Facilitácia a viacúrovňové intervencie v budovaní komunít

 

Julie Diamond a Gemma Summers

 

www. juliediamond.net

Diamond J., Summers, G.: Facilitation and Multi-leveled Interventions in Community Building. The Journal of Process Oriented Psychology, 1994, Vol. 6, No. 1: Extreme States of Consciousness

 

 

Úvod

 

Budovanie komunít je zastrešujúcim termínom pre prácu so skupinou ľudí, ktorí majú niečo spoločné, či už históriu, zemepisnú polohu, sociálne vzťahy, spirituálnu víziu alebo prácu. Tradične sa komunity chápali ako „komunity územia“, ako skupiny ľudí zdieľajúce pôdu a prístrešie, spojené cez lokálne rodinné vzťahy atď. (pozri Gumperz 1989, Bott 1957). V súčasnosti sú rastúcim fenoménom „komunity mysle“, skupiny držané pokope nie nevyhnutne geograficky, ale vďaka myšlienkam, spiritualite, ideológii alebo profesionálnym aktivitám. Napríklad vďaka migračným vzorom a pokročilým telekomunikačným technológiám v rámci 2 polovice 20. storočia sa niektoré etnické, rasové a náboženské skupiny považujú za komunity aj keď nezdieľajú rovnaké miesto. Teda komunita mysle je každá skupina ľudí spojená ideou, posolstvom, cieľom alebo vierou.

 

Jedným druhom komunity mysle je študijná komunita, skupina ľudí ktorí sa spolu učia, skúmajú, rastú, a rozvíjajú. V takejto skupine sa neidentifikujú ako učiaci sa len jednotlivci v rámci skupiny, ale komunita sama o sebe sa učí a rozvíja.  Niektorí sú presvedčení, že ľudia na celom svete zainteresovaní do Procesovej práce tvoria študijnú komunitu.

 

I keď jednotlivci z celého sveta zainteresovaní do Procesovej práce žijú v rozličných oblastiach, sú spájaní dokopy určitými myšlienkami a postojmi, akými je láska k učeniu, duch optimizmu a viera, že problémy a konflikty môžu viesť k rastu a tvorivosti. Z našich skúseností práce s  rozličnými komunitami zainteresovanými v Procesovej práci a životom v nich sme zistili, že hoci tieto komunity zdieľajú rovnaké idey a predstavy, každá vyjadruje jedinečnú príchuť, štýl a povahu. Dokonca aj v rámci jednej krajiny alebo štátu sú rozličné skupiny procesovej práce jedinečné. Politika danej oblasti, pôvodní duchovia krajiny, počasie, história, geografia a zdroje, všetky prispievajú k tejto diverzite.

 

Dokonca aj otázky, s ktorými sa stretávame v procesových komunitách sa líšia. Niektoré skupiny sa zameriavajú na tréningové otázky, iné na politické, a ešte ďalšie na vzťahy a intimitu. Špecifické otázky sa líšia z miesta na miesto. Niektoré skupiny sa zaoberajú konfliktmi okolo peňazí, iné s nedostatkom potravín a konkurenciou. Niektoré skupiny sa sústredia na otázky ohľadom dôvernosti a klebetenia, kým iné sa zaoberajú sociálnymi a politickými otázkami. Hoci sa otázky aj obsah môžu líšiť, z proces-orientovanej perspektívy  nachádzame určitú štruktúrnu dynamiku, ktorá je podobná. Budeme o nej hovoriť ďalej nižšie.

 

Čo je budovanie komunít?

 

Komunita sa líši od skupiny tým, že komunita je skupinou v priebehu času. Je ťažké povedať, v akom magickom momente sa skupina stáva komunitou. Niekedy cítime, že vývin komunity sa začína diať počas priebehu víkendu. Inokedy by sme mohli byť v určitej skupine celý mesiac a nikdy by sme nepocítili pocit súdržnosti, spoločnej vízie alebo vzťahov. Pri definovaní komunity narážame na zaujímavý súbor problémov. Skupina sa málokedy vyjadruje zhodne o svojej identite. Každý jednotlivec alebo časť skupiny má čosi iné, čo by povedal o skupine, o jej identite a o jej statuse ako komunity. Teda použitie subjektívnej definície, ktorou je spýtať sa členov skupiny, aby určili, či tá skupina vytvára alebo nevytvára komunitu, vedie k veľkej diskusii o tom, či členovia skupiny cítia alebo necítia, že ich skupina je komunitou.

 

To samo o sebe tvorí jeden aspekt demokratického komunitného života: diskusia o identite a rozličných konkurenčných pohľadov o povahe skupiny. My teda zaujímame fenomenologický prístup a predpokladáme, že skupina je komunitou, keď sa objaví o komunite diskusia, bez ohľadu na výsledok alebo závery tejto diskusie.

 

Budovanie komunít, nová široko medziodborová oblasť, sa stane stále viac dôležitou, keďže komunity zaujímajú v sociálnom a politickom živote stále viac aktívnu rolu. Budovanie komunít odkazuje na množstvo rozličných aspektov práce so skupinami ľudí, ktorých spája minulosť alebo budúcnosť. V súčasnosti budovatelia komunít zahŕňajú rozmanité zoskupenie povolaní. Niektorí komunitní pracovníci pomáhajú vidieckym alebo mestským komunitám získavať prostriedky a financie pre plánovanie a rozvíjanie projektov, akými sú napríklad parky, nové školy a budovy, dopravné smernice alebo cyklistické chodníky.

 

Komunitní pracovníci tiež jednajú ako sociálni aktivisti, aby pomáhali obhajovať záujmy nie-väčšinových komunít, akými sú rasové komunity, chudobné vidiecke oblasti ohrozované nelegálnymi skládkami toxického odpadu, vysokou nezamestnanosťou, alkoholizmom, negramotnosťou atď. Komunitní pracovníci sa tiež môžu v rámci mesta angažovať v pomoci pri boji za práva pôvodných obyvateľov na pôdu, v práci s bezdomovcami, mládežou alebo mentálne chorými ľuďmi. Vytváranie komunít tiež odkazuje na ľudí pracujúcich na organizačnom rozvoji firiem, keďže firmy sú tiež formou komunity.

