúfame, že jedného dňa sa stane naša osobná sila tiež jasnou a úplnou a bude slúžiť len na správne účely. Starešinovia vyžarujú hlboký zmysel pre spravodlivosť, oveľa hlbší než akýkoľvek súbor pravidiel či zákonov, akoby boli schopní dotknúť sa nejakej fundamentálnej pravdy a teda nájsť správny smer.

 

Koncept starešinstva v Procesovej práci sa používa najmä v kontexte worldworku. Má svoje korene v pôvodných kultúrach, kde starešinovia hrali dôležitú úlohu v ich kmeni alebo osade. I keď možno menej dokonalí ako rozprávkové postavy, starešinovia boli prítomní pre komunitu ako celok. Keďže už viac neboli zameraní na ich vlastné osobné ciele, podporovali rozličné pohľady, aj tie nepopulárne a vytvárali priestor, kde sa mohli stretnúť a transformovať rozličné perspektívy.  

 

Tento postoj sa objavuje ako rola počas worldworku a skupinových procesov. Berie si podobu niekoho, kto načúva všetkým stranám, ktorý si všíma rozličné úrovne zážitkov, pozýva nechcené signály a duchov a stavia sa za všetky strany.

 

Arnold Mindell rozlišuje medzi rolou starešinu a rolou vodcu:

 

„Vodca nasleduje Robertsove pravidlá poriadku (Robert´s rules of order), starešina počúva ducha.

Vodca hľadá väčšinu, starešina stojí za všetkými.

Vodca vidí problémy a snaží sa ich zastaviť, starešina vidí tvorcu problémov ako možného učiteľa.

Vodca sa snaží byť pravdivým; starešina vidí pravdu vo všetkom.

Demokratický vodca podporuje demokraciu; starešina to robí tiež, ale načúva tiež diktátorom a duchom.

Vodcovia sa snažia byť lepšími vo svojej práci; starešinovia sa snažia, aby aj ostatní sa stali starešinmi.

Vodcovia sa snažia byť múdrymi; starešinovia nemajú len vlastný postoj. Nasledujú dianie prírody.

Vodca vie; starešina sa učí.

Vodca potrebuje stratégiu; starešina študuje daný okamih.

Vodca nasleduje plán; starešina uznáva smer záhadnej a neznámej rieky.“[3]

 

Tieto kvality sú často založené na skúsenosti a prichádzajú ako výsledok spôsobu, akým zaobchádzame s bolesťou a ťažkosťami. Keďže sú často utláčaní, starešinovia veľmi dobre poznajú bolesť, no napriek tomu sú povznesení nad pomstu a vidia utláčateľa aj obeť v nich samých. „Ako (vodca) rastie vo svojom uvedomení a fluidite, roly vodcu a starešinu začínajú splývať. Je to starešina, ostrieľaný bolesťou zlyhania, radosťami z úspechu, hnevom voči nespravodlivosti, viny z neoprávnených činov, úmrtím blízkych, a svojimi vlastnými malými smrťami, ktorý sa postupne stáva nádobou pre celok. Ako sa stáva čoraz viac priepustný voči neustálemu procesu života, tým viac je tu pre všetky strany- súcitne podporujúc ich rozvíjanie, ako tanec pokračuje“.[4]

 

V tomto zmysle je starešinstvo postoj a stav mysle. Kedykoľvek, keď sme veľmi prítomní s tým, čo sa deje práve teraz a napriek tomu slobodní od osobných očakávaní, keď sa silne staráme o celú skupinu, rodinu či organizáciu, zatiaľ čo zostávame v kontakte s nejakým väčším zdrojom rádu- stávame sa starešinom.

 

Môže sa to stať v ktoromkoľvek veku. Sú momenty, keď je dieťa najmúdrejšou a najláskavejšou osobou v skupine. Každý z nás zažíva starešinstvo v jednom či inom momente. Prácou na samých sebe sa učíme, ako využiť túto kvalitu ako metazručnosť v jednaní s druhými, so skupinami a s prírodou. Starešina prijíma všetko, čo sa deje, so súcitnou pozornosťou. On alebo ona má širšiu perspektívu a vidí ponad momentálny kontext.