 

Budovanie komunít môže tiež vytvárať strategické intervencie v problémových oblastiach diverzity a multikulturalizmu. Napríklad Medzinárodný inštitút vytvárania koalícií (National Coalition Building Institute, NCBI) pracuje na zmenšovaní vytvárania stereotypov a predsudkov a zlepšuje komunity prinesením rozdielnych populácii dokopy, aby sa učili jedna o druhej.1 Rečník a spisovateľ Scott Peck tiež propaguje budovanie komunít ako kľúč k vytvoreniu mieru a osloveniu mnohých spoločenských problémov (Peck 1980; 1988).

 

V procesovej práci sa vytváranie komunity deje prácou so skupinou na akejkoľvek otázke, ktorá  sa v danom momente objaví.  Paradigma procesovej práce vidí skupiny ako viacúrovňové polia, ktoré podobne ako jednotlivci majú osobnosť, identitu, hranice, nevedomé aspekty a smery rastu. Procesová práca pridáva k iným paradigmám koncept kanálov, tj. úrovní zážitkov, cez ktoré skupiny a komunity fungujú. Tieto úrovne zážitkov zahŕňajú jednotlivcov , vzťahy, podskupiny a veľké skupiny (Mindell 1985, 1989, 1992). Pracovať so skupinou preto znamená zistiť, ktorú úroveň daná skupina práve oslovuje a pristupovať k nej cez túto úroveň. Teda práca so skupinou môže chvíľami vyzerať ako individuálna terapia, skupinový proces, práca so vzťahmi alebo podskupinami. Táto myšlienka práce so skupinou na rôznych úrovniach  pochádza z Mindellovej aplikácie kanálov na skupinovú prácu.

 

Hlavným konceptom budovania komunít v procesovej paradigme je pomôcť skupine skontaktovať sa so snovým procesom v pozadí, nech sa v danom momente objavuje v akomkoľvek kanáli. Snový proces je novým prvkom rastu pokúšajúcim sa vynoriť v skupine, väčšinou  vo forme nepokoja, vzťahových problémov, peňažných ťažkostí a sociálnych či politických konfliktov. Mindell odkazuje na nový vývoj ako na „snový proces“. Podobne ako u posolstiev snov a telesných symptómov sa nový vývoj skupiny často najprv prejavuje ako neviditeľná, iracionálna a tak trochu tajomná sila.

 

História skupinových paradigiem

 

Paradigma individuálnej psychológie pred druhou svetovou vojnou považovala skupiny za množiny jednotlivcov. Napríklad Freudov koncept skupín stále prítomný v mnohých súčasných terapiách je založený na myšlienke, že jednotlivci v skupine projikujú svoju vnútornú dynamiku psychiky a rodinnej histórie na druhých a na  vodcu (Freud, 1921). Počas druhej svetovej vojny vládna finančná podpora výskumu komunikácie, výmeny informácií a dynamiky malých skupín viedla k vzájomnému obohateniu sociológie, komunikačnej teórie a psychológie.

 

Sociálni psychológovia od Georga Herberta Meada po Ervina Goffmana (pozri Mead 1934; Goffman 1959) preukázali, že naše zážitky  skupinách sú nielen determinované našou osobnou psychológiou, ale aj rolami, interakciami a normami skupiny. Logické vyústenie tejto myšlienky znamená, že skupiny majú život sami o sebe. Vyvíjajú sa, majú identity, komplexy, pravidlá a problémy práve tak, ako aj jednotlivci. Táto nová paradigma nazerá na skupinu ako celostný živý organizmus neredukovateľný na súčet jeho častí.

 

Procesová práca pokračuje v tradícii sociológov a sociálnych teoretikov, ktorí sa zamerali na najširšiu úroveň analýzy: na skupinu ako celok. No narozdiel od sociálnych teoretikov Procesová práca vníma skupinu ako viacúrovňový fenomén a zahŕňa aj momenty zamerania na jednotlivca, prácu na zneužívaní, chorobách a symptómoch a vzťahovú prácu. Tiež zahŕňa vonkajší svet politiky, otázky akými sú rasizmus, poukazovanie na triednu príslušnosť a sexizmus. A vychádzajúc z náboženstiev a viery pôvodných obyvateľov zahŕňa aj spirituálny svet nehmotných zážitkov, akými sú sny, synchronicity a javy okolitého prostredia.

 

V tomto článku by sme radi ukázali, ako tento viacúrovňový koncept skupín a komunít môže pomôcť pri budovaní komunít. Toto chceme doložiť použitím príkladov z našej práce s početným komunitami procesovej práce na celom svete. Našim cieľom je ukázať použiteľnosť a flexibilitu viacúrovňového prístupu k budovaniu komunít.  Komunity, s ktorými sme pracovali a v ktorých sme žili pozostávajú z voľne spojených skupín účastníkov, organizátorov, študentov, diplomantov a trénerov Procesovej práce, ako aj zainteresovaných ľudí z širokej verejnosti.

 

Dôležitosť viacúrovňového prístupu sa nám stala jasnou pri našich cestách. Všimli sme si, že fórum veľkého skupinového procesu malo často prednosť ako primárna metóda budovania komunity, zvýraznená oproti iným úrovniam komunitného života. Radi by sme ukázali, že pracovať jedine s veľkou skupinou nevytvára nevyhnutne komunitu alebo dostatočne neoslovuje všetky problémy komunity. Zahrnuté musia byť aj iné úrovne, akou je individuálna, vzťahová a  podskupinová.

 

Rozvojoví komunitní pracovníci ako zúčastnení facilitátori

 

Práca s komunitou na mnohých rozličných úrovniach vyžaduje rôzne zručnosti a schopnosti. Facilitátor potrebuje vedieť niečo o práci s jednotlivcami, vzťahmi, rodinami a podskupinami, ako aj s veľkými skupinami. Ako ukážeme nižšie, prístup, ktorým facilitátor pristupuje k problému komunity by mal reflektovať úroveň, na ktorej skupina funguje. Potrebujeme sa teda najprv pozrieť na koncept facilitátora.