 

Možno keď sa pozrieme na starobu s túžbou, dúfame, že nás jedného dňa tento stav mysle a postoj nikdy neopustí. Šedivé vlasy a vrásky by mohli byť cenou, ale ziskom by bol nikdy nekončiaci prístup k vnútornej múdrosti, jemnej sile, šľachetnosti a láske. Dostali by sme sa do stavu perfektnej harmónie a ostali by sme tam...

 

Strach: Staroba ako nepriateľ

 

Strach zo starnutia je veľmi bežný, obzvlášť v našej spoločnosti, ktorá neschvaľuje staré. V kultúre, ktoré je tak zameraná na to vyzerať mlado sa bojíme zmeny výzoru. Ako hovorí Ram Dass: „Obrazy, ktoré naša kultúra vytvára sú vytvárané tak, aby vo vás vyvolali pocit, že starnutie je druhom zlyhania; že Boh nejako spravil veľkú chybu. Ak by bol Boh taký bystrý ako reklamy, ľudia by boli mladí naveky, ale pretože Boh nieje, môžu nás zachrániť len zázraky vedy a komercie“.[5]

 

Bojíme sa straty našej moci, pozície a sociálnej identity. Vzťahy sa môžu zmeniť: môžeme sa stať závislými na druhých a vnímaní ako bremeno pre mladších priateľov a rodinných príslušníkov. Vieme len málo o užívaní si závislosti, ocenení, že sa o nás niekto stará a jednaní z pozície potreby.

 

Tiež sa bojíme zažiť bolesť, chorobu a utrpenie. Všetci vieme, že starnutie často prináša fyzické symptómy: telo sa stáva slabším a opotrebúva sa. Keď sa zameriavame na fyzický aspekt tela, takéto myšlienky naozaj vzbudzujú strach.

 

V tomto článku by som sa chcela zamerať na špeciálny druh strachu: ten, ktorý je menej zreteľný a o ktorom sa menej hovorí. Je to strach, že jedného dňa bude život skôr  za nami než pred nami a nálada, ktorá prichádza, keď si to pripustíme. Táto nálada môže určovať, ako pristupujeme k životu v danom momente. Je to esencia staroby ako nepriateľa, ako je to popisované v šamanskej tradícii v podaní Carlosa Castanedu.

 

Podľa tejto tradície človek poznania stretáva na svojej ceste štyroch nepriateľov. Prvým je strach. Cestou bojovníka je konfrontovať sa s vecou, ktorej sa bojíme a získať silu. Ale potom nás môže zaslepiť moc. Ak si to uvedomíme, prichádzame k bodu jasnosti. Jasnosť znamená, že nevidíme veci cez filter strachu či moci; vidíme ich také aké sú. Nebezpečenstvom je, že si môžeme myslieť, že sme pochopili všetko a zabudneme mať úctu k tajomstvu života. Ale ak si neprestaneme pripomínať, aký úžasný život môže byť, rastieme, až kým niesme konfrontovaní s ešte iným nepriateľom. Niekedy sa hovorí, že je najhorší zo všetkých. Posledným je „staroba“. Staroba prichádza s pocitom rezignácie, s pocitom, že je príliš neskoro k robeniu určitých vecí v živote, že to nestojí za to.[6]

 

Veľa ľudí zažíva starobu v živote dosť skoro. Spomínam si na seba vo veku 23, po veľkých turbulenciách v mojom živote, zahŕňajúcich dramatické politické aj osobné udalosti. Zapísala som si do denníka: „Ako rýchlo som žila môj život. A teraz sa skončil.“ Myslela som si, že sa skončil, že som vedela všetko, čo som sa domnievala, že sa mám naučiť, že som zažila všetko, čo sa dalo zažiť. Tá nálada pozostávala zo zmesi skleslosti, apatie a určitej domýšľavosti voči životu. (No nezostala u mňa; takže si napríklad spomínam, že na moje 30 narodeniny som mala pocit, že život práve začína!)