 

Tradičný rozvojový komunitný pracovník vystupuje ako externý konzultant najatý ľuďmi v skupine pomôcť organizácii s jej rozvojom. Avšak naše skúsenosti ukazujú, že najlepšia pomoc pochádza z vnútra skupiny. Niekto z vnútra vie pochopiť srdce a dušu ich vlastnej komunity. Ideálne by sa každý v komunite mal identifikovať ako facititátor, zodpovedný za dlhodobý rozvoj, za vytváranie zdravých a liečivých atmosfér a za ďalší individuálny ako aj skupinový rast. Facilitácia znamená nielen vedenie alebo robenie intervencií v skupinovom procese, ale aktívne pracovať na vzťahoch, na sebe, na svojej podskupine a na politických otázkach širšej spoločnosti.

 

Táto ideálna situácia je výzvou pre facilitátora vo vnútri skupiny, pretože tí v skupinách sú zaujatí, preferujú vlastné podskupiny a majú medzi sebou interpersonálne konflikty. V niektorých situáciách môžu komunite chýbať skúsenosti alebo nástroje a môže preto požiadať niekoho zvonka o pomoc.

 

Mali sme veľké šťastie pôsobiť ako hosťujúci facilitátori v početných miestach v Spojených štátoch, Európe, Austrálii a Novom Zélande, v študijných komunitách v rozmedzí od 3 do 100 ľudí. Zostávame outsidermi v zmysle, že v tých oblastiach nežijeme, ale sme insideri, pretože s tými ľuďmi udržiavame stále vzťahy a patríme ku globálnej komunite procesovej práce.

 

Tradičné koncepty facilitátora, od psychoterapeuta až po rozvojového organizačného pracovníka sú založené na separácii rolí terapeuta a klienta. Aby sa vyhli bolestným a ťažkým konfliktom záujmov, ostávajú facilitátor a klient tradične oddelení. Napriek tomu si myslíme, že facilitácia zvnútra je dôležitou formou práce so skupinami. Keď facilitátor pracuje s komunitou, stáva sa jej súčasťou. Cíti jej napätia, žije v tej konkrétnej krajine, je jej potraviny, preberá jej komunikačné štýly a zákony jej politického systému. Ako facilitátor potrebuje byť tiež účastníkom. Ako mu môže skupina dôverovať, pokým sa nestane insiderom, niekým, kto trpí, cíti, ľutuje a chápe?

 

Mať len odpoveď na problém komunity nieje riešením; je to iritácia. Komunity nechcú odpovede, chcú rast. Chcú pokračovať ako skupina a ak facilitátor poskytuje všetky odpovede bez znášania ich problémov, bude pokladaný za outsidera. Rast sa potrebuje vynoriť sám zo seba, nie zvonka.

 

Mindell písal rozsiahle o rozličných rolách, povinnostiach a zručnostiach, ktoré facilitátor potrebuje, aby mohol pracovať so skupinami. (pozri Mindell 1992, Mindell 1995, Summers 1994). Rozmanité funkcie facilitátora sa točia okolo proces- orientovaného konceptu „neutrality“. To znamená, že facilitátor ostáva otvorený viacerým veciam naraz. Môže pracovať s rozličnými rolami a zážitkami skupiny a jej členov, zatiaľ čo má odstup od úspechu akejkoľvek roly alebo pozície. Tento pocit neutrality sa líši od toho zostať neutrálnym nezaujatím strán, alebo nemať emočný postoj. Proces- orientovaná neutralita vyžaduje fluiditu či flexibilitu, schopnosť nasledovať veľa rozličných zážitkov bez toho, aby ste zostali identifikovaní s nejakým konkrétnym.

 

Mindell uvádza, že „vodcom“ skupiny je nielen určený alebo zvolený vedúci, ale aj ľudia, ktorí prinášajú do popredia sekundárne procesy, ktoré reprezentujú snový proces snažiaci sa vynoriť (Mindell 1992, 1995). Teda vodcovstvo a vedenie prichádza od každého člena skupiny, a potenciálne každý by mal zaujať miesto v tejto facilitatívnej úlohe všímania si, čo sa deje v celej skupine. V ideálnom prípade je rola facilitácie momentálna, zdieľaná a prechodná. Záleží na záujme ľudí a ich schopnosti všimnúť si a reprezentovať celok a nielen časť skupinového procesu.

 

Po analýze práce, ktorú sme robili v rozličných komunitách sme prišli s piatimi prekrývajúcimi sa rolami pre komunitného facilitátora. Tieto umelé kategórie sme vytvorili k štúdiu rozdielnych úrovní komunitnej práce a zručností potrebných pre prácu s každou úrovňou. Uznávame, že v praxi facilitátori pôsobia vo všetkých týchto úlohách súčasne, s rozličným stupňom účinnosti.

 

Terapeut

 

Terapeut facilituje pozornosťou a prácou na momentálnej atmosfére, tenziách, konfliktoch, emóciách, náladách, vzťahoch alebo individuálnych problémoch komunity. Terapeut ide do napätia, problémových oblastí a pomáha komunite s jej emocionálnymi stavmi. Konkrétnejšie, terapeut je trénovaný pracovať s komunikáciou, interpersonálnou dynamikou, hranicami, zneužívaním, symptómami a zmenenými a extrémnymi stavmi vedomia. Terapeutická časť facilitátora identifikuje role duchov v polarizácii alebo napätí komunity a pomáha priniesť týchto duchov do vzťahu s komunitou.

 

Štruktúrny a organizačný konzultant

 

Konzultant pozná organizácie, ich históriu, štruktúry, procedúry a politiku. Môže ponúknuť skupine praktické, okamžité nápady. V ideálnom prípade má skúsenosti s peniazmi a podnikaním. Môže navrhovať štrukturálne zmeny a procedúry, ktoré spravia organizáciu výkonnejšou. Konzultant podľa proces-orientovanej paradigmy robí viac, než len dáva nápady. Spätne vnáša do organizácie tie idey a štruktúry, ktoré sa už organicky dejú. Jeho hlavnou úlohou je pomôcť organizácii vyzdvihnúť organické, prirodzené rytmy, metódy a procedúry komunity, a tým ich robí viac prospešnými.

 

Navyše k úlohe organizačného konzultanta v  paradigme organizačného rozvoja (OD- organizational development) proces-orientovaný konzultant sleduje aj mýtickú, historickú a politickú dimenziu skupiny. Pýta sa, kam skupina smeruje? Kde bola? Aké sú príbehy skupiny? Ktoré paralely z histórie môžu pomôcť osvetliť cestu komunity? Na ktorom širšom historickom procese skupina pracuje: rasizmus, spoločenské triedy, ľudské práva, kolonializmus? Nájdením histórie dejúcej sa v danom momente konzultant pomáha skupine nájsť jej smer pre budúcnosť.2

 

Aktivista

 

Aktivista pomáha nereprezentovaným hlasom otvorene prehovoriť. Aktivista vie, ktoré hlasy, z histórie alebo súčasné, boli potláčané. Vedome sa zasadzuje za tieto nevypočuté a zanedbané hlasy. Tiež pozná históriu a privilégia a vie identifikovať, kedy sa privilégia objavia v momentálnych interakciách. Aktivista pomáha podporovať a vynášať myšlienky tých s menšou mocou v komunite.

 

Aktivista nesie víziu ľudských práv a globálnej zmeny. Je si vedomý, že zmena pochádza od menšinových skupín a tých bez moci. Jeho širšími cieľmi sú vzdelávanie a sociálny rozvoj. Aktívne povzbudzuje komunitu k uvedomeniu si  sociálnych otázok a demokracie na všetkých úrovniach (Mindell, 1995).

 

Vytvárač vzťahov (networker)

 

Vytvárač vzťahov jedná ako hostiteľ a veľvyslanec, ktorý sa zamieša medzi ľudí a dáva im pocit, akoby sa cítili ako doma. Zvýrazňuje potreby, idey, zážitky a myšlienky ľudí. Vie, že zmena pochádza zo základnej úrovne. Vytvárač vzťahov vie, že žiadna idea, bez ohľadu na to, aká je skvelá alebo pôsobivá, nemôže dosiahnuť úspech bez podpory širšej komunity. Táto podpora môže v rovnakej miere súvisieť s priateľstvom, spojením a duchom ako aj s kvalitou samotnej idei.

 

Ak terapeut pracuje s napätiami a konfliktmi, organizačný konzultant oslovuje dlhodobé štruktúry a mýty a aktivista vzdeláva, vytvárač vzťahov pije čaj s ľuďmi a dáva ich dohromady. Jeho najlepšia práca prichádza počas prestávok, momentoch mimo služby. Vytvárač vzťahov spoznáva ľudí, nielen preto, že je najatý, aby to robil, ale pretože má prirodzene ľudí rád. Vie, že komunita je postavená na prirodzenom priateľstve a dôvernosti, a že len samotná vízia nemôže ľudí stmeliť dohromady.

 

Starešina

 

Starešina je opatrovník duchov. Stará sa o celok, nech je oslovená akákoľvek úroveň. Nepýta sa, či sú skupina alebo jednotlivci šťastní, ale či duchovia súhlasia s tým, čo skupina robí. Starešina podporuje konflikt a oceňuje odlišnosť.  Neobviňuje skupinu alebo jednotlivcov za ich konflikty, ale vytvára priestor na ich oslovenie.

 

Starešina hľadá spôsoby, ako vrátiť vodcovstvo skupine. Páči sa mu stáť v pozadí a podporovať prirodzenú múdrosť skupiny. Ponúka  dlhoročnú múdrosť a skúsenosť, a je ako stará mama, ktorá rozpráva príbehy pri ohni, pomáhajúc ľuďom pochopiť ich podiel na väčšom  sne (Mindell, 1995).

 

Tieto roly facilitátora sa prekrývajú a prepájajú. Napríklad, v prípade organizačného konzultanta, ktorý pomáha skupine zavádzať štruktúrne zmeny, vie, že zmeny majú emocionálny dopad, ktorý sa potrebuje spracovať. V skutočnosti, ešte pred zavedením štruktúrnych zmien potrebuje vytvárať vzťahy s rozličnými podskupinami, ktoré to ovplyvní.

 

Rozličné úrovne skupiny vyžadujú rozličné aspekty facilitátora. Každý moment v skupine môže od facilitátora alebo facilitačného tímu vyžadovať rozličný súbor zručností. Vzťahový konflikt v skupine môže vyžadovať terapeuta, kým proces veľkej skupiny môže vyžadovať starešinu. Sociálny aktivista by mohol pomôcť s konfliktmi podskupín týkajúcich sa sociálnej nerovnosti v rámci veľkej skupiny. Administratívne a finančné otázky sa môžu rýchlejšie vyriešiť, ak vedie rola štruktúrneho konzultanta. Ďalšia časť aplikuje tieto idey facilitačných zručností na viacúrovňový prístup budovania komunít. 

 

Viacúrovňové intervencie pri budovaní komunity

 

Komunita pozostáva z jednotlivcov, vzťahov medzi nimi, z podskupín ku ktorým jednotlivci patria a z celej skupiny, súboru všetkých jednotlivcov. Žiadna z týchto častí sama o sebe komunitu nevytvára. Komunita je zážitok skupiny prostredníctvom všetkých týchto rozličných úrovní. Ak prehliadneme niektorú z týchto úrovní, môže tým trpieť všeobecné zdravie komunity.

 

Jednotlivec

 

Aj keď vidíme, že komunitný život a kolektívny zážitok je pre globálnu zmenu čoraz viac dôležitý, zameranie na jednotlivca hrá tiež v živote komunity veľmi dôležitú rolu. Jednostranné zameranie na život kolektívu na úkor jednotlivca môže viesť k individuálnemu protestu, nezúčastnenosti alebo dokonca k odchodu z komunity. Nedávny vývoj worldworku ukazuje3, že jednotlivci v skupine potrebujú podporu, a že skupiny sa môžu dostať vo svojom rozvoji len tak ďaleko ako samotní jednotlivci (pozri Heizer, Journal of Process Oriented Psychology, Vol.5, No.1, 1993, Amy Mindell, Journal of Process Oriented Psychology, Vol.5, No.1, 1993). Demokratický život komunity závisí na schopnostiach jednotlivcov otvorene hovoriť, podieľať sa na debatách a diskusiách, a reprezentovať rôzne roly a pozície v skupine. Bez podpory, zamerania a terapeutickej pomoci môže participácia jednotlivcov dosiahnuť svoje limity. Myšlienka, že zneužívanie hrá rolu v okliešťovaní demokracie a participácie v skupinách bola Mindellom rozsiahle preberaná (Mindell, 1995; Summers 1994).

 

Zameranie na jednotlivca je dôležité aj kvôli iným dôvodom. Ľudia nechcú byť v komunite len pre zdieľanie vízie a vzťahy. Jednotlivci potrebujú podporu a slobodu pre ich jedinečné cesty a procesy. Keď ľudia cítia, že komunitný život vyžaduje, aby sa len podriadili skupinovým normám, prestali robiť na vlastných projektoch alebo trávili menej času s ich vnútorným životom, budú chcieť z komunity odísť.

 

Vzťahy

 

Hoci mnohí sociológovia a organizační vývojoví pracovníci zdôrazňujú, že zdieľaná vízia vytvára komunitu, vízie vyžadujú od ľudí ich realizáciu, ľudí, ktorí vedia spolu pracovať, majú spoločné konflikty aj lásku. Preto trvalo udržateľné vzťahy, ktoré znesú zdary aj nezdary, konflikty a zmeny, môžu zmeniť skupinu na komunitu. Kde je priestor pre dôvernosť, konflikt a lásku, tam je silná komunita. Vízie a veľké idey sa strácajú, keď ľudia nevedia spolu vychádzať. Vzťahy tkajú sieť komunity spájaním oddelených vlákien.

 

Podskupiny

 

Podskupiny tvoria energetický a kreatívny náboj komunity. Potrebujú pre svoj rast čas, priestor a podporu. Ľudia majú rozličné záujmy, koníčky, sociálne roly a ciele. Prirodzene sú priťahovaní k  iným, ktorí zdieľajú niektoré z týchto čŕt, a tak sa prirodzene formujú mini-komunity alebo podskupiny. Napríklad v komunite učiteľov a študentov, obidve skupiny hľadajú u druhých v rovnakej roly podporu, spoločné skúsenosti, znalosti a útechu. Podobne, umelci môžu vyhľadávať iných umelcov, ľudia s určitých krajov môžu vyhľadávať vzájomnú spoločnosť atď.

 

Socio-politické podskupiny, akými sú ženy, muži, učitelia, študenti, farební, gayovia, lesbičky a starší ľudia nemusia výslovne sami seba v komunite označovať, ale ostáva dôležité uznať ich existenciu a záujmy.  Existencia sociálnych minorít a problém ľudských práv vždy vytvára centrálny problém, či už je vedome priznaný alebo nie. Dokonca aj keď členovia skupiny povedia, „Och, to skutočne nieje v našej komunite problémom“, skôr či neskôr sa tento problém vynorí.

 

Administratívne skupiny sú ďalším typom komunitných podskupín, ktoré potrebujú emočnú a finančnú podporu. Budovatelia komunít, s výnimkou organizačných vývojových pracovníkov, niekedy zanedbávajú administratívu, najmä v nefiremných komunitách. Ale opomínanie finančných a štrukturálnych potrieb môže podkopať stabilitu komunity. Ďalej sa emočné a sociálne problémy v komunite často prejavia vo forme finančných problémov, personálnych otázok a ťažkostí v manažmente. Administratíva odzrkadľuje emočnú a sociálnu pohodu komunity v celku.

 

Veľké skupinové fórum

 

Akú úlohu zohráva veľké skupinové fórum v budovaní komunít? Veľké skupinové fóra pôsobia ako halové mítingy alebo obecné zhromaždenia, kde každý môže byť videný a počutý a kolektív môže zažiť sám seba. Navyše veľké skupinové fóra poskytujú výborný diagnostický nástroj. Všímaním si toho, čo sa deje vo veľkej skupine si môže človek uvedomiť, s ktorými otázkami a polaritami sa skupina zaoberá, a na akej úrovni sa tieto otázky prejavujú. Ako komunita vyzerá, keď sa všetci stretnú? Môže každý hovoriť? Vzniká súťaženie o členstvo? Vyzerajú jednotlivci depresívne, unavene alebo že sa potrebujú zamerať do seba? Jednajú ľudia priateľsky, srdečne a so záujmom jeden o druhého, alebo vyzerajú, že sa boja, váhajú prehovoriť a mať fyzický kontakt? Vyzerajú podskupiny zanedbane a bezmocne?. Dominujú niektoré výrečné podskupiny? Sú v skupine príslušníci menšín? Vyzerajú, že majú dostatok práv? Že sa cítia v pohode? Zúčastnene?

 

Pri práci s komunitou je teda dôležité byť si vedomý rozličných úrovní. Kde sa problém prejavuje? Ktoré úrovne potrebujú pozornosť a zameranie? Je potrebné pracovať na vzťahoch ľudí? Sú jednotlivci príliš zaťažení kolektívnosťou a nedostávajú dostatok času a pozornosti pre ich osobný rast? Môžu sa formovať podskupiny? Nachádzajú sa v konflikte s inými podskupinami?  Vynárajú sa medzi menšinovými skupinami a tými s väčšou mocou politické rozdiely? Aká je celková vízia celej komunity? Je tu fórum pre vysvetľovanie a vyjadrovanie toho, čo sa deje v komunite ako celku?

 

Príklady z poľa

 

V našej práci s rozličnými komunitami sme zistili, že každá komunita sa líšila v problémoch, na  ktoré narazila a pomoci, ktorú potrebovala. I keď sa otázky a potreby líšili, našli sme rovnakú tendenciu. Mnohé skupiny sa pokúšajú riešiť ich komunitné problémy prácou na nich vo veľkom skupinovom fóre.

 

V jednej skupine sa presvedčenie, že skupina potrebovala pracovať vo veľkom skupinovom fóre stalo blokom. Toto presvedčenie podkopávalo rozvoj komunity, pretože členovia komunity sa cítili demoralizovaní ohľadom ich schopností pracovať na otázkach na úrovni veľkej skupiny. Konkrétne bola táto komunita sužovaná organizačnými ťažkosťami. Celé roky mali ťažkosti medzi návštevami trénerov procesovej práce udržať skupinu aktívnu. Mali tiež problém dať sa dohromady medzi sebou a s inými skupinami v tej oblasti. Trpeli tým, čo pociťovali ako osobné zlyhanie vytvoriť fungujúcu skupinu. Po štyroch rokoch angažovanosti sa stále cítili jeden od druhého izolovaní a pociťovali ťažkosti pracovať spolu.

 

Nanešťastie títo jednotlivci prevzali na seba identitu dysfunkčnej skupiny, zúfalej pri organizovaní a predurčenej nikdy celkom neuspieť. No keď sme si sadli s jednotlivcami, objavili sme nadšenie, oddanosť, veľké idey, vodcovstvo a ducha. Zapôsobili na nás úrovňou ich schopností. Ale čo sa stalo na skupinovej úrovni?

Niektorí členovia obviňovali samotné mesto, hovoriac, že bolo konvenčné a formálne a neprijímalo ochotne nové myšlienky. Iní obviňovali samých seba, cítiac sa neschopne ohľadom svojich skupinových facilitačných zručností. Niektorí dávali vinu globálnej procesovej komunite pre jej nevšímavosť voči nim a niektorí obviňovali druhých v komunite z brzdenia vývoja.

 

Spýtali sme sa členov, čo sa dialo na úplnom začiatku. Ako sa dali dokopy? Poznali jeden druhého? Boli priatelia? Patrili k rovnakej záujmovej skupine? Zistili sme, že okrem pár dvojíc v skupine, jediná vec, ktorú títo ľudia mali spoločnú bola ich láska k Procesovej práci a túžba priniesť ju do ich mesta. Na začiatku nemali jeden s druhým žiadne vzťahy. Vskutku boli cudzincami pokúšajúcimi sa vybudovať organizáciu.

Pokúšať sa pracovať na skupinovej úrovni im len dávalo pocit väčšieho odcudzenia a oddelenosti. Liek na ich problém vyšiel z ich snov, individuálnych procesov a z toho, čo sa prirodzene udialo, keď sme si sadli s ľuďmi. Jeden člen, ktorý sa pokúšal robiť organizačnú prácu pre skupinu sníval o pečení koláčov pre druhých. Tento sen odrážal potlačenú tendenciu v pozadí nič nerobiť, klebetiť, rozprávať vtipy a spoznať sa navzájom.

 

Namiesto pečenia a jedenia koláčov sa skupina zaoberala vážnymi procesmi veľkej skupiny na vysporiadanie sa s ich problémami. Toto preberanie problémov však bolo takmer nemožné bez ducha priateľstva a blízkosti. Neustály neúspech vyriešiť problémy na úrovni skupiny ich viedol k pochybnostiam o ich schopnostiach, spochybneniu ich vlastného vodcovstva a strate viery byť schopný udržať ich štúdium.

V tomto príklade zameranie skupiny na úroveň veľkého skupinového fóra vytvorilo pocit zlyhania a bezmocnosti. Problémy vyžadovali záujem o vzťahy. Preto sme sa pokúsili prispôsobiť naše metódy intervencie povahe problému. Strávili sme viac času ako vytvárači vzťahov pomáhajúc ľuďom len tak sa ponevierať a vytvoriť priateľstvá. Tu sa facilitačné roly a úrovne skupiny stretávajú. Aj metódy, aj roly facilitátora potrebujú odrážať úroveň problému. Akonáhle sa naoko bezvýchodisková situácia vyrieši, do hry sa dostávajú iné úrovne komunitného života.

 

V inej komunite sme sa zúčastnili stretnutia, kde sa dal vzduch napätím krájať. Nikto nechcel hovoriť. Pokúsili sme sa pracovať priamo s atmosférou, pretože bola taká hmatateľná. Predstavili sme si v pozadí diania kritika pripraveného súdiť alebo kritizovať ľudí za ich vyjadrenia. Dokonca sme skupine zahrali rolu kritika a povzbudzovali druhých, aby pomohli naplniť túto rolu alebo voči nej reagovať. Ale nefungovalo to. Pocity kritiky boli také silné, že ľudia sa príliš báli postaviť sa a prehovoriť!

Keď sme sa skupiny spýtali, prečo cítia, že je také ťažké rozprávať, niektorí ľudia napokon rozprávali o dávnejších vzťahových konfliktoch, ale netrúfali si pomenovať ich priamo. Uvedomili sme si, že ticho bolo zapríčinené ublížením, nedôverou a strachom. Dôležitým predpokladom rozprávania v skupine niesu len niekoho schopnosti alebo osobný rozvoj, ale je dôležité mať aj v miestnosti spojenca. Niekoho to môže umlčať, ak je prítomný dokonca len jeden jediný nepriateľ,  obzvlášť ak ten nepriateľ zastáva v rámci komunity vyšší sociálny rank.

 

Vidiac, že možno veľa vzťahových konfliktov ostalo nevyriešených sme jednali ako terapeuti a povzbudzovali skupinu pracovať na vzťahových konfliktoch. Skupina sa rozdelila na množstvo dvojíc. Niektorí ľudia sa pohybovali po miestnosti od jedného človeka k druhému a pracovali na rozličných konfliktoch. Iní umožnili využiť seba ako pomocníkov. Dali sme skupine na túto prácu 30 minút, ale ostali v dvojiciach skoro hodinu. Keď sa napokon zišli spolu, poradili sa, že zrealizujú rozhodnutie o pravidelne stanovených komunitných stretnutiach a takto ukončili šesťmesačnú patovú situáciu, či pokračovať alebo nepokračovať ako skupina.

 

V tomto prípade bol problémom veľkej skupiny symptóm početných vzťahových konfliktov, ktoré časom narástli. Naša rola terapeutov pre túto komunitu znamenala pracovať s bezprostrednými komunikačnými problémami a silnými emóciami medzi ľuďmi. V oboch hore uvedených prípadoch komunita potrebovala pomoc so vzťahovou úrovňou, ale rola požadovaná od facilitátora bola rozdielna. V prvom príklade proces vyžadoval, aby sme boli vytváračmi vzťahov, povzbudzujúc ľudí tráviť čas spolu a užívať si. V druhom prípade komunita vyžadovala od facilitátora, aby bol viac direktívny a pomohol ľuďom konfrontovať sa s problémovými oblasťami v ich vzťahoch.

 

Každá komunita zápasí so sociálnymi a politickými otázkami sveta vo všeobecnosti. Facilitátor ako sociálny aktivista potrebuje osloviť sociálne otázky, akými sú ľudské práva, peniaze, spoločenská trieda, rank a privilégiá. Rozvoj komunity je koniec-koncov spojený s jej schopnosťou zaoberať sa socio-politickými otázkami v jej skupine. Keď je riešenie sociálnych problémov ponechané na jednotlivcoch, rozmáha sa nevôľa a rozhorčenie. Facilitátor v roli sociálneho aktivistu vznáša tieto otázky v záujme tých, ktorí ich nemôžu predkladať kvôli nedostatku moci. Tým sa facilitátor v roli sociálneho aktivistu môže kedykoľvek vystaviť hnevu skupiny, pretože spochybňuje daný stav. Facilitátor aktivista to robí preto, lebo sa zaujíma o sociálnu prácu, vzdelávanie a globálnu zmenu.

 

V jednej komunite sa na organizátorov a facilitátorov obrátila malá podskupina účastníkov pozostávajúca zo slobodných rodičov, ktorý chceli, aby im počas seminára bola poskytnutá starostlivosť o ich deti. Rodičia ponúkli za ňu zaplatiť, ale facilitátori  a organizátori chceli pouvažovať o iných možnostiach. Kto by mal prevziať zodpovednosť za tento problém podskupiny? Kto by mal platiť za starostlivosť o deti na seminári? Mala by byť zahrnutá do poplatku za výuku na seminári? Mala by ísť na organizačné náklady, odpočítaná z príjmov vedúcich a organizátorov seminára? Sú rodičia zodpovední za náklady na opateru cez deň? Možno by to malo byť trochu niečo z každého?

 

Ako väčšina menšinových otázok, nebolo toto väčšinou členov skupiny označené za problém. Vyvolaním tejto otázky verejne organizátori a facilitátori prevzali rolu sociálnych aktivistov. Vyzvali skupinu, aby získala uvedomenie kolektívu starajúceho sa o deti- rodín aj slobodných rodičov.  Prehovorili za menšinu, za otázku v pozadí, ktorá by inak neprišla do popredia.

 

V tomto konkrétnom príklade, ako aj v mnohých otázkach sociálneho aktivizmu je momentálny výsledok sekundárny k zvýšeniu obecného uvedomenia. No predsa len potrebuje byť toto zvyšovanie vedomia nasledované konkrétnou činnosťou, inak tá istá otázka alebo súbor otázok budú pokračovať v dožadovaní sa riešenia. Uvedomenie potrebuje mať za následok viditeľnú sociálnu zmenu.

 

Emócie, administratíva a politika

 

V ideálnom prípade ponúka veľký skupinový proces fórum na vyjadrenie napätí, emócií a otázok, ktoré by sa inak nedostali do pozornosti celej komunity. Spájajú sa rozdielne strany, navzájom sa spoznávajú a jednajú spolu. Ale vo veľkých skupinách sa málokedy preberá politika a obchodné záležitosti. To sa dá očakávať. Dvadsaťpäť ľudí sa len ťažko dohodne na dátume ďalšieho stretnutia, ale sami sú schopní prijať rozhodnutie o usporiadaní konferencie. Jedným z mála okamihov, kedy sú veľké skupiny schopné chopiť sa nejakej činnosti je počas kríz alebo stavov núdze, keď súhlasia nasledovať na krátky čas príkazy jednotlivca alebo podskupiny. Práca s veľkými skupinami pomáha facilitovať administratívu vytvorením väčšej dôvery medzi členmi, väčšieho pochopenia a empatie, jasnosti a vízie, a akceptácie diverzity a konfliktu. Keď raz skupina spracovala emocionálne otázky, často nechá podskupinu vytvoriť myšlienky, ktoré sa prinesú späť na ďalšiu diskusiu alebo ratifikáciu. Nie každý chce byť zainteresovaný v každom rozhodnutí. Tak sa to len javí, keď sa potrebujú do pozornosti dostať nedôvera, závisť, konkurencia a konflikt. Napríklad v skupine pracujúcej na nejakej úlohe sa niekedy všetci členovia dobrovoľne hlásia spraviť každý projekt. Za tým môže byť pocit konkurencie a závisti, túžba byť uznaný.

 

Nedostatok súhlasu s ideami a politikou neodráža nevyhnutne ich oprávnenosť alebo účinnosť. Často to indikuje nedostatok dôvery v komunite. Dobrými ideami sa ľudia nebudú riadiť, ak nebudú zodpovedať prirodzenému chodu skupiny. V skutočnosti nemusia byť ani povšimnuté. Skupiny, podobne ako jednotlivci dávajú pozitívnu spätnú väzbu tým ideám alebo intervenciám, ktoré už určitým spôsobom nasledujú. Napríklad skupina, v ktorej sa jednotlivci pokúšajú rozvíjať vlastné projekty pravdepodobne nedá dobrú spätnú väzbu intervencii, ktorá od nich požaduje stretnúť sa a pracovať na jednom spoločnom projekte. Táto skupina by pravdepodobne lepšie reagovala na formát, v ktorom jednotlivci budú prezentovať projekty, ktoré rozvíjajú.

 

Niekedy idey a spôsoby politiky vyzerajú skvele, ale emocionálne otázky bránia komunite ich využiť.  Vtedy sa organizačný konzultant potrebuje stať terapeutom a vrhnúť sa do napätí a konfliktov v skupine. Napríklad, skupiny môžu povedať „nie“ novej myšlienke, aj keď je načasovanie správne len preto, že neboli zahrnuté do jej vývoja. Základným princípom je, že ľudia nemajú radi, keď sa im hovorí čo majú robiť! Jednotlivci môžu odolávať novým myšlienkam prezentovaným niekým iným. My všetci potrebujeme cítiť, že vytvárame zmenu a niesme menení druhými. Nezáleží ako veľmi skupina dôveruje jednotlivcovi alebo podskupine, bude sa cítiť vylúčená, dokonca ohrozovaná, keď je vynechaná z tvorivého procesu. Môže sa stať paranoidnou, cítiac, že moc leží za hlavnou scénou.

 

Táto paranoja je rozumná, pretože všetci hlboko v našom vnútri vieme, že najlepšie idey sú tie, ktoré sú vytvárané celou skupinou. Idea zostane len ideou, ak sa ňou nikto nebude riadiť.  Facilitátor teda potrebuje byť aj vytváračom vzťahov, aby získaval informácie, spätnú väzbu a tvorivé vedenie jednotlivcov.

 

Na druhej strane, spracovávanie emócií môže brániť štruktúrnej zmene, alebo môže byť nespôsobilé v uskutočnení ďalšieho kroku v rozvoji skupiny. Niekedy prílišný záujem o emócie a potreby jednotlivcov môže spôsobiť, že prehliadneme moment na chopenie sa činnosti a vykonanie štruktúrnej zmeny. Ak spracovanie emócií nenasleduje žiadna vonkajšia zmena, môže to vytvoriť pocit beznádeje vedúci k frustrácii, ničeniu alebo rezignácii. Spracovanie emócií potrebuje byť podporené sledom konkrétnych činov.

Toto je zložitý bod. Ak emočné otázky niesu dostatočne oslovené, nové štruktúry budú vytvárať rovnaké emocionálne problémy a konflikty, aké vytvárali staré. Vyvažovanie spracovania emócií a štruktúrnej zmeny je súčasťou proces-orientovaného budovania komunít. To znamená uplatňovať flexibilitu a uvedomenie na zmenu úrovní tak, ako si to vyžaduje proces komunity.

 

Záver

 

Na záver chceme povedať, že viacúrovňový prístup ku komunitám vyžaduje pri facilitovaní tímu roly s množstvom aspektov. Viacúrovňový prístup nieje v Procesovej práci nový, nájdeme ho v teórii kanálov, vzťahovej a skupinovej práci. Pokúsili sme sa tu ukázať, ako tento viacúrovňový pohľad funguje v rozvoji komunity, čo znamená pracovať na napätiach komunity a aké druhy intervencií facilitátor potrebuje robiť.

 

Neštruktúrované veľké skupinové fórum ostáva dôležitým príspevkom k oblasti psychoterapie a budovania komunít. Tradične bolo opomínané, primárne preto, že je ťažké ho facilitovať a preto, že pri nedostatku štruktúrovanej činnosti sa otázky diverzity a spravodlivosti tlačia dopredu. Napriek tomu by sme chceli ukázať, že v práci s komunitami v priebehu času je veľké skupinové fórum je len jedným zo spôsobov práce so skupinou. Aj iné zložky komunity zahŕňajúce jednotlivcov, vzťahové jednotky, podskupiny, administratívne jadro a socio-politické podskupiny potrebujú oslovenie. Inak môže byť celkový rozvoj komunity brzdený a jednotlivci môžu mať pocit zlyhania a zúfalstva.

 

Tiež sme sa pokúsili ukázať vzájomnú príbuznosť medzi spôsobmi a úrovňami intervencií. Spôsoby intervencií zahŕňajú rolu facilitátora: je aktivistom, terapeutom, starešinom, organizačným konzultantom alebo vytváračom vzťahov. Ak sa komunita potrebuje zamerať na socio-politické otázky, ale facilitátor pracuje terapeuticky oslovujúc otázky iba na psychologickej úrovni, problémy budú pretrvávať. Naopak, pokúšať sa vyriešiť organizačné otázky v skupine, ktorá potrebuje dôvernosť a vzťahy bude mať za následok len pocity zlyhania a vyhýbanie sa skupinovému životu.

 

Procesovo-orientovaný vývojový pracovník komunity je rovnako doma v práci s pármi, v práci s jednotlivcami na ich osobných problémoch, trávi čas a užíva si s podskupinami, pri rozvíjaní politiky a stratégií, pri zasadzovaní sa o sociálnu zmenu a pri práci s veľkým skupinovým fórom. Prostredníctvom tohoto všetkého je vývojový pracovník komunít starešinom. Podporuje a stará sa o celok a pomáha vytvárať pocit úžasu a zmyslu voči ťažkostiam, napätiam a problémom, ktoré zažíva komunita pri jej hľadaní celistvosti.

 

V úvode sme definovali komunitu ako skupinu v priebehu času. Takže budovanie komunít sa podobá dlhodobej terapii. Je to dlhodobý projekt rozvoja. Riešenie problémov a práca s momentálnymi otázkami a problémami skupiny je len jednou časťou budovania komunít.

 

Budovanie komunít podobne ako dlhodobá terapia vyžaduje viac než len pracovať s určeným problémom. Jej širšia úloha zahŕňa podporu celkového zdravia a vývoja skupiny a vyživovanie všetkých rozdielnych častí. Budovateľ komunity podobne ako dlhodobý terapeut sa časom menej zaujíma o momentálne otázky a spory v skupine a viac sa zaujíma o aspekt večnosti komunity. Mení sa v priebehu času spôsob, akým sa skupina zaoberá problémami? Je skupina čoraz viac otvorená voči napätiu a diverzite? Sú hranice skupiny flexibilné a umožňujú jej členom prichádzať a odchádzať bez represálií? Je prítomná láska? Sú v skupine dovolené a vítané emócie a zmenené stavy vedomia? A predovšetkým, uskutočňuje sa učenie a rast?

 

Preklad: Andrej Jeleník

Literatúra

 

Bott, Elizabeth. Family and Social Network. London: Tavistock Press, 1957

 

Freud, Sigmund. Group Psychology and the Analysis of the Ego. London/Vienna: The International Psychoanalytical Press, 1922

 

Gumperz, John. Interpretative Method in the Study of Urban Language. Lecture, Univesity of Berne, Symposium, Verbale Komunikation in der Stadt. October 2, 1989. Berne, Switzerland

 

Peck, Scott. The Road Less Traveled. New York: Simon and Schuster, 1980

 

Peck, Scott. The Different Drum. New York: Simon and Schuster, 1987

 

Mindell, Arnold. Sitting in the Fire. Portland, OR: Lao Tse Press, 1995

 

Mindell, Arnold. The Leader as a Martial Artist. San Francisco: Harper Collins, 1992

 

Mindell, Arnold. The Year 1. New York and London: Viking-Penguin-Arkana, 1989

 

Mindell, Arnold. River´s Way. Boston/London: Routledge and Kegan Paul, 1985

 

Mead, G.H. Mind, Self and Society. Chcago: University of Chicago Press, 1934

 

Goffman, E. The Presentation of Self in Everyday Life. Garden City: Doubleday Anchor, 1959

 

Summers, Gemma. Conflict: Gateway to Community. Diss. Union Institute, Cincinnati, Ohio, 1994

 

Poznámky