 

Nedávno som mala  21 ročného klienta, ťažko zneužívaného v detstve a hádzaného z jedného detského domova do druhého. V tejto spoločnosti je veľmi uznávaný: Je jedným z najlepších študentov na jeho fakulte, dostávajúci odmeny, snívajúci o tvorivej kariére, ktorá je otvorená priamo pred ním. Ale má tiež inú stránku. V istom bode povedal, „Viete, cítim sa skutočne starý. Neviem, prečo by som mal ísť ďalej, prečo sa obťažovať.  Všetkým som už prešiel. Skutočne na tom záleží, či spravím ďalší krok?“

 

Ďalšia moja klientka sa trápila s nešťastným druhým manželstvom. Spomínala si na obdobie jej prvého manželstva a dospela k záveru, že dobré časy sa už nikdy viac nevrátia. Opakovala, „Dobré časy sú preč. Všetko je to minulosť. Už nieje nič predo mnou, všetko je za mnou.“

 

Arny Mindell povedal na seminári v Londýne v Apríli 2001, že staroba je niekedy prežívaná ako nálada: „Máte menej dostupnej energie, cítite sa slabí, môžete mať energiu, ale nemáte k nej prístup, cítite sa mizerne a nemôžete nájsť v sebe tvorivé sily.“

Max Schupbach hovoriac o Štyroch nepriateľoch na ceste človeka poznania popisoval starobu nasledovne: „Cítite, že je príliš neskoro učiť sa nový jazyk, začať nový vzťah.“ Vzdávate sa, myslíte si, že rozhodne nebudete schopní to spraviť; zdá sa, že už neostáva dostatok času. Je tu nálada rezignácie, apatie a skleslosti. Máte podozrenie, že sa už nikdy do ničoho nedostanete.

 

Staroba je niekedy veľmi mocná. Zahmlieva naše uvedomenie a hypnotizuje nás, aby sme verili, že beznádej a budúcnosť bez zmyslu je jedinou skutočnosťou.

 

Staroba ako nepriateľ môže prísť spolu s biologickým vekom. Starnutie v konsenzuálnej realite[7] je spojené s tým, že telo sa stáva slabším, s menšou energiou, bolesťou, menším prístupom k množstvu možností v živote. Mindell počas seminára žartoval, že starnutie môže byť definované ako „brať viac piluliek“. Poľský vtip znie takto:  „Ak sa človek po 50tke zobudí a necíti bolesť, znamená to, že zomrel.“

 

Ale staroba je tu stále; pripravená získať prevahu, iba je pripútaná k určitým obdobiam a určitým oblastiam v našom živote viac ako k iným.

 

Liekom je uvedomenie. Pomáha pripomenúť si, že je to skôr len stav mysle než konečná pravda. Vedieť, že si môžeme vybrať, či tam chceme ostať alebo použiť uvedomenie, aby sme získali prístup aj k iným častiam našej duše. Arny Mindell a Max Schupbach navrhli cvičenia, ktoré pomáhajú presunúť sa, identifikovať sa s inou, viac aktívnou, mladou, energetickou časťou našej skúsenosti plnou nádeje.

 

Cvičenia zahŕňajú identifikovanie oblastí skúsenosti, ktoré sú riadené starobou, rôzne spôsoby sprístupnenia inej časti (mladej, plnej nádeje) a jej aplikovanie na predtým identifikované oblasti beznádeje.[8]

 

Starnutie ako prax uvedomenia

 

         Počas seminára v Londýne nám Mindell pripomenul, že to bol starý človek (okrem ďalších znamení ako choroba a smrť), ktorého Budha stretol na jeho ceste k osvieteniu. Inými slovami, v starobe je niečo, čo nás môže prebudiť a viesť nás do ďalšej úrovne vedomia. Ako sa to deje?

 

Mindel povedal, že by sme sa mohli pozerať na proces starnutia prinajmenšom z dvoch hľadísk. Z hľadiska sentient úrovne[9] nestarneme, sme nesmrteľní, nežijeme ani neumierame nevyhnutne. Z hľadiska konsenzuálnej reality prináša proces starnutia múdrosť, odstup, spomalenie, ako aj symptómy, menej energie, pocit, že sa rozpadáte.

 

Celý proces starnutia dosiaľ nieje biomedicínsky celkom pochopený. Vedci pozorujú medzi inými procesmi, že keď starneme, chromozómy už viac nekopírujú identické bunky. Tento proces, povedal Arny, je „tak trochu ako hrdzavenie“: automatické zberanie kyslíka. Takže to, čo je potrebné je akýsi druh antioxidantu, ktorý by nás chránil pred týmto spontánnym procesom. Psychologickým antioxidantom je uvedomenie. Aby sme si mohli proces starnutia užiť, potrebujeme si byť vedomí každého nového zážitku, ktorý sa objaví a voľne ho nasledovať. Často to vyžaduje schopnosť opustiť poznané, zachytiť nejasné signály zo Snovej krajiny a malé „flirty“ pozornosti, ktoré nás privádzajú bližšie k Esencii.

 

Esencia nestarne: je večná. Takže dostať sa bližšie k esencii je spôsob, ako sa vyhnúť bolesti zo starnutia. A z druhej strany; bolesť zo starnutia konsenzuálnej reality nás tlačí dostať sa bližšie k esencii. Pozornosť je nútená dostať sa von z rámca rolí, očakávaní, konvencií, alebo sa zasekne v škrobenosti, bolesti či depresii.

 

Zdá sa, že je to prirodzený proces. Je všeobecne pozorované, že mnohí starší ľudia sa stávajú viac spirituálnymi, ako v sebe hľadajú po hlbšom zmysle. Odhliadnuc od organizovaných náboženstiev (ktoré nevyhovujú každému) máme len málo nástrojov na podporu tohto procesu. Potrebujeme schopnosť uvoľniť naše vnímanie a nechať ho putovať menej známymi ríšami.

 

Počas jedného seminára Max Schupbach pracoval s osobou trpiacou demenciou.[10] Táto osoba cítila strach zo strácania pamäti. Hovorila o jej každodennom živote a práci- vynechávajúc v rozhovoroch slová, cítiac vatu vo svojej hlave, ako by jej myseľ bola na dovolenke, ako by bola veľmi pomalá. Max sa snažil pochopiť jej strach v sebe. Povedal, že pochopil, že je tu, aby ho niečo naučila. Bolo to nahliadnutie, aké dôležité je niekedy ponechať druhých bez odpovedí, takže na to musia prísť sami. Obzvlášť v pozícii učiteľa či terapeuta to ukazuje, že človek nemusí byť dokonalý.

 

Potom sa dohodli pracovať na najstrašidelnejšom zážitku straty mysle tým ísť priamo do zážitku nemať žiadnu myseľ.

 

Klient: Cítim, akoby to bolo správne

Max: Páči sa mi tvoj pohyb rukami

Klient: Myseľ tam už nieje

Max: Takže čo sa uvoľnilo?

Klient: Duša

Max: Z toho, čo hovoríš rozumiem, že pokiaľ tam už nieje myseľ, uvoľňuje to dušu.

Klient: Predstavujem si, že myseľ tam už nieje, ale nieje tu žiaden spôsob, ako sa spojiť s dušou.

Max: Pracuj s pohybom na strate mysle a spojení sa s dušou. Začni sa pohybovať; dostaň sa k sentient esencii toho, čo je tá duša, ktorá bola uvoľnená. To je tvoje pravé Ja mínus tvoja myseľ.

(Klient sa zasmeje, necháva si čas na pohyb)

Max: Z tohto stavu- aký je v tom rozdiel, či sa telo opotrebúva alebo nie... Tvoje Veľké Ja je už tam, obáva sa len Malé Ja.

 

Ďalej pracovali na hranici pozrieť sa na stav tela konsenzuálnej reality s pohľadu Duše. Práca priniesla úžasný pocit voľnosti, očividne pre klienta, ale aj pre celú skupinu. Ako keby sme my všetci nachvíľu získali prístup k večnej, nesmrteľnej esencii všetkého.

 

Ako v príklade hore, starnutie a jeho symptómy môžu byť využité ako prax uvedomenia. Táto prax zahŕňa všetko: prevziať rolu múdreho Starešinu (ktorý tu predstavoval nedokonalosť a stal sa učiteľom učiteľa), strach nezapadať do konsenzuálnej reality, pokušenie vzdať sa, ako aj ísť do nesmrteľnej esencie a vrátiť sa späť. Minútu za minútou sa zážitky menia a vytvárajú priestor pre ďalšie, spájajúc minulosť, prítomnosť, budúcnosť a večnosť.

 

Poznámky: